Julo
Každý večer tu musím byť. Veď istým spôsobom je to moja práca, som v robote. Mohol by som to nechať aj na ne, ale neverím im, ani jednej. Možno je to hlúposť, že svoj neúspech prikladám za vinu im, ale inak si to vysvetliť neviem. Predsa podnikanie nieje až taký stratový biznis, no u mňa je to, to najstratovejšie čo v živote robím. Iný krčmy otvárajú, ja by som ju najradšej zatvoril ihneď. Aj preto som si osobne prišiel skontrolovať dnešný zisk a peniaze si odnesiem vo veľkej čiernej peňaženke domov. A pred tým než si pôjdem ľahnúť budem vedieť, že dnes som spravil čo sa dalo. Ľahnem si s pocitom, že aspoň dnes večer mám svoj malý diel majetku, túto noc je môj, zajtra sa už rozbehne všetkým smermi a hlavne odo mňa. Myslieť na to ako si pôjdem doma ľahnúť? Dnes sa to tu celkom rozbehlo, myslím, že by nebolo od veci posedieť s kamarátmi, pri poháriku.
Dá sa aj pri viacerých, veď človek nikdy nevie, čo príde, treba si to vychutnať. Po viacerých je veselšie a tie ďalšie chutia stále viac a viac. A nejaká tá zdržanlivosť a zodpovednosť sa stráca. Len keby mi to nekomplikovala ona. Vstupuje do akejsi mojej osobnej zóny a obmedzuje ma. Otravuje ma a vnucuje mi jej vôľu. Nemám to rád a ani im sa to nepáči, ak je po nálade oni vedie, že volala. Tak ako každý chcem sa vyvarovať chybám a vyriešiť to inak ako včera, predvčerom, pred týždňom. No premôže ma nezaujatosť, lenivosť, plytvať časom, vymeniť zaujímavý rozhovor o futbalovom derby, za hodiny vysvetľovanie, ktoré aj tak zmiernia jej hnev na minimum.
Preto aj minulú noc som to vyriešil stručne a rýchlo. Vedome, že to nepostačí na jej upokojenie. Vyostrilo sa to do prietrži mračien, ktorá sa stáva súčasťou našich separovaných večerov. Ona spí doma s deťmi, smutná a zároveň nahnevaná sa spytuje sama seba prečo práve ona sa musí zaoberať tým, aby deti ráno našli otca takpovediac na mieste, v posteli.
Po búrke býva ešte vždy oblačno. Tak ako sa pozerám a vyprevádzam mračná do vedľajšieho mesta, tak my na seba hľadíme a čakáme kým sa vyjasní. Nepozeráme na hodiny, cítime hodiny, ako ubiehajú a predošlý večer sa nám zdá byť čoraz viac vzdialenejší. Prvý počká na druhého a spolu pokračujeme od starého začiatku. Tak ako prvý krát, tak už niekoľko rokov a vždy dúfame, že sa už vyjasnilo navždy.
Michal
Cítim sa mlado, vyzerám mlado. Som chlap a nemám predsa čas na to uvariť si, upratať si. Nie som výnimka, ktorá využíva svoju matku ako nástroj na varenie a upratovanie. Ona si možno hľadá náhradu, ale mňa nedostane. Ani ona s nevydarenými kandidátkami, ani iné. Pomyslia si, najlepšie roky na to, aby sa zviazal sľubom vernosti, nudnosti, zodpovednosti a starostlivosti. Presne to pre mňa predstavujú tie ženy. Všetky tie poľovníčky, ktoré sa na rozdiel od šikovnejších opozdili a teraz hľadajú, a sliedia. Nosia prsteň aj pre svoju obeť, nejakého jeleňa, ktorý je slepý a skočí na lep. Keď si s nejakou podám ruku, akoby som videl tú škatuľku na obrúčky vo vrecku, malý hrboľ, ktorý ma odplaší, ako jedno uplakané dieťa, ktoré so sebou nosia na konkurzy pre nádejných tatkov. Nikto mi nedá za pravdu, ale ja to dobre viem. Všetci sú už v tom, držia s nimi, lovkyňami slobodných v rokoch, ktorý nemajú na výber. Ale ja mám! Pracoval som na tom čo ma baví ako iní na dobrom vzťahu. Teraz keď je to overené a dá sa stým žiť, i vyžiť z toho, teraz sa s tým môžem oženiť. Isto, že môžem.
Maroš
Zbláznila sa! Vziať si ju? To určite a načo som sa rozvádzal? Na to, aby mi žiadna nehovorila do života, môjho biznisu. Môj život sa rovná biznisu. To čo robím cez deň, všetko mi vynáša, všetko sa točí a peniaze idú, akoby som mal zapnutý stroj na ich tlačenie. Dovolenka? Výlet? Zábava? Oddych? To je moja práva, vždy ju môžem robiť a aj budem. Neberiem ohľad na iných, ale oni nemusia brať ohľad na mňa. Ja som im to vlastne uľahčil. Ale oni to nechápu, nikto nepochopil, okrem kamarátov. Volám ich biznismeni. Kamaráti patria do života, oni patria do biznisu. V biblii píšu zub za zub? Ja hovorím niečo za niečo, už len to niečo doplním alebo vymením a biznis napreduje a ja starnem a žijem, biznisujem. Či chcem, či nie, musím. Bohužiaľ som ako malé decko, čo vidí, to chce, čo chce, to dostane. Ako môžete dostať niečo keď na to nemáte? Preto ja vždy mám a vždy viem na čo. Sú aj takí čo nevedia. Tých, ale ja nepoznám, poznám takých, čo nemajú, ale ak vedia na čo chcú, vtedy sa stávajú mojimi priateľmi v mojom rýchlom životnom obchode. Ľudia a veci majú rovnakú hodnotu, obe si treba vážiť. No na obe treba vedieť návod, treba vedieť na čo sú, prečo sú s vami a potom ich využiť, aby plnili svoju funkciu. Som klasik, nič čo by ste si všimli. Mám manželku, mám aj syna, mam aj milenku. Mám dom, aj byt, aj auto, prácu, aj oni majú. Sme ľudia, ako iní. No vtedy keď bolo treba prečítal som im návod a hneď sa zaradili. Vedeli čo je ich úloha, kde je ich miesto, čo je ich, čo je moje. Časom aj vedeli, že niečo robím ja pre nich, tak oni robili pre mňa. Nie vždy som si teda veci kupoval. Ľudí som do môjho života hľadal ako iní a usmernil, ako iní. Len po svojom, už nie ako iní.
