Cesta (Jurajovmu ujovi)
Vlakom z ďalekého Trenčína do blízkej budúcnosti Ružomberka. Cesta ubieha nudne, pomaly, nezáživne. Keď vchádzaš do Trenčianskej stanice s novým štátom na krku, prichádza vlak a ty nevieš, ktorú tašku zavesiť, na ktorý krk, aby sa ti kráčalo o niečo rýchlejšie. Potkýnaš sa o všetky nohy, prekonávaš vzdialenosti k druhému nástupišťu rýchlosťou šprintéra na krátke trate. Avšak ešte nevieš, či vlak, ku ktorému ťa ženie zotrvačnosť, je istotne tvoj.Dvere sa zatvárajú a tvoje ústa v nemom geste pýtajú sa slečny v kabáte s ružovou kožušinkou:
„Slečna, ide tento vlak do Košíc?“ Slečna stlačí gombík.
Dvere sa otvárajú a ty sa opäť pýtaš: „Slečna, ide tento vlak do Košíc?“
Sedíš v kupéčku plnom divných ľudí. Chlap pri okne spí s otvoreným gágorom. Zvádzaš boj sám zo sebou. Tak by si mi napľul, nachriachlil, naslinil do hrtana, mama ti však vtĺkla do hlavy pravidlá slušného správania:
1. Nejeb sa tam kde ťa nechcú a keď už musíš to sprav tak efektívne.
2. Počúvaj svoj smäd. Inštinkt je nanič.
A tak si radšej nenápadne hrkneš z ploskačky schovávanej pod sakom.
Vo Vrútkach sa kupé vyprázdni a cestou ťa sprevádza už len tlkot srdca, žaba na jazyku a hypnotizér medzi očami. Ten jebák ťa celkom omráčil.
„Ešte ráno tam nebol, asi to bude stresom.“ vytisneš ho na vlakové zrkadlo.
„Lístok, prosím.“ pýta si revízor zhrozene, sledujúc drobné kvapky mazu na zrkadle.
„Ešte nebol zrelý.“
