Tak ako si investor z času na čas sadne a zhodnotí svoje investície, pýta sa, ktoré z nich dopadli dobre a ktoré nie, ktoré sú slabé a treba sa ich podľa možnosti zbaviť a ktoré naopak prekonali očakávania a treba tam investovať ešte viac, tak aj človek, čo dáva na charitu by sa mal občas zastaviť a spýtať sa, či jeho dary mali očakávaný účinok, či sa oplatí postupovať rovnakým spôsobom ďalej, alebo sa naopak treba poohliadnuť po nejakej inej príležitosti.
Ja osobne som investoval nie úplne triviálnu sumu do GiveDirectly, charity, ktoré robí bezpodmienečné peňažné prevody chudobným ľuďom. A áno, znamená to presne to, čo si myslíte: Keňský vidiečan dostane cez mobil (systém M-Pesa - áno, Afrika je v niektorých ohľadoch pred Európou) istú sumu a môže si s ňou robiť, čo chce.
Ak teda chcem zhodnotiť, či charita naplnila moje očakávania, musím predovšetkým jasne formulovať, aké tie očakávania vlastne boli.
Predovšetkým som si bol už vtedy vedomý toho, že GiveDirectly nie je tá najúčinnejšia možná charita čo sa týka zachránených životov na jedno euro - v tomto ohľade ešte stále vedú charity, ktoré sa zaoberajú bojom proti malárii. Nemá teda zmysel fňukať, že sa peniaze dali investovať aj lepšie.
Ak som investoval do GiveDirectly, bolo to z veľkej miery zo zvedavosti. Charita síce možno nie je najlepšia zo všetkých možných, ale zato nám umožňuje dozvedieť sa niečo o charite ako takej.
Môžme o tom rozmýšľať takto: Ak má charita, ktorá investuje do zdravia, ekonomického rozvoja, vzdelávania, alebo čohokoľvek iného, horšie výsledky ako priame rozdávanie peňaží cieľovej skupine, bolo by najlepšie takúto charitu zrušiť a ušetrené fondy jednoducho rozdať.
Na prvý pohľad to vyzerá ako veľmi teoretická otázka, ale v praxi na ňu narazíme vlastne okamžite. Predstavme si, že mám sto euro, ktoré chcem dať na charitatívne účely. Môžem ich poslať trebárs Červenému Krížu. Čo sa s nimi však stane? Organizácia potrebuje nejaké peniaze na to, aby vôbec fungovala. Na platy, prenájom priestorov a podobne. Robí tiež reklamu, vylepuje billboardy nabádajúce ľudí, aby darovali. To tiež nie je zadarmo. Môžem mať tiež obavu, že sa peniaze minú (či spreneveria?) na drahých konzultantov a okázalé konferencie. Alebo že si ich na africkej strane strčí do vrecka nejaký skorumpovaný úradník. (Mimochodom, výborný komiks z prostredia rozvojových agentúr je tu.)
A možno je celý koncept takejto pomoci pomýlený. Ak v oblasti postihnutej hladomorom začneme rozdávať zadarmo potravinovú pomoc, ľudia si nebudú potraviny kupovať od miestnych poľnohospodárov, tí skrachujú, neosejú polia a na budúci rok tu máme hladomor znova. Ekonomické argumenty proti rozvojovej pomoci, tak, ako sa robí dnes, zhŕňa vo svojich knižkách William Easterly
Kižka The Anti-Policics Machine od Jamesa Fergusona zas rozpráva príbeh jedného rozvojového projektu v Lesothe. Pokus zabezpečiť palivo zakladaním lesných škôlok skrachoval, keď miestni obyvatelia rastliny v škôlkach vytrhali. Pokus s chovom poníkov zas skončil, keď celé stádo zahnali na okraj útesu a nechali ho popadať dole.
Lesothania sú, zdá sa, blázni, ktorí nevedia, čo je pre nich dobré. Ferguson však projekt analyzuje a vysvetľuje, čo sa vlastne stalo:
Napriek chvályhodnému cieľu pomôcť ľuďom stať sa sebestačnými, bola prvá vec, ktorú projekt urobil, že ľuďom bez kompenzácie zabral dobrú ornú pôdu, aby ju využil na poníky a založenie lesných škôlok. Keď ľudia protestovali proti zaberaniu polí, projekt sľúbil, že ich zamestnaná. Zamestnali ich na dva mesiace, zistili, že na prácu nie sú spôsobilí, a prepustili ich.
Lesothská vláda navyše zobrala pozemky od svojich politických protivníkov a dala ich do správy elít z vládnucej strany. V dedinách takto vznikli "rozvojové komisie", ktoré sa stali predĺženou rukou vlády. Mali prepojenie s paravojenskými jednotkami a zamestnávali sa predovšetkým špehovaním politických protivníkov. Rozvojové peniaze sa navyše využili na stavbu infraštruktúry, teda ciest, ktoré v horskom teréne umožnili prepraviť armádu na inak nedostupné miesta, čo zas umožnilo násilné potláčanie protestov.
Pomáhať skrátka nie je jednoduché.
Potenciálny darca sa teda celkom logicky zamýšľa nad tým, či nie je vhodnejšie namiesto zakladania lesných škôlok peniaze jednoducho rozdeliť miestnym ľuďom, ktorí napokon sami najlepšie vedia, čo potrebujú.
Tu však okamžite vyvstávajú námietky iného druhu: Ak dáme chudobných ľuďom do ruky hotovosť, neminú ju okamžite na alkohol, cigarety a prostitútky? Nebudú na tom nakoniec horšie ako na začiatku? Netreba veľa fantázie na to, predstaviť si, aká rozhorčená opozícia by vznikla a aké argumenty by asi používala, keby sa niekto rozhodol jednoducho rozdávať peniaze v slovenských rómskych osadách.
Čo potrebujeme sú tvrdé dáta o tom, čo sa stane, ak ľuďom začneme len tak rozdávať peniaze. Máme síce aké-také údaje o tom, ako sa správajú ľudia, ktorí zdedia veľký majetok, alebo vyhrajú v športke, ide však len o anekdotické dáta, nie o skutočný kontrolovaný experiment.
Logické by bolo, aby takéto experimenty robili vlády. Rozvinuté krajiny napokon míňajú veľa peňazí na rozvojovú pomoc, malo by im teda záležať na tom, aby vedeli, či sú tieto peniaze dobre využité. Ba čo viac, v rozvinutom svete existuje obava, že automatizácia a umelá inteligencia zničí pracovné miesta a jeden - kontroverzný - nápad, ako s tým bojovať je zaviesť "všeobecný základný príjem", teda začať ľuďom mesačne rozdávať peniaze.
Bohužiaľ, vlády nie sú z najrozličnejších dôvodov schopné takéto experimenty realizovať. Ešte aj Fínsko, táto mimoriadne osvietená krajina, kde sa ľudia neboja robiť divné veci, experiment s bezpodmienečným príjmom po dvoch rokoch zabalila.
GiveDirectly je teda jediná organizácia, ktorá experiment s priamym rozdávaním peňazí robí v dostatočnom rozsahu a dostatočne dlho, aby sme sa o celej veci mohli niečo dozvedieť.
Aby sme získali intuitívny dojem, ako to vyzerá na mieste, môžme si prečítať odkazy od ľudí, ktorí v rámci experimentu dostali platbu. Príjemca možno nahradí trstinovú strechu nepremokavou plechovou strechou, možno si kúpi kravu, zaplatí dlho zameškané veno, alebo si zaobstará motorku a začne prevádzkovať miestnu taxislužbu. Každý príbeh je trochu iný.
Oveľa zaujímavejšie sú však systematické dáta, výsledky systematických experimentov a kontrolnými skupinami. A tu sme dostali niečo ako skorý vianočný darček, pretože v septembri výskumníci uverejnili prvé výsledky z keňského experimentu.
Pozrime sa na štúdiu pozornejšie.
Príjemcovia pomoci boli rozdelení do troch skupín. Jedna (8800 ľudí v 80 dedinách) dostávala peniaze dva roky, druhá (5000 ľudí v 44 dedinách) dostala prísľub, že budú peniaze dostávať 12 rokov. Tretia (8800 ľudí v 71 dedinách) dostala peniaze za dva roky v jednom veľkom balíku namiesto pravidelných mesačných platieb. Navyše to bola kontrolná skupina (12000 ľudí) ktorá nedostala žiadne peniaze, aby sa dal účinok experimentu s niečim porovnať.
Predovšetkým sme zistili, že ľudia, ktorí dostávajú platby sú na tom lepšie ako tí, čo ich nedostávajú. Sú na tom lepšie zdravotne, majú menej depresií a podobne. Je to zdanlivo triviálny výsledok, ale je dôležitý, pretože priamo vyvracia argument, že chudobní ľudia peniaze jednoducho prepijú.
Dostali sme však aj oveľa zaujímavejšie výsledky.
Dostať peniaze vo veľkom balíku naraz je lepšie ako dostať ich v mesačných platbách.
Ľudia v prvej skupine (veľký balík) sú na tom vo všeobecnosti lepšie (lepšia strava, viac peňazí na vzdelanie detí), ale, čo je dôležité, ľudia v tejto skupine začali s oveľa vyššou pravdepodobnosťou podnikať - a to aj v porovnaní s tými, čo dostali prísľub príjmu na dvanásť rokov. Mali o 19% viac firiem, alebo živností ako tí, čo dostávali mesačné platby a celkové príjmy z týchto firiem boli o 80% vyššie. A to je, prosím pekne, obrovský rozdiel.
Tí, čo peniaze nedostali v jednom balíku, sa to pokúsili svojpomocne napodobiť.
Paniaze v jednom balíku sú natoľko užitočné, že tí, čo ich nedostali si vytvorili vlastnú verziu. Ide o systém zvaný "včielka" kde skupina ľudí pravidelne platí do fondu a raz za čas jeden z nich dostane celú sumu, ktorá sa nachádza vo fonde. Desať ľudí teda môže napríklad každý vložiť mesačne sto euro. Prvý mesiac dostane jeden z nich tisíc euro. Druhý mesiac zas dostane tisíce euro niekto iný a tak ďalej. V Československu sa včielky zvykli praktikovať za socializmu, neviem, či sa to ešte stále vyskytuje. V Keni sú však včielky veľmi populárne, a to aj mimo rámca tohoto experimentu.
Ako sa dá dozvedieť z knihy Poor Economics, bankám sa neoplatí otvárať účty pre veľmi chudobných ľudí a preto sú pre nich včielky často jediným spôsobom sporenia.
Tak či onak, tí, čo dostávali mesačné platby po dva roky, dokázali do včielok investovať o 8% viac ako tí, čo platby nedostávali vôbec.
Ale pozor: Tí, čo dostali prísľub mesačných platieb na dvanásť rokov dopredu investovali o 70% (!) viac. Ide tu zrejme o to, že veľké riziko s včielkami je v tom, že niektorý účastník sa dostane do zlej finančnej situácie a prestane platiť. Keďže však bol experiment robený na úrovni dedín, každý vie, že jeho spoludedinčania budú aj v budúcnosti dostávať mesačné platby, investovať preto do včielky je preto oveľa bezpečnejšie.
To, že peniaze dostáva každý v dedine je dôležité.
Videli sme to už pri včielkach, ale ukázalo sa aj niečo iné: Ak peniaze dostáva jednotlivec, zväčša len zlepší svoje domáce hospodárstvo. Kúpi si umelé hnojivo, alebo trebárs novú kravu. Ak však peniaze dostáva celá dedina, niektorí ľudia si uvedomia, že je tu novú skupina potenciálnych zákazníkov, ľudí, ktorí majú peniaze, a namiesto investovania do poľnohospodárstva si založia firmu, trebárs malý obchodík, alebo už zmienený motorkový taxík. To im často prinesie väčšie príjmy ako bežná práca na poli.
Aby som teda celú svoju investíciu do GiveDirectly zhodnotil, cítim sa ohľadom toho vcelku dobre. Dozvedeli sme sa nové, nie vždy úplne zrejmé, veci o priamych platbách, veci, ktoré budú pravdepodobne užitočné nielen v rozvojových krajinách, ale aj v tých rozvinutých (základný príjem).
A okrem informácií sú tu samozrejme konkrétni ľudia v Keni, ktorí často žili za menej ako dva doláre na deň a ktorí sa teraz majú vďaka experimentu podstatne lepšie než by sa mali bez neho. A hrejivý pocit z toho, že ste niekomu pomohli nie je niečo, čo sa dá len tak odbiť mávnutím ruky.
