Mahátmá Gándhí kázal princíp Trusteeship, tzn. že každý človek má právo vlastniť len toľko materiálnych statkov, koľko potrebuje na zabezpečenie plnohodnotného života. Kto spotrebuje viac ako toto minimum, vykorisťuje, aj keď len nepriamo, tých ľudí, ktorí vlastnia menej. Toto je prísny princíp, ktorý sa v Indii nepresadil, avšak zostáva pre všetkých premýšľajúcich Indov v povedomí ako merítko socialne zodpovedného života. Princíp: „Trusteeship“ zodpovedá aj životu, ktorý nám prináša či odporúča evanjelium.
Viac ako v Európe prinášajú totiž peniaze v Indii prestíž v spoločnosti a pocit sebaocenenia či sebahodnoty. V Európe je bežné, že vysoký úradník cestuje do práce bicyklom, lebo je to zdravšie a praktickejšie či dokonca rýchlejšie, že majetní ľudia nosia jeansy a vzdávaju sa napríklad oblekov, košieľ či kravát,…
V Indii, nemožné! Žiadny vysoký štátny úradník by nikdy nešiel bicyklom do práce, keďže je vonkajší image taký dôležitý. Kto si môže dovoliť vyžehlenú bielu košeľu, bude ju nosiť deň čo deň ako znak pre okolitý svet, že on si ju každý deň môže dovoliť. Kto si môže dovoliť kúpiť drahé šaty, investuje do nich, lebo v Indii ste žiaľ ešte stále posudzovaný podľa vonkajšieho vzhľadu. S chudobne oblečenými ľuďmi sa v Indii zaobchádza na verejnosti neslušne, hrubo a neúctivo, predovšetkým vo vlakoch, autobusoch, obchodoch či úradoch.
Preto sa mnoho Indov stará o svoj vonkajší vzhľad až v takej miere, ktorá presahuje ich finančné možnosti. Kúpia si vkusný motocykel, napriek tomu, že by im vzhľadom na krátke vzdialenosti, na ktoré ho používajú stačil aj bicykel.
Nechajú si svoj motocykel, napriek tomu, že si už viac nemôžu dovoliť platiť za vzdelanie svojich detí na dobrej škole, alebo aj napriek tomu, že si nemôžu dovoliť platiť pobyt svojich rodičov v nemocnici. Dôležitejšie je pre nich postavenie v spoločenskom rebríčku!
Čo ma osobne na tomto najviac zaráža je realita, že aj Indovia patriaci ku katolíckej cirkvi, napríklad aj kňazi a rehoľníci majú takýto prístup k vlastnému „Outfitu“. Mám problém s faktom, že takíto „vyfintení krásavci“ vo vyleštených lakovkách a značkových oblekoch, už dlho študujúci napríklad v Ríme na nejakej renomovanej teologickej univerzite, pýtaju či prosia o finančnú pomoc pre svoju vlastnú chudobnú krajinu, pritom je jasné, že knažské povolanie v Indii znamená vysoký vzostup v spoločenskom rebríčku.
Do hlavy sa mi tlačí otázka: „Je to zlyhanie misionárskej práce rímskokatolíckej cirkvi?“
