Aj oni sa stretávali v chodbičke. Keď prišli rozložili na biely mramor noviny, ktoré doniesli spolu so zdravou výslužkou a pokojne si posadali, ako lastovičky na šnúru. Vždy mu to trvalo len chvíľu pokým vyšiel z izby, túžobne očakával spoločnosť. Veď na oddelení bolo pusto a pusto aj na slovo.
„Chceš televízor, kúpim ti noviny?“
„Nie,“ povedal celkom pokojne, akoby bol celý deň už dostatočne vyťažený. Pozrela sa naňho a pokrútila hlavou, nechce (?), nechce, pomyslela si. Vybalila inventár a zdvorilostne sa opýtala na stav. Pýtala sa vždy keď prišla aj keď ho nikdy naozaj nevypočula. Zatiaľ deti poslušne sedeli a pozorne si prezerali tohto neznámeho. Keď vypovedal svoje obavy a trápenia, odišla s ním jeho žena do izby. Trvalo im to hodnú chvíľu, veď pridať bezbožnej bytosti znova nádych ľudskosti nie je ľahké.
Potom vyšli spolu dvermi, deti už netrpezlivé, otrávené početnými návštevami.
„Drž sa, zajtra znovu prídeme.“
„Zbohom.“
„Idem za doktorom a ako vždy čakajte ma vo vestibule.“ Na konci dlhej chodby sa spoza otvorených kancelárií vynárali posledné drevené dvere s presklenným pásom na boku. Ako vždy čakala za nimi, ticho zaklopala a pokojne stála.
„Dnes bol odhad už len pár dní,“ na zem vrhla zúfalý pohľad a uškrnula sa. „Raz sú to pľúca, teraz neje, röntgen mu už robili?“
„Dnes ráno, nehovoril vám?“ odkašlal si a pokračoval: „Nenašlo sa nič neobvyklé, na okrajoch je povlak, ktorý je však viac než bežný. Môžete byť pokojná.“
„Myslíte, že nie som?“ spýtavo sa pozrela na doktora. „Je to strata času, my sme viac než pokojný, nič nikdy nebolo, okrem toho čím sa to začalo, ale ostatok sú len výmysly.“
„Možno je citlivý, niektorý ľudia sú citlivejší,“ povedal nepopierajúc zmenu.
„Klamári?“ nervózne vybehla na doktora, potom pribrzdila a uvedomila si, že je čas znova ísť.
O poschodie vyššie, či nižšie, podstata ostáva tá istá. Vo výťahu zasvieti číslo osem až keď si trpezlivo vystoja výťah zastavujúci na každom poschodí. Dcéra mu išla zaniesť pomaranče, žena s deťmi rozložila noviny na chladnom mramore a čakala kým prídu. Stál vo dverách vychudnutý v ovisnutom pyžame, smutne hľadel na ňu a na deti.
„Poď, sadneme si.“
„Televízor, časopis?“
„Nie, nie, nepotrebujem,“ znova istota zo zaneprázdnenosti.
„Čo povedali na tvoj stav dnes?“
„No nič, nezlepšilo sa to, už len pár dní uvidíš, nie dlho,“ povedal nezaujato.
„Aha,“ povzdychla si unavená od takýchto rečí. Všetci sa na chvíľu odmlčali, ženy rozmýšľali ako ho zmeniť, či sa to dá, ako mu prehovoriť do duše a deti premýšľali nevediac o čom rozprávajú, a nevediac prečo vždy tu.
„Nenudíš sa?“ ozval sa do ticha detský hlas.
Nemotorne sa otočil k chlapcovi sediacemu žene na kolenách a povedal: „Nie, nenudím, ty sa nudíš?“
„Áno trochu,“ povedal trochu neisto. Predsa on sa tu nudí vždy a kvôli nemu. Vstal a odišiel si pobehať po chodbách ošetrovne.
„A čo tak robíš?“
„Prechádzam sa,“ prerušila ho: „Môžeš ísť von?“
„Nie,“ dopovedal, „prechádzam tu po chodbe, nemôžem ísť v mojom stave predsa von.“ Obe ženy sa tupo zahľadeli do zeme, sfúkol svetlo nádeje. „Chodím hore a dole, jeden, dva, tri, štyri, päť, počítam, sto, stojeden, stodva, keď mám čas.“
Obidve na seba pozreli a usúdili, že je čas zdvihnúť sa. Jedna zavolala na chlapca a privolala výťah.
Žena s deťmi rozkladala noviny na sivý mramor a z ruksaku vybalila postupne všetky jeho čisté veci. Deti odišli do vestibulu kúpiť noviny, aj keď ich nechce, dnes sa ho jednoducho nebudeme pýtať a vezme si ich. Stála na okraji lavičky a pozerala na kopce hľadajúc za nimi možno niekde skryté slnko, zväčša im svietilo na chrbty, keď tu všetci tak pekne sedávali ako také lastovičky. Ani necítila, že dnes nie je taký bleskový, no keď počula kroky pozrela cez presklenné výklady a sledovala bežiacu dcéru. Podišla k dverám a cez sklo jej vychádzajúce slnko odrážalo slzy. Prievan rozhodil noviny po chodbe a slnko ožiarilo strhané tváre žien.
Staršia pozbierala stránky a zviezla sa tiež k doktorovi. Vyzdvihla deti z vestibulu a uháňala chodbou. Deti sa pýtali, kričali. Okrem toho, že bola slepá, už bola aj hluchá. Vystúpila z výťahu pred dlhou chodbou otvorených kancelárií kde stála jej dcéra, nemá v smútku a s hlasnými výčitkami.
Stáli za sebou asi päť metrov. Ona vo dverách, za ňou mama a deti s novinami v rukách opodiaľ. Doktor kráčal v ústrety potvrdiť detaily.
„Dobrý deň, viacerý nevidíme, ani ja nevidím, všetci sme voči tomu slepí.“
„Prosím, slepí?“ odpútal jej pozornosť nezmyselnou vetou.
„Váš svet je farebný, nieste slepá, no jeho svet bol šedý,“ nechápavo krútila hlavou, on pokračoval: „šedý svet, taký nevidíte, rozdiel medzi čiernou a bielou, ako strachom a životom. Život som strachom, sme už dávno prehrali.“
„Čo to rozprávate?“ stále nechápala a len čo ju to viac rozrušovalo, do rúk jej vložil potvrdenie o úmrtí a odišiel preč.
