Stačí na chvíľu zvoľniť krok a človek si hneď uvedomí, že ľúbi. Bezducho, bez prostriedkov, bez zdravého rozumu. Prešiel si okolo mňa, ja napnutá ako riadená gumka z praku, prepla som na neutrál. V tmavom daždi pršia vraždy. Kopla som do úlomku z vrtuľníka a zahromžila dedinskou hatlaninkou. Prešiel si okolo mňa (spadnutá, zvrátená, skolená) pozviechala som sa zo zeme, takej studenej ako moje modré ruky. Nepodal si pomocnú ruku, skoro si ma nevidel. Slzy tiekli po chladnom tele a tleli na zbytkoch vášni v očiach.
Ach, keby si sa aspoň raz zastavil, aspoň raz vypočul, čo vravia moje okná.
Dievča bez zábran, istá Katarína, sedí na lavičke pred školou a prepletá vlasmi, tak rýchlo ako nohami. Zo strany na stranu. Nohu cez nohy, občas vykuknú jej modré nohavičky. Spieva si známu odrhovačku z rádia, klipká trojcentimetrovými riasami. Bezchybnými zubami cvaká cigaretu, držiac ju dvoma prstami, malíček vystrčený na sever. Príde?
Áno, pamätám si, minulý rok, koncom leta, zastavil si svoje nohy priamo pred mojou osobnosťou. Chvíľu som nedýchala, spamätávala svoje nervy a tiky v rukách. (pritiahnuť, pohladkať, pobozkať.) Keď som ich pevne zovrela v päste, ustala náchylnosť na úchylnosť. Zovrel si mi rameno a pýtal sa nezmyselné otázky, chvíľami som len čumela, chvíľami nechápala, každú chvíľu vznášala.Pýcha predišla pád. Triasol si ramenom a hučal do hlavy: „Kedy nám to ide domov? Si predsa z Martina, no nie?“Som?
Katka je často rozlietaná v rôznych sférach. Niekedy by chcela byť kuchárkou, inokedy vrátničkou strednej školy. (bezzubou, škaredou, s metlou sa oháňajúcou) Rada roznáša letáky Baumaxu po sídlisku. Usilovne triedi odpad, demonštruje s Greenpeace. Tmavú mrákavu vlasov má ukrytú pod ručne štrikovanou čiapkou. Je krásna, bojí sa však pozrieť do očí zrkadlu.Nemaľuje sa, tvár kryje prírodnou belobou. Nepýri sa pri každom ostychu, nebojí sa ničoho, len mravce jej robia v hlave šarapatu, ani mak kvôli nim nechce jesť. Za to koláčov od výmyslu sveta. Zo strednej školy chce ísť do Francúzska, len mama jej robí problémy.
Katarína začína byť nepokojná, neustále sa vrtí ako na prúde. Príde?Nepríde?Kde trčí?Nechtiskami zlakovanými do dúhy vyrýva brázdu do drevenej lavičky.Príde?Štíhla blonďáčik sa k nej prikmotrí a hneď ju začne ohurovať svojím do očí bijúcim sexapílom.„Krásna slečna, ako sa voláte?“„Dana.“„Ja vás budem volať láska.“„Chlapče, nemám ani povraz na nadviazanie rozhovoru, nieto ešte náladu na láskovanie.“„Ale, Danka, krásne dievča ako ty, nemôže byť taká netýkavka.“Inokedy by jej azda lichotilo, že ju akýsi mládenček balí, dnes nie. Chce ísť domov, poriadne sa vyspať z opice. Najprv však musí počkať.
Aj včera sa prechádzal samoobsluhou a ja som mu naložila stodvadsať gramov šalátu. (mágia čísiel)Pýtal sa, ktorý je najlepší, koktala som a ušla dozadu. Oľga ma zastúpila a nepotupne oznámila: „Vždy sa jej to stáva, keď sa rozpráva s pekným chlapákom ako ste vy.“Nôž do chrbta, nôž do chrbta!!!
Katka by dnes chcela ísť liezť na stenu do K4, ale má prácu. (navariť, oprať, umyť riady) Večer musí ísť do supermarketu.Chcela by mame urobiť radosť, nech už nemyslí na zlé veci a neprepadá depresiám.Áno, uvarí jej špagety. Špagety zbožňuje. Katarína premýšľa ako schladiť mladíka. Napľuť do tváre? Kedysi to tak robila, ale to už bolo dosť dávno. „Čakám tu na dcéru.“„Prosím?“„Čakám tu na dcéru!“ prísnejšie, skoro kričí.Mladík očervenie, spuchne, utečie.„A je to.“
Neustále prší. Pes skučí a mne sa do dažďa nechce. Pozerá nevinnými očami.„Dobre, dobre, už idem.“Zapnem Gerde vodítko, dáždnik v ruke do besnenia živlov.Sídlisko je vlhké a roztúžená zem nasáva kvapky lačnými perami.Tenisky mám celé zablatené, vlasy zlepené do Semiradiných visutých záhrad.Prečo si ma nevšímaš?Gerda preskakuje kaluže, voda strieka po bledom kabátiku. Objím ma jedným krídlom, spolu budeme lietať i v daždi.Pred Jednotou pofajčievajú mladí fagani s lacným čučom v dlaniach, lákajú trinástky do náruče.„Poď, Gerda, pôjdeme domov!“Fenka ticho zaskučí, cupitá popri mne.„Ach, nie, nemôžeš ma vidieť takúto.“Skrývam sa v daždi, temná silueta. Držíš v rukách dievča bielolíce. Ovieva kvapkami tvoje ramená.Zrazu sa mi triešti lebka, chcem splynúť s mokrom vonku i v mojich očiach.„Rýchlo, prosím rýchlo.“
Katka mešká 20 minút. Veľmi ju to mrzí, tak veľmi sa pohrúžila od tlače. Celé ruky má oranžovo – modro – červené. Má 40 výtlačkov linorytu a je šťastná. Predá ich v ezoterickej predajni, kúpi mame darček k narodeninám.
„Kde trčíš? Hlava sa mi ide rozpuknúť, odvez ma konečne domov!“ Katarína vyčerpane klesne späť na lavičku. Katka jej modrou rukou chytí zápästie, ťahá matku k autu.„Nemala si včera piť!“ umlčí prípadné pripomienky a vtlačí ju na zadné sedadlo.„Domov!“
Žltú zásteru obliekam posledný krát. Stojím pri Oľge, striedame sa v nakladaní šalátu.„Slečna, môžete mi poradiť?“ smeješ sa.„Oľga, pomôž, prosím ťa mladíkovi, ja už končím.“ zvliekam zásteru, domov skoro bežím. Uškŕňam sa.„Dokázal som to, ten pohľad stál za všetky drobné.“
Katka mame ošetrí ranu na ruke skrytú hrubým náramkom. Zamkne všetky ostré predmety do svojej izby.
Katarína sa ráno poumýva, namaľuje dlhé riasy čiernou maskarou, pery vyplní červeným rúžom, oblečie si dievčenský nohavicový kostým.„Idem sa liečiť.“ oznámi dcére, plesne dverami. Ráno som v schránke našla list s textom: „Odvtedy ako si skončila v supermarkete, nemám rád šaláty.“„Po 2 rokoch si sa spamätal?“Poslala som odpoveď: „Prepáč.“
Katka šla p škole pozrieť mamu na kliniku.Vonku pršalo a žiadané a žiadne vraždy nepršali do očí.Katka pohladila Katarínu po ruke, opäť boli kamarátky.
Katarína sa teší na nový život..
Stál si pred domom, obral moju ruku do svojej a žiadal moje srdce. Po krátkej výmene názorov sme odišli za mamou spolu.
Katka sa smeje.
Katarína tiež.
Len ja sa pýtam: Prečo Katarína nie je ako Katka?
