Prvýkrát som pocítil trpkú pachuť, keď predseda vlády Róbert Fico vyhlásil pred sálou plnou študentov, že Nežná revolúcia bola "obyčajný komunistický puč". Tieto slová ma zamrzeli, no pána premiéra beriem dlhodobo s rezervou a tak som to vypustil z hlavy.
S podobnými názormi, ako má pán Fico, som sa však od jeho prejavu dodnes stretol až príliš veľakrát na to, aby ma to nechalo chladným. Tieto myšlienky sa objavili napríklad aj na českej politickej scéne, kde ich šíri, adept na budúceho ministra zahraničných vecí, Filip Turek. Poďme sa teda pozrieť, ako to naozaj bolo, respektíve, ako by bolo dobré sa na tieto udalosti pozerať, aby sme z nich vyťažili všetci.
Spochybňovanie Nežnej revolúcie je sčasti založené na neschopnosti uveriť tomu, že pár študentov odštartovalo procesy, ktoré položili viac ako 40 rokov fungujúcu diktatúru proletariátu. Ak by sme sa na to pozreli pri podmienke ceteris paribus (teda ostatné premenné nezmenené) asi by som tiež neveril. Avšak minimálne od roku 1985 sú premenné ovplyvňujúce dianie vo východnom bloku všetko, len nie nezmenené. Chcem tým povedať, že pri pohľade na 17. november z širšej geopolitickej, ekonomickej, sociálnej a kultúrnej perspektívy išlo o nevyhnuteľné udalosti bez potreby väčšieho konšpirovania.
Argumenty proti prirodzenosti revolúcie spočívajú v tom, že ŠtB mala pripravovať prevrat, aby mohli komunistické kádre slobodne podnikať a rozvíjať majetky, ktoré táto "červená šlachta" nadobudla počas socializmu.
Netrúfam si tvrdiť, že ľudia ako prvý námestník československého federálneho ministerstva vnútra (inak povedané hlava ŠtB), generál Alojz Lorenc sa s úzkou skupinou nepripravovali na zmenu režimu. Čo si trúfam povedať je, že výsledok 17. novembra je na míle vzdialený od toho, aký režim si predstavovali (i keď až tak zle sa im nedarilo aj v tom, ktorý prišiel).
Lorenc v listoch z júna 1990, v čase, keď sedel vo väzbe, uvádza následovné: "Koncom roku 1988 už nebolo v širokom spektre československej sociálnej štruktúry žiadnych pochýb o nevyhnutnosti zásadných kvalitatívnych zmien, nielen v československej ekonomike, ale aj v politike, kultúre a ďalších oblastiach československej spoločnosti. Išlo už len o to, kto bude hegemónom budúceho politického vývoja".
Najdôležitejším posolstvom predošlého odstavca je posledná veta, ktorú ďalej rozvíja: "Želal som si, aby podobne ako KSSZ (naráža na spoločenské zmeny v ZSSR, perestrojka a glasnosť, ktoré riadila KSSZ poz. aut.) aj KSČ dokázala byť hegemónom vývoja. Bohužiaľ sa to nestalo."
Oficiálne KSČ až do konca odmietala pripustiť uvoľnenie pomerov, ktoré vo väčšej, či menšej miere nastalo vo všetkých okolitých krajinách východného bloku. Spomeňme si napríklad na tragikomický príhovor generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloše Jakeše. Ten ešte 19. júla 1989 s plným nasadením rečnil na Červeném Hrádku o potrebe posilnenia a rozvinutia socializmu. Aj preto sa KSČ nestala hegemónom budúceho vývoja, ako si to želal Lorenc.
Čo sa snažím týmto textom povedať? Nechcem pozerať na udalosti 17. novembra naivne. Je mi jasné, že v bývalých komunistických štruktúrach existovali ľudia, ktorí neboli tak krátkozrakí ako Jakeš a na zmenu pomerov sa v istej miere pripravovali. Som však presvedčený, že takáto príprava bola len výsledkom dobrej informovanosti a kvalitného úsudku, nie globálneho sprisahania.
Mohla ŠtB do určitej miery prispieť k eskalácii udalostí 17. novembra? Zrejme áno. Spomeňme si na spravodajskú hru s údajným mŕtvym študentom Martinom Šmídom, o ktorom sa neskôr ukázalo, že nebol ani tak mŕtvy, ako bol agentom ŠtB.
Nemôžeme však napriek týmto faktom pochovať celú Nežnú revolúciu ako "obyčajný komunistický puč". V roku 1989 zažíval socializmus posledné posmŕtne kŕče, ktorých logickým vyústením bola zmena. V socializme som nežil, no neverím, že by tá KSČ, ktorá 40 rokov terorizovala oponentov režimu, strieľala občanov na hranici a presviedčala občanov, že mandarinky raz za rok na Vianoce sú plodmi socialistického blahobytu, dopustila politickú pluralitu, slobodnú kultúru a trhové hospodárstvo bez vplyvu strany. Jedným dychom dodávam, že všetky vyššie spomenuté veci po Nežnej revolúcii nastali.
Aký je teda záver? Informované, predvídavé komunistické kádre z revolúcie vedeli vyťažiť. Snažili sa "eštebáci" vo víre udalostí 17. novembra prebrať kontrolu nad situáciou? Určite áno. Podarilo sa im to? Určite nie. Máme slobodnú, demokratickú krajinu, v ktorej môže človek (zatiaľ) slobodne tvoriť, podnikať, cestovať, vyjadrovať svoje názory, neverím, že taký štát by KSČ chcela. Ak by sa niekto zamýšľal nad tým, čo by teda tá KSČ chcela, odpoveď stačí jednoducho hľadať v dnešnej Číne, tam sa hegemónom politickej zmeny stala Komunistická strana.
Nepozerajme sa na Nežnú revolúciu s cynizmom. Napriek tomu, že 36 rokov demokracie a kapitalizmu prinieslo mnoho problémov, ide o obdobie, kedy sa Slovákom žije najlepšie v histórii. Novembrová revolúcia z roku 1989 priniesla nádej a obrovský politický symbol, ktorý by nás mal ako národ spájať, bez ohľadu na vplyv komunistov na túto udalosť. Priniesla nám totiž nefalšovanú SLOBODU.
