Uprostred ruží
11:22 poobede
Zemiaky sa rozvarili, omáčka sekla i s ňou seklo k zemi. Leží takmer nepohnuto. Tu i tam sa jej chvíľami zavlnia nozdry. Srdce tlčie pomaly, ba až prezieravo. Akoby s otázkou. Byť, či nebyť? Tĺcť, či netĺcť? Žiť, či nežiť? Keby nebola celkom slabým jedincom, chcela by nežiť, či azda žiť? Ani sama nevie, a preto tu leží a sníva o banalitách. Na pokraji ľudského vnímania, medzi bdením a spánkom.Po pláni zelenej cvála rytier. V lesklom brnení. Žiar slnka odráža. Bujná príroda, obrovský valach a nikdy nemiznúca hrdosť v tvári. Rozháňa sa mečom. Bodá seká neviditeľných bojovníkov. Cíti sa neohrozený. Po márnom švihaní vzduchom, zoskočí z koňa, očarený modrou záľahou ruží.Zohne sa k tej najbližšej, nasaje ľúbeznú vôňu. > Nádhera <Uprostred ruží leží nepohnuto dievča. Líca namodralé, belostná pokožka. >Azda sníva?<Rytier prediera sa k nej za neprestajného erdžania koňa jeho. Dievča sa pokojne usmieva.Nahne sa k nemu, skúša tep, necíti ho. >Snáď nie je mŕtve?<Ruže akoby cítili v ňom negatívnu silu, obvíjajú sa mu kolo nôh. Nič nebadá, je celkom opantaný náhlou krásou dievčiny. Ona leží a sníva o banalitách, nachádza sa niekde medzi bdením a snením.Mladý pán v obleku náhli sa domov, v zamilovaní za svojou mladou žienkou. S nadšením otvára dvere do domu, vbieha dnu. >Som doma, moja spanilá.<Márne ju hľadá, žienky nieto. Až.. uvidí jej nahú nôžku na dlažbe v kuchyni. Omámene hľadí ako je roztiahnutá po zemi s tichým úsmevom zaspatá v diaľkach. Nezobuditeľná, v tvári trošku namodralá. Sníva o banalitách medzi bdením a snením. Rytier berie dievčininu tvár do oboch rúk. >Ach, či si len krásna.<Pobozká ju s nádejou, že sa prebudí ako v rozprávke. Strasie ho akoby bozkal ľad. V úľaku odskočí, kôň sa rozerdží hlasnejšie a rytiera pohltí záhon modrých ruží. Derú mu kožu z tváre, prebíjajú brnenie. V zúfalosti tasí meč, zabíja krásne ruže. Dievčaťu unikne výkrik bezmocnosti, tvár zaplavia slzavé kanáliky. Mladý muž skláňa sa nad žienkou, ktorá sa zmieta v kŕčoch, otrasoch, po tvári stekajú jej slzy. >Neplač drahá, neplač, prosím ťa.< Žena avšak nevníma jeho prosby. Nohy jej pomaly miznú, presne tak ako dlhý lán ruží. Dievčina i žena, obe v jednom strete strácajú pomaly svoju podobu. Rytier dokonal dielo. Zabil všetky ruže i tie dve najkrajšie. Žene už zmizlo celé telo, dievčaťu taktiež. Muž zviera kŕčovite ruky, rozprestiera náhle dlane plné ružových lupeňov. >Ľúbim ťa.<Rytier ani len netuší, že zmaril dva životy najkrajším kvetom sveta, vykročí k valachovi, neobzerajúc si skazu.Cestou podupe pár modrých lupienkov a odcvála do diaľky.
Je 11:24 a zemiaky vykypeli.
