Obyčajné ráno...

Rozospatá vstávam a zamierim do kúpeľne. Preberiem sa k životu a nahodím svoje každodenné tempo. Vkročím do kuchyne a rozmýšľam, čo som dnes chcela urobiť deťom na desiatu. Všade je neskutočné ticho. Všetci spia. Jakub, najmladšie dieťa našej rodiny už o takomto čase sedí pri mne a uisťuje sa, že mu budem celý deň držať palce. Až teraz mi to došlo. Je síce štvrtok, ale deti majú prázdniny. Vydýchnem a hlboký nádych zhodí zo mňa všetok stres. Žiadne desiate, žiadne naháňanie. V kľude sa oblečiem, zbalím tašku, ticho pozdravím spachtošov a odchádzam do práce.   Na dvore je ešte šero a vlhko. V noci zrejme pršalo. Obloha je však čistá ako čerstvo poumývané okná. Dýcham úžasný vzduch plný jesennej vône. Vychádzam na ulicu. Mám nádherný výhľad na hory. S úžasom zistím, že sú zahalené v ťažkých čiernych mračnách, ktoré sa takmer dotýkajú zeme. To bude poriadna lejavica a ja nemám dáždnik. Vždy ho zabúdam. Sused práve vytiahol auto z dvora. Pozdravíme sa a on kývne aby som sa s ním zviezla. To je fajn, nemusím sa ponáhľať na zastávku. Cestou rozprávame a ja nespúšťam oči z hôr. Fascinujúce. Oblaky sa pomaly prevaľujú za hory a ustupujú modrej a čistej oblohe. Mám radosť zo života. Vystúpim z auta a znova sa nadýchnem. Idem tichým ranným mestom a rozmýšľam aké je to úžasné začať deň s pokojom a čistou hlavou.