Do tichého prostredia Tesinej podkrovnej izby, prenikal smiech,
Do tichého prostredia Tesinejpodkrovnej izby, prenikal smiech, hlasy sa pomaly približovali a rečbola stále zreteľnejšia. Nehybne naslúchajúcsi vychutnávala posledné sekundy samoty a pokoja.Po chvíli sa rozleteli dvere a dnu ako prvá vbehlaEla, teplé lúče zapadajúceho slnka sa natískalido tmavej izby. „Kráľovná tmy, nože sa zdvihnia privítaj návštevu tak ako sa patrí. Mámlen jedinú zlú správu, netuším kde jeBen,“ veselo štebotala Ela stojac priamo medzi dverami. Mako stálza ňou ako tieň a ako vždy nevydal ani hlásku. „Prosímťa pohni sa aspoň o krok vpred, lebo ten ostane na tejchodbe stáť aj do zajtra,“ otrávene poznamenala Tes,ktorá si niekedy pripadala, ako matka troch malýchdetí, ktoré nikdy nedospejú. Keďže Ela malaprekvapivo dobrú náladu, hodila sa do Tesinej obrovskejpostele, ktorá bolo hlavnou atrakciou naozaj nevšednéhobytíku. Ležiac nahmatala prvý časopis čo bol po rukea rozpačito začala listovať v akomsi umeleckommesačníku. „Hovorí ti to niečo moja, že do tohotak múdro hľadíš? Neponúknem ťa radšejmangovým čatní?“ Ela ju očividne ignorovala, čoznamenalo, že jej nič nechýba. Tes sa teda pomaly obšmietalav kuchyni, ponúkla Maka a prekvapene sa na nichpozrela. „A kde trčí ten Ben?“ El ihneď odhodila časopisa spustila hurónsky smiech. „Ty dnes funguješ nejakospomalene, nemyslíš? Ešte vo dverách som ti povedala,že neviem kde je,“ odvrkla mierne otráveným a drzýmtónom. Tak najprv tu zo mňa robí debila a pritomto ona je dnes mimo, pomyslela si El. „Mám novépríklady, takže som nútený vás opustiť,vážené.“ Bez zjavného záujmu sadievčatá otočili chrbtom k odchádzajúcemuMakovi, nedomáhajúc sa vysvetlenia alebo pozdravu, všakje to Mako, nie?
„Kde ho máš? Už si honebodaj stihla vyhodiť?“ načala Eli nedopovedanézáležitosti z rána. „Ale kde! Prosím ťa,však on pracuje, ako vždy!“ otrávene a namrzenezahundrala, ako keby to nechcela ani povedať nahlas. „Pracuje,zarába. Vraj kvôli nám, aby sme mohli odísť,vziať sa, založiť si rodinu. A aby sme boli zabezpečení.Robí pre mňa naozaj maximum, ale ja si nie som istá.Je pravda, že nemôžem zostarnúť tu a do koncaživota sa stretávať s vami zabávať sa, správaťsa nezodpovedne a nakoniec zistiť, že mi nezostalo nič,“mierne sa rozhovorila o tom, čo jej behalo po rozume. Eluzaskočilo to čo počula. Ona koketuje s možnosťou odísť,opustiť nás, preblesklo jej hlavou... Čím viac nadtým uvažovala tým ďalej, ju to poburovalo a hnevalo.S nervóznym hlasom, začala rýchlo, tak ako to márada ona, keď nechce aby ju niekto prerušoval a keď na všetkočo hovorí, dáva vysoký dôraz. „Mohlasom byť na Broadwayi! Počuješ? Vieš čo to pre mňa znamenalo?Lenže čo som vtedy mala? Nič! Len troch kamarátov... Kedysisom mala mamu, no prišla som o ňu, mala som kamarátku,no iný za ňu rozhodli a označili ma za nevhodnújej pomerom. Čo je detský domov? Pre mňa to bola dlhodobáubytovňa, v ktorej som bola zrazu sama. Neviem čo by som dnesrobila, ale stretla som vás. A to nepokladám zanáhodu. Možno, že všetko som stratila práve preto,aby som ešte viac našla. Ty, Mako, Beny, každý ste kus zomňa. Ak by som tam odišla nikdy by som sa nedokázala na sebapozrieť do zrkadla. Som tu a zachovala som si svoju tvára mám aj svoj tanec, čo viac mi chýba? Sme tým,čím chceme byť sami a nie tým, čo z náschcú ostatní.“
„Neviem, či to môžemeporovnávať...“ Tes akoby ani nepočúvala Eline slováa stále bola mysľou niekde inde, to čo povedala jejbolo očividne ľahostajné a nechcela počuť žiadnerady, poľutovanie, či prehováranie.
Po chvíli tichato došlo aj El, nahnevaná vstala, veci položené voľnena posteli zhrnula do kopy a odišla. V hlave jej neustálebehali slová, nemôžem tu s vami zostarnúť,nemôžem... Pochytil ju strach, ktorý vyústil dotichého vzlykotu, stála pod bránou a tvársi zabárala hlboko do svetra. Nevedela si predstaviť, že onaby mohla odísť, ďalšia strata? Malo by to ďalej eštezmysel? Toľko obetovala a nakoniec bude aj tak, ona táosudom zrazená na kolená. Ani na um jej nezišlo, žejej správanie je tak trochu sebecké a, že Tes mala pravdu v tom, keď hovorila, že tieto veci nehodno porovnávať.Keď sa mierne upokojila rozhodla sa zistiť čo sa stalo s Benym.
Zvonila a búchala na dverejeho bytu, ale nikto sa neozýval. Beny nebýval sáma tak dúfala, že tam bude aspoň niektorí z jehospolubývajúcich. Na ten rámus, ktorýrobila, z vedľajších dverí vykukla starápani. „Slečinka a kľudnejšie by to nešlo?“ pokojnýmhlasom babička naznačila, že ak nikto neotvára, tak tamnikto nieje. „Ale šlo, šlo,“ arogantne odvetila. „No nevideliste náhodou niekoho z nich?“ prikročila k dverámsusedy. „No viem, že mladý pán Benjamín, eštednes ráno vyprevádzal akúsi slečnu, hneď na tosom ho videla nasadať do taxíka a odvtedy je preč.“
„Ďakujem...“
