Naše vyhliadky na zlepšenie situácie nám nedodávali žiadnu nádej. Pomaly sme s Edit začali po častiach vynášať šatstvo a veci nevyhnutné k prežitiu. Kúsok po kúskom sme s Edit celé noci premýšľali, ako to spravíme a pritom sme mysleli na dievčatá, nevediac či ich dokážeme uchrániť.
V stredu za mnou prišla vystrašená Margot, utekala s plačom odo dverí aby ma upovedomila. Vraj som dostal predvolanie z SS. Už tú noc sme museli ísť, nebolo času nazvyš, utekali sme lejakom ja, Edit a naše dievčatá. Veci sme pobrali do nákupných tašiek a školských ruksakov, tak či tak ich už nebudú potrebovať. Keď sme prechádzali popri robotníkoch v húfoch kráčajúcich do práce, súcitne na nás hľadeli. Naša žltá hviezda hovorila za všetko a nemohli nám pomôcť. Nebolo to ďaleko, budova bola stará a kedysi keď som ešte pracoval ako bankár, kanceláriu som mával tu. Ukryli sme sa v zadnej časti domu, bolo to na Prinsengrachte. Zavčas rána som sa zobudil na detský plač a počul som, ako ich Edit utešuje. Pochytila ma panika, po noci vo mne pretrvávalo napätie.
„Kitty ostala v dome, našom dome,“ pomaly hapkala Anna a uprene na mňa hľadeli jej oči červené od sĺz, držiacich sa tam, ako rosa na listoch. Zbieral sa vo mne hnev, pretože som od samého začiatku robil, čo som mohol. Cítil som sa nepochopene, nepotreboval som od nich uznanie, len trpezlivosť. Stále sa na mňa hromadili nároky, akoby nikto nevidel situáciu, len ja. Viem, že v inej dobe by som ich prosby prijal ochotne, ale teraz je všetko iné.
Po večeri som sa predsa pobral do nášho domu, vziať Kitty. Zmenil som sa na zbabelca a od strachu som skoro prešiel našu ulicu. Prebehol som domom, izby boli až na opačnom konci. Každá izba zničená a vyčistená, chýbali obrazy, drahé hodiny z ponad kozuba...
Od kedy je s nami Kitty, Anna je pokojnejšia. Vlastne som neveril, že taký vrtichvôst dokáže celé hodiny ticho sedieť... asi od strachu.
Včera večer zašla Anna s Kitty počúvať rádio do jednej z kancelárií, po toľkých týždňoch musíme vedieť, ako to vonku vyzerá. Vraj sa báli, aby ich niekto nezačul, boli vraj ticho ani myšky. Som rád. Teší ma, že si s ňou tak rozumie, len ma trápi, čo jej rozpráva. Síce jej Anna povedala, že sa tu cíti ako v penzióne na prázdninách, no predsa rozpráva aj o gestape... O Židoch, ktorý nedostávajú jesť, ani piť, o splynovaní, ako o najrýchlejšom spôsobe ako zomrieť. Asi ju už nepustím k rádiu.
Štvrtok ráno zazvonil zvonček... Odvtedy keď počujem zvonček, strhne ma pomyslenie na moju padlú rodinu. Bolo to naposledy, čo som ich násilne videl odchádzať, bez návratu. Ostal som ja a Kitty. Darujem ju susedovej dcére, bude sa s ňou hrať tak, ako Anna.
