Deti z detských domovov, ale i ľudia, ktorí v nich vyrastali, tvoria osobitnú skupinu v našej spoločnosti. Ich životné osudy v rámci pôvodných rodín, samotného obdobia v ústavnej starostlivosti, ale i po nej, nie sú jednoduché. Takéto deti boli najčastejšie odňaté z vlastných rodín kvôli nevyhovujúcim sociálnym a ekonomickým podmienkám, týraniu či zanedbávaniu. Bohužiaľ, to, že je niekto z detského domova, je v dnešnej spoločnosti ešte stále nelichotivá nálepka. Ľudia si predstavujú domovákov často ako špinavé, nevychované, problémové a škaredé deti. Mali by sme si však uvedomiť, že je to obyčajný predsudok – oni si tento status nevybrali. Nemohli rozhodovať o tom, čo s nimi bude. Nemajú skúsenosti a prostriedky na to, aby dokázali riešiť problém svojej rodiny alebo spoločnosti, v ktorej žili. Stále sú to len deti a nevedia presne, ako tento svet funguje.
Napriek tomu, že sa štát snaží chrániť zdravý a bezpečný vývin našich detí, neustále rezonuje otázka, či je ústavná starostlivosť vôbec vhodná. Jedným z hlavných problémov je samotné pôsobenie sociálnych pracovníkov – vychovávateľov, keďže väčšinou ide o ženy. Mohli by sme namietať vzhľadom na trendy dnešnej spoločnosti v zápaných krajinách, že rodičom sa už nehovorí otec a matka, ale rodič A a rodič B (teda môžu byť rovnakého pohlavia). Tak prečo by nemohol byť taký i personál v detských domovoch? Na to je veľmi jednoduchá odpoveď – pretože absencia mužského modelu narúša mnohé roviny vývinu osobnosti a zrelosti samotného mladého človeka. Ako dôsledok môžu byť partnerské problémy, nezodpovednosť, nesmelosť, problémy v pracovnom výkone, menšie sociálne zručnosti a iné.
Ďalším problematickým prvkom je vzťah. Človek je tvor sociálny. Sme k tomu predurčení, aby sme vytvárali a prežívali vzťahy. Dieťa v detskom domove, ale okrem svojich rovesníkov a kamarátov, nemá s kým vytvárať vzťah. Nemajú si ku komu vybudovať dôveru, nemá im kto dať pocítiť, čo je to bezpečie, istota a láska. Vychovávatelia im povedia alebo ukážu, čo majú robiť, kedy a ako, robia si s nimi úlohy. Ide teda prevažne o organizačné veci a iná úroveň kontaktu je skôr výnimkou ako realitou. Je toto však výchova a vzťah?
Pravdou je, že týmto deťom nechýba nič materiálne. Detské domovy dostávajú pekné peniaze na to, aby im zabezpečili vzdelanie školské i mimoškolské. Majú krásne hračky, dobré oblečenie a vo väčšine zariadení dostávajú od určitého veku vreckové, aby sa naučili hospodáriť s peniazmi. Tieto veci sú však pominuteľné. Nemajú spomienky na to, ako sa ich otec čudoval, že ich malé dievča dospelo a ide prvý raz na rande, alebo ako bol pyšný, keď syn dal gól vo futbalovom zápase. Ako sa mama starala o to, aby mali plné brušká a čisté veci, ako im pofúkala odraté kolená. Nemá im kto hovoriť, čo bolo ich prvé slovo, aká bola ich najobľúbenejšia hračka, kedy začali chodiť...
A keď prídu osemnáste narodeniny rozhoduje sa, čo s nimi. Pokiaľ už neštudujú, musia sa o seba postarať sami. V Bratislave (a nielen tam) skončí veľa adolescentov na ulici predávajúc domovácke pohľadnice. Nemajú bývanie a ťažko ich niekto zamestná. Tí, ktorí majú viac šťastia, sa dostanú k vzdialenejším príbuzným. Prípadne, ak sa ešte pripravujú na povolanie, tak majú nárok na byt vo vlastníctve daného domova. Najlepšou možnosťou a šancou pre tieto deti však ostáva adopcia alebo profesionálna rodina. Vytvorenie rodiny, domova, ktorý nemajú, ale zaslúžia si mať. Pretože každý si zaslúži mať domov a milujúcu rodinu...
