Istí nórski obchodníci odťali Skæringovi ruku. Gudmund a Haf Brandsson určili odškodné vo výške tridsiatich stoviek. Nóri si však mysleli, že cena je príliš vysoká a žiadali ju znížiť.
"Predložím vám iný návrh," povedal Gudmund: "Zaplatím Skæringovi tridsať stoviek, ktoré ste mu mali zaplatiť vy, ale vyberiem si spomedzi vás jedného muža, ktorý sa mi bude zdať rovný so Skæringom a odseknem mu ruku. Potom sa môžete zjednávať o takú nízku cenu, akú si len budete priať.“
Ponuka Nórov neoslovila a rozhodli sa pôvodné odškodné na mieste zaplatiť.
V dnešnej dobe by to ale fungovalo inak. Nór by odsekol Skæringovi ruku. Zadržala by ho polícia. Odsúdili by ho a šiel by na istý počet rokov do väzenia. Skæring by zas dostal invalidný dôchodok.
Moderný systém má viacero výhod. Predovšetkým vylučuje vigilantskú (batmanovskú) spravodlivosť, ktorá vedie ku krvnej pomste a bludnému kruhu násilia. Okrem toho sa dá argumentovať, že istá doba vo väzení je ako trest lepšia než odškodné, pretože postihuje chudobných aj bohatých presne rovnakou mierou.
Na druhej strane sa dá namietnuť, že výška trestu je v modernom systéme viac menej náhodná (závisí od toho ako parlament formuloval trestný zákon) a nezohľadňuje subjektívnu hodnotu odseknutej ruky. Skæring si totiž cení svoju pravú ruku viac ako ľavú. A Gudmundova ruka je pre klan cennejšia ako Skæringova ruka.
Tak či onak, na stredovekom Islande nemali na výber. Krajina nemala centralizovanú vládu, ani políciu. Ak chcel klan dosiahnuť akú-takú spravodlivosť, musel si ju zabezpečiť sám.
V najjednoduchšom možnom scenári sa rozzúrení Skæringovi príbuzní vrhnú na Nórov a pozabíjajú koho sa dá. Nóri urobia to isté a cena za celú záležitosť je nakoniec taká vysoká, že sa do nej vlastne ani neoplatilo púšťať.
Islanďania sa teda môžu pokúsiť vyjednávať. Môžu prísť za Nórmi a žiadať odškodné. Lenže koľko? Desať stoviek či päťdesiat stoviek? Môžu sa snažiť vyjednávať, ale celé vyjednávanie je na figu pretože možnosť, ktorá existuje pri každej bežnej obchodnej transakcii, totiž že sa jedna strana zdvihne a odíde od rokovacieho stola, neexistuje: Ruka už je odseknutá a to, že Islanďania odídu na tom nič nezmení. Celá diskusia sa teda točí okolo toho, aby Nóri zaplatili, pretože inak sa začne krvná pomsta. Čo je určite niečo, čo Nóri nechcú. Ale na druhej strane, krvnú pomstu nechcú ani Islanďania. Prečo by to teda mali byť práve Nóri, kto bude platiť za to, aby sa jej zabránilo?
To vstupuje na scénu princíp "oko za oko".
Podľa zvykového práva má teraz Skæringova rodina nárok na jednu Nórsku ruku.
Môžu jednoducho prísť a povedať: "Dobrý deň. Tak my sme si prišli po tú ruku."
A Nóri: "Moment, moment. Nedalo by sa nejako dohodnúť?"
Islanďania sa ošívajú: "No... my nevieme. Máte nejaký návrh?"
Vyjednávanie má zrazu celkom inú dynamiku. Jedná sa tu o živú neodseknutú ruku a obe strany robia racionálne odhady: Nóri zvažujú akú má taká ruka cenu. Istú cenu sú ochotní zaplatiť, ak by to však znamenalo, že všetci prídu o celý majetok, to radšej jednu ruku obetujú. (Existuje samozrejme aj možnosť prepadnúť zúrivosti a zaútočiť na Islaďanov, straty potom ale oveľa prevýšia cenu jednej ruky.) Islanďania zas odhadujú, aké odškodné sa dá považovať za spravodlivú kompenzáciu a nie za výsmech.
Zafunguje zákon ponuky a dopytu, zúčastnení napokon dospejú ku kompromisnej sume a obidve strany odchádzajú spokojné domov.
