Nie každý má to šťastie žiť v úplnej a milujúcej rodine. Na Slovensku máme niekoľko tisíc detí umiestnených v detských domovoch aj napriek tomu, že drvivá väčšina týchto detí nie sú siroty a rodičov má. Skončili tam, kde si ja svoje detstvo neviem predstaviť. Rolu rodičov preberajú vychovávatelia a sociálni pracovníci. Detský domov dočasne nahrádza dieťaťu jeho prirodzené rodinné prostredie alebo náhradné rodinné prostredie. Chýba im čo mnohým z nás bolo dopriate: rodina, kamaráti, kladné vzory, motivácia a usmerňovanie v živote.
Pri troche šťastia si mladšie deti adoptujú náhradné rodiny. Avšak problém s umiestňovaním majú najmä staršie deti. Často sú to deti, ktoré sú dlhodobo v detskom domove a ostávajú tam až do chvíle, kým neodídu prirodzeným spôsobom. Ak starostlivosť skončí dosiahnutím plnoletosti môže mladý dospelý požiadať detský domov o poskytnutie starostlivosti až do jeho osamostatnenia sa, do 25 rokov veku.
Potom však nastanú pre týchto mladých ľudí mnohé existenčné problémy. Kam ísť, kde budú žiť, pracovať a bývať? Kto im podá pomocnú ruku? Nikdy som sa nezamýšľala nad týmito otázkami a to preto, že mám to šťastie a vyrastala som v plnohodnotnej rodine. „Cieľových staníc“ po odchode z detského domova je viacero: pôvodná rodina - nie vždy sa chcú mladí ľudia vrátiť alebo naopak ich rodina odmieta, zamestnanecká ubytovňa – ak sa im podarí nájsť prácu s možnosťou ubytovania, podnájom alebo samostatný byt - čo je takmer nemožné vzhľadom k nízkym finančným možnostiam, rodina partnera alebo partnerky. A napokon azylové domy a útulky - spravidla je to ako posledné riešenie alebo až v ďalších fázach života po odchode z detského domova. Samozrejme sa s nimi spájajú riziká, ktoré je asi zbytočne opisovať. Problémy spojené s ubytovaním po odchode z detského domova sú známe už dlhšie a preto sa predĺžila veková hranica pre odchod až na 25 rokov.
Je mnoho projektov, ktoré vznikli ako odozva na situáciu spojenú s osamostatňovaním sa mladých, ktorí opúšťajú detský domov. Ide hlavne o dobrovoľníctvo, ktoré je viac populárne v zahraničí ako u nás. Ale aj napriek tomu sa nájdu ľudia s dobrým srdiečkom a robia veci a skutky nezištne v rámci svojho voľného času. Prvýkrát som počula o projekte „Buddy, tvoj kamoš“ od mojej kolegyne v práci. Keď mi povedala, že sa vo svojom voľnom čase venuje dobrovoľníctvu, neverila som. Kto už má v dnešnej dobe na také čosi čas? A predsa...
Obdivujem tých, ktorí si nájdu čas a pomáhajú mladým z detských domovov. Musí to byť drina nájsť si cestu k bytostiam, ku ktorým život nebol až tak štedrý a majú veľakrát zmýlené predstavy o bežných veciach, ktoré často vyúsťujú do sociálnej exklúzie a následne do rôznych foriem diskriminácie. Buddy má byť ich kamoš a usmerniť ich v živote, cieľom je vzdelávanie a práca pre staršie deti. Praktickou a zážitkovou formou podporiť ich vzdelanie a výchovu a pripraviť ich tak na život mimo výchovných zariadení.
Získať si ich dôveru a priateľstvo je náročné a v mnohých prípadoch odmietajú spoluprácu aj napriek tomu, že Buddy robí maximum a ponúknuté priateľstvo je bez odozvy a želaného efektu. Držím tomuto projektu nesmierne palce a som potešená, že si aj u nás dobrovoľníctvo takéhoto druhu razí cestu a rozvíja sa.
