Keď šofér vie len cúvať a krajinu berie so sebou
Slovensko malo svoje ťažké časy. Prežili sme Mečiara, zbabranú privatizáciu, svetovú krízu, pandémiu. Ale vždy sme verili, že sa posúvame dopredu. Že každá generácia bude mať lepší život než tá predchádzajúca. Dnes však čoraz viac Slovákov, najmä mladých si kladie otázku, ktorú by si pred pár rokmi ani neodvážili vysloviť: Naozaj ešte smerujeme dopredu? Alebo sme uviazli v čase a padáme späť?
Pod vedením Roberta Fica a strany SMER-SD sa Slovensko stáva krajinou, ktorá akoby zámerne otáča kormidlo smerom k minulosti. V tomto texte sa pokúsim pomenovať, čo sa v skutočnosti deje. A prečo by sme sa mali začať obávať, nie zívať.
1. Ekonomika: Rast? Skôr stagnácia a dymová clona
Slovenská ekonomika sa nevyvíja. Prešľapuje. Ak sa pohne, tak smerom, ktorý nedáva zmysel. Kým ostatné štáty strednej Európy investujú do vzdelania, výskumu a podpory malého a stredného podnikania, vláda rieši chaotické daňové experimenty, výpalnícke poplatky pre sektor za sektorom a masívne presúvanie verejných financií do politicky kontrolovaných rúk.
Fico a jeho kabinet síce hovoria o "rozpočtovej zodpovednosti", ale v praxi robia všetko pre to, aby sa ekonomické prostredie stalo nepredvídateľné a nestabilné. Od dane na sladené nápoje, ktorá spôsobila 25 % prepad predaja, cez zvyšovanie DPH a firemných daní, až po hrozbu, že štát nebude schopný financovať ani základné služby.
K tomu si pripočítajme rozvrat v eurofondoch, klesajúce HDP na obyvateľa v porovnaní s našimi susedmi, a dramatický pokles dôvery investorov. Slovensko tak namiesto toho, aby dobiehalo západ, začína prehrávať aj v regióne V4.
2. Odchod mladých: Keď stratíš budúcnosť, stratíš všetko
Jedna z najdesivejších štatistík posledných rokov? Slovensko má jeden z najvyšších podielov mladých ľudí, ktorí plánujú žiť alebo pracovať v zahraničí. Nie kvôli dobrodružstvu. Kvôli tomu, že tu nevidia perspektívu.
Mladí vidia krajinu, kde sa výnimoční ľudia neodmeňujú, ale trestajú. Kde inovácie a nápady narážajú na betónovú stenu byrokracie. Kde sa viac oplatí byť známy politik než poctivý podnikateľ, lekár alebo pedagóg.
A štát? Namiesto podpory štartovacích bytov, kvalitných univerzít, moderného vzdelávania a podnikania, chce tento výpadok nahradiť dovozom 200 000 pracovníkov z Uzbekistanu. Namiesto budovania krajiny pre tých, čo tu žijú, sa pripravuje plán, ktorý nevyrieši ani jeden z problémov, len ich prehĺbi. A navyše popiera všetko, čo Fico hlásal roky.
3. Zahraničná reputácia: Z partnera do úlohy výstrahy
Slovensko bývalo rešpektovaným hráčom v rámci EÚ aj NATO. Zúčastňovali sme sa medzinárodných misií, boli sme považovaní za stabilný, reformne zmýšľajúci štát. Dnes? Sme terčom varovania v európskych diskusiách.
Od spochybňovania podpory Ukrajine, cez útoky na zahraničných partnerov, až po vyhlásenia, že režim v Uzbekistane je "inšpiratívny pre Európu". Slovensko pod vedením Fica prestáva byť spojenecké. Začína byť nečitateľné, toxické a nebezpečne izolované.
A diplomatické faux pas neostávajú bez dôsledkov. Investície sa sťahujú, firmy váhajú, mladí ľudia sa necítia byť súčasťou moderného sveta. Slovensko stráca povesť spoľahlivého partnera , bez tej je na medzinárodnej scéne len slabý pionier s vlastnými komplexmi.
4. Cynizmus ako štátna ideológia
Na pozadí týchto trendov sa rozrastá ešte jedna rakovina : cynizmus. Ľudia prestávajú veriť v spravodlivosť. Viera, že právo platí pre každého rovnako, je rozbitá na márne kúsky.
Dennodenné správy o tom, ako sa obchádza zákon, ako sa prenasledujú nepohodlní, ako sa opäť vracajú „naši ľudia“, vytvárajú atmosféru rezignácie a hnevu.
A keď spoločnosť stratí dôveru, rozpadá sa jej tkanivo. Klamstvá sa stávajú normou, korupcia prirodzenosťou a únava z politiky výbornou živnou pôdou pre extrémizmus.
5. Dovoz z Uzbekistanu: Fico v plnej otočke
Snáď najabsurdnejší výkrik do tmy je plán doviesť 200 000 pracovníkov z Uzbekistanu, väčšinovo moslimských. Tá istá vláda, ktorá roky strašila migrantmi, hovorila o „ochrane kresťanského Slovenska“ a „nekompatibilite islamu“, dnes bez mihnutia oka víta pracovníkov z krajiny, ktorá je autoritárskym režimom a nepriateľom slobody.
Otázka nie je, či ich Slovensko potrebuje – ale ako to chceme robiť, keď nezvládame ani integráciu vlastného rómskeho obyvateľstva? Keď nevzdelávame, nereformujeme, ale len hasíme požiare?
Klamali vám vtedy, klamú vám aj teraz. Dovoz lacnej pracovnej sily nebude riešením, len novým problémom. A bude to problém, za ktorý môžeme pranierovat Fica a spol, pretože si ho vláda sama priviedla.
Záver: Smerom dozadu, tvárou k stene? Ale nie s nami.
Slovensko dnes nesmeruje nikam. SMERujeme naspäť. Do bezprávia, do chudoby, do izolácie. A čo je najhoršie, do rezignácie.
Ale ešte stále máme šancu sa prebrať. Ak si uvedomíme, že krajina nepatrí politikom, ale ľuďom, ktorí v nej žijú. Že mladí ľudia sú budúcnosť, nie exportný artikel. Že právny štát nie je prekážkou, ale základom dôvery. A že lož, opakovaná stokrát, sa nestane pravdou.
A práve preto vznikla strana Demokrati. Strana, ktorej som aj ja súčasťou a ktorá nezabudla, čo znamená zodpovednosť, pravda a odvaha stáť na strane ľudí .Aj keď to nie je populárne.
Sme tí, ktorí pravidelne prinášajú riešenia .Pre ekonomiku, školstvo, zdravotníctvo či spravodlivosť. Tí, ktorí sa neboja stáť v prvej línii v protiSMERE. Pretože Slovensko si zaslúži viac než len recyklovaných klamárov a premotivovaných cynikov.
Budúcnosť ešte nie je stratená. Ale nebude zadarmo. A nebude ju môcť viesť ten, kto nás doteraz len klamal.
Kam SMERujeme? Záleží na nás. Ešte stále môžeme zatočiť volantom. K lepšiemu Slovensku.
