Hovorí sa, že ráno býva múdrejšie
Hovorí sa, že ráno bývamúdrejšie. Takto to teda poňala aj El a po náročnomdni si išla radšej ľahnúť. Ešte, že nemusela ísťdo práce, to by už bolo nad jej sily.
Zavčas ráno navštívilaTes. Medzi nimi to teraz nebolo úplne v poriadku, ale zatie roky už prešli aj horším. Neprišla by, keby junetrápil Benyho odchod. Keď otvorila dvere, ktoré siTes asi nikdy nezamkne, naskytol sa jej obraz, ako v každýiný deň. Tes stála za plátnom a maľovala.„Zasa si čarbičkáš? Toto som robila, keď som chodila doškôlky, je také zvláštne vidieť niekohov tvojom veku, ako maľuje a ešte sa tým aj živý,“ironicky poznamenala, tak ako vždy, pretože u nej ostala Tesv tomto smere navždy nepochopená. „Kvôli tomuaby si sa mi vysmievala si sem asi neprišla,“ Tes odložila šteteca vykročila jej s úsmevom v ústrety,rada, že priateľku vidí. „Vieš ten včerajšok ma mrzí,ale bude lepšie, ak to zatiaľ necháš na mňa. Prišla sikvôli Makovi, však?“ milo sa prihovorila Ele, ktorábola až prekvapená, z toľkej pohody, ktorou dnes Tespriam žiarila. „Hneď ťa teda upozorňujem, že netuším,kde je a čo robí. Po tvojom odchode som si ľahlaa spala tak tvrdo, že by ma nezobudilo naozaj nič. A akovidíš odkedy som vstala pracujem,“ Tes sa jemne usmiala,keď počula ako Tes sebavedome označuje maľovanie za prácu.Jednak pocítila sklamanie, dnes dúfala, že sa dozvieniečo o tom, kde Beny vlastne je. Mierne ju to nahnevalo, keďsi predstavila, ako sa ona kvôli nemu aj s Tes trápia on im o sebe nezodpovedne nedá vedieť. El sa zdvihlazo stoličky s úškrnom pripomenula tes, aby išlapracovať, veď aj tak jej tá robota dlho stála, kýmbola v nemocnici. Ako kráčala dolu po schodoch,premýšľala čo ďalej. Ešte je tu posledná možnosť,pohľadá Maka.
Mako pracoval ako upratovač, v jednejz fakúlt Univerzity, ktorá bola najlepšiav meste. Konkrétne na fakulte zameranej na matematikua fyziku. Prácu tam dostal vďaka svojej starostlivejbabičke, ktorá ho aj po odchode z domova prichýlila.Nikto totižto nevie, ako by Mako prežil, po prepustení. Užod malička sa mierne vymykal normálu. Nehral sa s deťmi,nekomunikoval vraj ani s vychovávateľmi. A s nikýmnekomunikuje ani teraz. Od kedy však bol na izbe s Benym, ajs dievčatami sa ich osudy spojili a tvoria už dlhéroky nerozlučnú štvorku. Sú takí rozdielni,ale zároveň takí podobní. Ako každý ajMako musel v osemnástich opustiť brány domova,nikto nevie prečo a za akých okolností sa todozvedela, stála pred vchodom jeho babka. Babka, ktorúnikdy nevidel, nepoznal. Mako však nerozprával, ona mu podalapomocnú ruku, zobrala ho k sebe. On sa nepýtal,ani neodpovedal. Doteraz bývajú spolu a babka siuž dávno zvykla. Ako dlhoročná upratovačka, mu ľahkonašla prácu. S nikým sa nestretáva a niečorobiť musí, teda upratuje. A o to s väčšouradosťou, že môže pritom robiť, to čo má ráda to čo mu tak úžasne ide, počítať. Áno,možno je to blázon a čudák, ale je génius.Hoci dokončil gymnázium s najlepším hodnotením,na vysokú nešiel. Na fakulte ho už dobre poznajú,ponúkli m bezplatné štúdium, dokonca bezprijímačiek, profesori ho hľadajú, aby m mohol pomôcťpri riešení logických rébusov, či príkladov.Vie už o ňom skoro celé mesto, o jeho geniálnychschopnostiach, teda aspoň tá mestská “inteligencia“.Vedia to aj jeho kamaráti, ktorý počas školskýchčias neraz zneužili, no Makovi to jedno, tak ako mu je jednovšetko. Tes a Ela raz povedali, že on má svoj vlastnýsvet a možno, že mu je tam aj lepšie. Jediná vec,ktorá ich však vždy bude mrzieť, že má takémožnosti a vôbec ich nevidí, či neregistruje.Dva, či tri roky ho všetci presviedčali, nútili a prosili,aby s tým začal niečo robiť. Aj by začal, ale potomby aj tak vypustil. Predsa v tom čo robíme musímevidieť zmysel, on v tom zmysel nenašiel. Preňho dávajúzmysel, len tie príklady, ktoré rieši, stálenové a ťažšie. Tí čoho poznajú mu ichnaznášajú z celého sveta, koľko sizažiada.
„Mako?!“ začala vykrikovať Elahneď po vstupe do budovy fakulty. Mala obavy, či sa jej Mako vôbecozve, niekedy ju odignoruje aj keď ju počuje. No po chvílipočula pomalé šuchtanie niekoho sandál. Mako sablížil a milo usmieval, on mal vždy dôvod naúsmev. „Ahoj, nestretol si Benyho, neozval sa ti?“ spýtalasa udýchaná El, s tým, že v kútikuduše si priala, aby jeho odpoveď bola kladná. „Nie, eštestále sa neukázal? Veď neboj, on sa ukáže...“znova sa usmial a otočil chrbtom k Ele a začalumývať dlážku, na znak ukončenej konverzácie.On vedel vždy, prečo za ním niekto prišiel a vedel,keď ho už nepotrebuje. El to tiež dobre vedela a bolazvyknutá, mierne sa usmiala, nemysliac chvíľu na tohonezodpovedného chalana, kvôli ktorému prejde celémesto. Rozhodla sa pre iný relax, zavolala kolegyniam, ktorénikdy nenamietali, keď ich El zavolala na nákupy.
„Haló? Dada? Ide sanakupovať!“ stačilo pár slov a pozvánky bolirozdané...
