Mne najlepšie chutia ak som hladná. Som? Nie. No našťastie som to vtedy uhrala raňajšou zvýšenou fyzickou aktivitou. A potom utekala dole schodmi do jedálne, nečakajúc ani na ostatných. Nie! Pomyslela som si v duchu, keď som zbadala taký malý švédsky stôl. Áno, jeden. A malý.
Nesmelo som sa vybrala naliať si za pohár pomarančovej šťavy. Počkať! Ostala som stáť ešte nemejšie, ako keď som zbadala ten výber.
Lesklá plešina, čistá biela košeľa a ležérne nohavice. Nie zrovna ten pravý úbor obsluhy, ale to mi bolo jedno. Udržiavaný talian, tak päťdesiatnik. Chodil, vlastne tancoval pomedzi hostí a ponúkal kávu. Áno, aj ja si dám, povedala som po prebudení zo šoku. Nie celkom šok. Len pomyslenie na to, že s týmto čašníkom to bude zaujímavé.
Už sme všetci piati pri stole a RAŇAJKUJEME. Zmienka o jedle? Nie - ? Naozaj žiadna. Nechcem idealizovať, ale spravil to on. Tie RAŇAJKY, ten ranný obrad, ktorým prebúdzam metabolizmus. On vyplnil to, čo chýba. Čo chýba, to už neviem keďže to nevidím. Ale na začiatku to tu bolo, nespokojnosť.
On bol jednoducho sám sebou v takej podobe, v akej som to ešte nikomu tak neuverila. Bol tým čím chcel. Spevákom? Hercom? Čašníkom? Pre mňa, “tri v jednom“.
V kuchyni hralo kvalitné rádio starožitnú taliansku muziku. Zo zákulisia teda vychádzal rovno na pódium, s číslami “káva“, “šunka“, “koláč“, priamo pred divákov. Zákulisie a pódium, a diváci! Hudba a poslucháči! Hostia a jedáleň! Pár hodinový koncert, predstavenie, RAŇAJKY.
Môj patrón RAŇAJOK, nebol ako jeden z tucta čašníkov premávajúcich sa neustále naokolo, ale ten jeden jediný, ktorého si z toho tucta budete ešte pamätať. Neviem o ňom nič. Nada. Len to, že dva dni nám nosil kávu. „Ďakujem“, to bolo všetko čo som mu kedy povedala. Ale práve to mi stačilo na vytvorenie akejsi ilúzie o dokonalom, šťastnom, krásne jednoduchom chlapíkovi, ozajstnom RAŇAJKÁROVI.
