po prvé: žijete usporiadaným životom, teda nijako sa nepreviňujete voči právnemu poriadku našej krajiny;
po druhé: máte to šťastie a na prvý krát ste si vybrali správneho životného partnera, a teda nemáte najmenší dôvod riešiť rozvod;
po tretie: máte to šťastie, že máte normálnych susedov, ktorí Vám nerobia napriek, a preto nemáte dôvod sa s nimi súdiť.
Ak teda uvedené body sú Vám vlastné, tak z toho vyplýva, že tvár lekára máte možnosť uvidieť skôr ako tvár sudcu.
Teda budem tu „velebiť“ slovenské zdravotníctvo, ktoré je teda a budem mierny v riadnych fekáliách. Dlho som si myslel, že to je len môj pocit, keď som zažil zdravotnú starostlivosť v krajine na západ od tej našej a zažil som nevídanú zmenu. Bol som v tom, že som náročný a neviem si vážiť aj to málo čo mám doma. Predsa len v Afrike nemajú ani takú zdravotnú starostlivosť akú máme my. No ale tak naša milá krajinka je v Európe a dokonca aj v EÚ (lebo sú také krajiny, ktoré sú v Európe, ale nie sú v EÚ, to len pre tých čo by to náhodou nevedeli, ako príklady uvediem dve: Švajčiarsko a Albánsko, tieto krajiny sa odlišujú azda len v tom, že jednu do EÚ chcú ale nechce ona a druhá by chcela ale nechcú oni.).
K napísaniu tohto blogu ma primäl jeden dialóg s jednou mojou známou, ktorá mi povedala svoj zážitok z nemocničného prostredia. Mala bolesti brucha a mala pocit, že to je niečo vážnejšie, tak uznala za vhodné navštíviť pohotovosť. Nebola ale doma, študuje v jednom krajskom meste, ležiacom medzi Trnavou a Zlatými Moravcami na R1, síce od tohto mesta pod Viničným vrchom (ako ho nazýval Rudolf Jašík v románe Námestie svätej Alžbety) až po Zlaté Moravce sa R1 iba stavia, mimochodom ten Viničný vrch sa volá Zobor. Áno uhádli ste, nie je to Trenčín. Tak tú tortúru, ktorú musela postúpiť, aby je zistili, dá sa povedať obligátny zápal slepého čreva, som normálne nechápal. Od ochoty personálu, až po nedostatočné vybavenie nemocnice, prepytuje v krajskom meste!
Druhá skúsenosť sa mi stala v našom krásnom malom banskom meste na Stredohroní (ak by niekto nevedel čo to Stredohronie je, rád to vysvetlím, predsa len sa častejšie používa pojem Horehronie. Teda je to tok Hrona, ani nie tok, ale urbanistické jednotky v jeho okolí medzi Zvolenom a Kalnou nad Hronom, Zvolenom preto, lebo Horehroním sa rozumie všetko nad Banskou Bystricou, tak som usúdil, že úsek medzi Banskou Bystricou a Zvolenom, je také zlomové pásmo, inak v 90. rokoch tu pôsobil jeden premiérom rodom z Ladomerskej Viesky (Stredohronie) a tento pán mál plán spojiť Zvolen a Banskú Bystricu do nejakého „súmestia“ a vytvoriť nové hlavné mesto, ešte, že mu tento pofidérny plán nevyšiel. Kalnou nad Hronom preto, že banskobystrická župa (pardon VÚC, nepliesť si s WC, aj keď sa tam robí to isté) síce končí na pomedzí Psiar (urbanisticky to patrí k Hronskému Beňadiku – skratka HROB, to mám od Zelenej Janky – predsedníčky Mladých Zelených na Slovensku, jej rodná obec, mimochodom zo Psiar sú aj sestry Nízlové [Twins], tak teda sú naše, teda na Horehroní sú síce najkrajšie stromy, na Stredohroní sú dievčatá) a Kozároviec, ale od Kozároviec po Kalnú nad Hronom Vám v pohode rozumejú, keď rozprávate po slovensky. Od Kalnej na juh Vám už nerozumejú, resp. nechcú rozumieť, samozrejme nie všetci, aby som negeneralizoval. Preto som usúdil, že druhé zlomové pásmo je Kozárovce-Kalná nad Hronom, toto žiadny premiér nechcel urbanisticky spájať, ale zato v tejto zóne majú kvalitné ošípané, to len, keby ste chceli domáce klobásky robiť už viete kde sviňu zohnať a nemajte strach, tá kvalita nijako nesúvisí s blízkosťou jadrovej elektrárne Mochovce. Ergo od Kalnej až po Štúrovo je už Dolehronie. Toto delenie ešte nemám patentované, prosím neukradnite mi ho. Tento exkurz bol potrebný na dôkladné ozrejmenie.
Tak to naše mestečko New Mine (to aby rozumeli aj cudzinci) má dosť ošemetnú situáciu so svojou nemocnicou, to že už ani nie je nemocnicou nejdem riešiť ani koho to je chyba. Môj starý otec mal problém s rukou, ktorá mu nadmerne opuchla, bol hospitalizovaný v tejto nemocnici, teda keď ešte bola nemocnicou. No natreli mu to octanovou masťou a poslali domov (vraj to sa podá) ako inak pešo. Keď sme ho chceli ísť pozrieť, zhodou okolností bola doma moja sestra, ktorá už dekádu rokov žije mimo našej rodnej krajinky, ostala „vyvalená“ nad stavom tejto inštitúcie, keď jej hrkala keramická dlažba pod nohami. Mňa pobavila vetou: „Toto je nemocnica? Veď to je v horšom stave ako keď som pred 10 rokmi odchádzala, to aj na misiách v Afrike majú lepšie nemocnice.“ Tak tu nie je čo dodať. Hádam, len to, že spomínaná nemocnica je už v súkromnom vlastníctve, čo sa prejavuje tým, že sa pomaly stáva budovou na ktorú sa dá pozrieť bez hrôzy v očiach a hnusu v srdci.
Tretiu a poslednú už nie skúsenosť, ale historku mám od ďalšieho známeho, ktorý bol pracovne v susednom neslovanskom štáte, ktorý bol v minulosti s nami v jednej monarchii, tečie tadiaľ Dunaj, a životnú úroveň jeho občanov vraj dobehneme za 10 rokov (podľa mňa nikdy) a národným jedlom tohto štátu nie je haláslé, ak by stále niekto nevedel, tak taká jedna Betka bola cisárovou ženou, volali ju Sisi. Mal to nešťastie, že dostal zápal ďasien. Myslel si, že to analgetikum vyrieši, ale keď to po troch dňoch neprechádzalo, tak musel absolvovať stomatologické ošetrenie v tejto alpskej krajinke. Dosť sa obával faktúry, keďže nebol vôbec poistený. Keď mi opísal interiér čakárne, mierne som bol zaskočený. Kde ho okrem dennej tlače (síce v jazyku, ktorý bol za komunizmu označovaný ako jazyk našich nepriateľov, to asi dôsledok nacistickej okupácie počas druhej svetovej vojny, ale nikto nečakal, že dnes budú hostia aj zo zahraničia, aby zohnali aj inojazyčné denníky) a čerstvej pitnej vody, bol v čakárni aj detský kútik, možno by sa aj zahral, ale pri tých neskutočných dentálnych bolestiach nemal chuť. Milo bol prekvapený cenou zobrazenou na faktúre, ktorú mu podávala zdravotná sestra, aby ju dodatočne zaplatil. Po príchode na Slovensko už veru nie, keď mu pre zmenu v odpornej čakárni jeho zubárka povedala cenu, za ktorú je ochotná dokončiť jeho zúbok u nej v ambulancii, tak sa mu mierne zakrútila hlava, bola totiž o jednu nulu širšia ako tá v Korutánsku, šok pripísaním nuly, je vždy veľký, o to viac, že tu je dokonca poistený.
Tak len toľko by som chcel povedať, že naozaj slovenské zdravotníctvo je, nie že v optimálnom stave, ale priam geniálnom. Ak by sa nedajbože pánovi prezidentovi niečo stalo ako jeho predchodcovi, tak mu len poviem, že do Innsbrucku sa dostane skôr, lebo diaľnicu medzi Parndorfom a Jarovcami už dokončili. Ale myslím, že on pôjde asi vrtuľníkom, tak nech si dá pozor, aby neskončil ako Viera Husáková. Inak mu samozrejme prajem, aby sa mu toto nikdy nestalo. Ale mám na neho prosbu, aby vysvetlil jeho kamošovi Robovi, že nie všetko čo je štátne je fajn, že tie nemocnice, ktoré sú v súkromných rukách vyzerajú oveľa lepšie, a aj lekári majú úsmev, asi to bude tým, že ten úsmev je spôsobený tým číslom, ktoré si prečítali na výplatnej páske.
Tak ďakujem za prečítanie.
