Argentína bola kedysi bohatšia ako Nemecko. Sedemdesiat rokov bláznivých makroekonomických opatrení z nej však urobili to, čo dnes je. Štátny bankrot každých pár rokov a navyše stopercentná inflácia nie je niečo, čím sa dá práve chváliť.
Fascinujúcou otázkou však zostáva, prečo krajina po toľkých ekonomických katastrofách ešte stále ako-tak prežíva a neklesne niekam na úroveň Somálska, alebo Venezuely. Nikdy som však nevidel nikoho, kto by sa na ňu pokúsil odpovedať.
Výnimkou je Karl Muth vo svojom dlhom článku o ekonomickej situácii na mieste. Tvrdí, že odpoveďou sú "stabilné inštitúcie" a "zotrvačnosť".
Stabilné inštitúcie ma prekvapili. Aké inštitúcie konkrétne? Moja predstava Argentíny je, že ide, podobne ako vo zvyšku Latinskej Ameriky, o krajinu s nízkou štátnou kapacitou (schopnosťou presadzovať svoju vôľu). Ako o Argentíne píšu Acemoglu a Robinson (The Narrow Corridor):
[Štát] nedokáže riešiť konflikty, presadzovať zákony, alebo poskytovať verejné služby. Je represívny, ale nie silný. Ja slabý a ďalej oslabuje celú spoločnosť.
Represívny, ale slabý je kombinácia, ktorú je ťažké si predstaviť, takže ďalej Acemoglu a Robinson:
Ako Argentínčania videli počas "špinavej vojny," keď vojenská diktatúra medzi rokmi 1974 a 1983, keď bolo viac ako 30000 ľudí "zmiznutých" (tajne zavraždených juntou), dôstojníci a policajti dokážu prepadnúť smrtiacemu násiliu. Ale despotizmus v Argentíne je neorganizovaný a zmätočný. Má ďaleko k moci, ktorú má nad svojim obyvateľstvom Čína. Keď sa úradníci pokúsili ľuďom zabrániť, aby tvorili rad [pred úradom], ľudia ich ignorovali. Často je štát neschopný regulovať ekonomiku, alebo vynucovať dodržiavanie zákonov.
Aj tvrdenie o zotrvačnosti je zvláštne.
Áno, nedá sa poprieť, že mnohé veci v spoločnosti, najmä postoje a návyky, ktoré si človek osvojí zamlada a ďalej si ich udržiava, majú neuveriteľnú zotrvačnosť, ktorá sa môže ťahať až storočia. Zmeny, aj to často malé, sa dejú len na generačnej úrovni, tak, že nositelia starých postojov postupne vymrú a postoje, ktoré odovzdajú potomkom sú trošku iné, posunuté nejakým špecifickým smerom. Tak napríklad vidíme, že štáty, ktoré kedysi patrili pod byrokratické Rakúsko-Uhorsko majú dodnes vyššiu dôveru v súdy a políciu, než štáty, ktoré patrili pod despotickú Osmanskú, alebo Ruskú ríšu.
Lenže ekonomika je iná. Ekonomika reaguje rýchlo. Ľudia robia ekonomické rozhodnutia v reálnom čase, nededia ich od predkov. Ak v Amerike vypukne hospodárska kríza, do roka je v Európe. Ako teda mohla Argentína prežiť sedemdesiat rokov katastrofálnych ekonomických rozhodnutí bez toho, aby sa ekonomicky úplne zrútila? Dobrá hospodárska situácia pred II. sv. vojnou to môže vysvetliť len ťažko.
Muth však dostáva body za to, že sa o zodpovedanie tejto otázky vôbec pokúsil.
Okrem toho sa článok oplatí prečítať už len preto, že v Argentíne sa chystajú nové voľby a najnádejnejším kandidátom na prezidenta je Javier Milei, ktorého psi sa volajú podľa konzervatívnych ekonómov - vrátane Miltona Friedmana. To na jednej strane vzbudzuje nádeje, pretože, bez ohľadu na čitateľov ekonomický svetonázor, politika laissez-faire je určite lepšia, ako to, čo v Argentíne vidíme zvyčajne. Dolarizácia, o ktorej Milei hovorí, by napríklad argentínskej centrálnej banke zobrala veľkú časť možností veci ešte viac pokaziť. (Nie je aj na Slovensku človek niekedy rád, že našu menu spravuje ECB vo Frankfurte namiesto miestnych inštitúcií?) Na druhej je Milei dosť divný - áno, nosí bokombrady! - aby v človeku vzbudil podozrenie, že výsledkom jeho zvolenia nebude laissez-faire, ale opäť rada nejakých šibnutých ekonomických opatrení.
Tak či onak, článok je poučný a zároveň dosť čitateľný najmä preto, že autor cestuje po krajine a venuje pozornosť drobným detailom. Ako v Argentíne funguje Western Union? Ako konkrétne sa na uloženie majetku využíva bitcoin? Aku fungujú miestne aerolinky? To čitateľovi umožňuje urobiť si viac intuitívnu predstavu o situácii než čítanie oficiálnych štatistík. V článku tiež nájde čo-to o podvádzaní pri výrobe oných oficiálnych štatistík.
Napokon autorovo poetické prirovnanie pre argentínsku ekonomiku:
Argentínska ekonomika je letiace lietadlo, kde sú ľudia takí zaneprázdnení navrhovaním nových typov motorov, že nikto nemá čas pozrieť sa na výškomer. Tieto motory sú často navrhnuté v štýle Theranos a pre pasažierov (čiže širokú verejnosť) je ťažké rozlíšiť medzi tým, či lietadlo klesá, alebo už padá, najmä pri takmer nulovej viditeľnosti, ktorú ponúka argentínsky politický vzdušný priestor.
Zdroj: https://www.noahpinion.blog/p/argentinas-macroeconomic-situation
