Hoci ide o celsvetový fenomén, nikde to nie je horšie ako v USA. Pokusov o vysvetlenie je mnoho. Od jednoduchého faktu, že liekov a procedúr je stále viac, cez skutočnosť, že v USA sa súdi každý a za všetko a tak lekári predpisujú nepotrebné lieky len ako poistku pre budúce súdne spory až po Baumolovu chorobu . Téma je zaujímavá pre každého, kto si láme hlavu nad inštitucionálnou dysfunkciou - faktom, že zložité organizácie často pohlcujú čoraz viac peňazí bez toho, aby sa tým nejako zlepšili: Dá sa inštitucionálna dysfunkcia pochopiť? A dá sa jej vôbec zabrániť? Existujú jednoduché riešenia, alebo sme uviaznutí v nevýhodných Nashových ekvilibriách, kde, hoci je systém očividne neefektívny, nedokáže žiaden účastník urobiť nič preto, aby ho zlepšil?
Autorka nasledujúceho článku špekuluje o inštitucionálnej dysfunkcii v americkom zdravotníctve ako o bludnom kruhu, kde poisťovne vidia rastúce náklady, snažia sa ich okresať, nato však potrebujú pochopiť, kde sa peniaze strácajú. Chcú zabrániť plytvaniu tak, že prestanú preplácať zbytočné procedúry, preto od lekárov vyžadujú, aby im posielali podrobné správy. A ak dnešná správa nepomôže a náklady ďalej rastú, prečo nevymyslieť ešte jednu dodatočnú správu? Náklady spojené s vypracovaním správy nenesú napokon poisťovne, ale lekári. Lekári tak trávia čoraz viac času papierovačkami a stále menej ho môžu venovať liečeniu pacientov. Náklady na ošetrenie choroby teda neprestajne rastú. Je to až také zlé, že vznikli celé nové povolania, ako "klasifikátor procedúr", alebo "zdravotný zapisovateľ" ktoré nemajú nič spoločné so zdravotnou starostlivosťou ako takou a zaoberajú sa len vypracúvaním podkladov pre poisťovne.
Celý (extrémne dlhý) článok je napokon zaujímavý aj pre tých, čo sa chcú oboznámiť s teóriou hier na praktických príkladoch.
Nová klasifikácia chorôb vyšla roku 1980. [...] Nová klasifikácia pre novú, vedeckú dobu! Poisťovne si ju rýchlo osvojili – hneď si ju prešli a určili, za ktoré veci budú, a čo je dôležitejšie, nebudú platiť. [...] Pozreli sa na Os II a povedali: "Áaaaale, tieto veci nie sú v skutočnosti liečiteľné, však?" a psychiatri povedali: "Nie, sú to veci, ktoré sú natrvalo," a poisťovne povedali: "Aha, výborne. Ďakujeme!" a okamžite urobili z diagnózy na Osi II dôvod na ukončenie platieb. Pretože poruchy na Osi II "sa nedajú liečiť," peniaze, ktoré sa na ne vynaložia sú "plytvanie".
Takto sa okolo hraničnej poruchy osobnosti vytvorili predsudky a stigma: Ak sa to človeku dostane do zdravotnej karty, v podstate to znamená zrušenie jeho zdravotnej poistky.
[...]
Tieto opatrenia však nedokázali znížiť náklady. (V skutočnosti som si istá, že tá vec s Osou II sa im naozaj spätne zahryzla do zadku: Ľudia s neliečenou hraničnou poruchou osobnosti totiž čerpajú peniaze na zdravotnú pohotovosť až to tak fičí.) Takže poisťovne problém preskúmali a všimli si, že len z diagnózy sa nedá povedať, ako zle na to človek naozaj je. Aha, dobre, pýtali sme si teda nesprávne informácie! Čert ber diagnózy! Ak je Zuzka na liekoch stabilná, prečo by sme jej mali platiť za psychoterapiu len preto, že "má depresívnu poruchu"? Samkova depresia nie je tak dobre kontrolovaná, takže mu, samozrejme, psychoterapiu zaplatíme, len musíme vedieť, nakoľko je tým postihnutý.
Poisťovníctvo teda prešlo na to, čo je známe ako "model postihnutia". Už nestačilo, aby ošetrujúci povedal, akú má pacient diagnózu. Od ošetrujúceho lekára sa očakávalo, že zhodnotí nakoľko je pacient v súčasnosti "postihnutý". Poisťovne si asi vymysleli vlastné zoznamy toho, pri akých postihnutiach za psychiatrické služby zaplatia.
Vravím "asi", pretože to nepovedali lekárom. Lekári sa však domnievajú, že tieto zoznamy existujú a niektorí podnikavci ich dokonca spätne zrekonštruovali.
Na jednej strane znie tento prístup veľmi osvietene: Na diagnózach nezáleží a pochopenie skutočného duševného zdravia človeka je centralizované[?]. Problém je však v tom, že druhou rukou sa pritom človeku snažia vybrať vrecko. Ešte stále tu hovoríme o platcoch (poisťovniach), ktorí sa snažia nájsť dôvody, prečo by nemali platiť za zdravotnú starostlivosť.
[...]
Všimnite si teraz, že v pôvodnom systéme mohol ošetrujúci lekár napísať "depresia, chronická, mierna" a hotovo. Ale v novom systéme to tak nefunguje. Poisťovne nepovedali: "Tu je zoznam vecí, pri ktorých vám zaplatíme za ošetrenie." Boli opatrnejšie. Povedali: "Dajte nám krátku správu o pacientovi a vysvetlite, prečo potrebuje liečbu." Takže teraz lekári robia podstatne viac dokumentácie a následne hrajú s poisťovňou bingo, posielajú dokumentáciu tam a späť, len aby dostali zaplatené.
Nuž, ani tým sa náklady nedostali pod kontrolu.
"Dobre, pozrite," povedali niektoré poisťovne. "Toto nefunguje. Stále vysvetľujete, ako sú všetci títo pacienti strašne postihnutí, ale to nemôže byť pravda. Medzi našimi zákazníkmi určite nemôže byť toľko ľudí s narušeným správaním! (Praktikujúci lekári úplne všade: "MUAHAHAHA") Takže odteraz chceme, aby ste vysvetlili nielen v čom je problém, ale aj to, čo s ním plánujete urobiť a tiež ako sa to doteraz vyvíjalo. Nie, vieme, že ste už napísali plán liečby, áno, požadovali sme, aby ste to urobili, nie, teraz chceme novú vec v novej forme. A to navyše ku všetkému predošlému."
A ide sa ďalej. Keď som pred piatimi rokmi začínala so psychiatriou, museli sme robiť liečebné plány, s diagnózou aj s modelmi postihnutia, ale potom tiež často vypĺňať ďalší dotazník od poisťovne, aby sme ospravedlnili ďalšiu liečbu. Hneď ako som tam prišla, informovali ma o novinke, že do liečebného plánu treba pridať ja zoznam symptómov. Dobre. Povedali nám, že niektoré poisťovne teraz požadujú, aby sme tiež zaznamenávali stav pacienta pomocou štandardizovanej stupnice výsledkov (jednostranový dotazník, ktorý vyplní pacient), a tak sme sme pridali aj to. Dobre. Bolo nám povedané, že jedna z poisťovní teraz vyžaduje, aby sme vyplnili dvojstranný formulár na koordináciu starostlivosti s ošetrujúcim lekárom: Vyplníme polovicu o duševnom zdraví, pošleme ju ošetrujúcemu lekárovi, ktorá má vyplniť zvyšok a poslať nám ho späť. Už sme predtým žiadali o každoročnú správu, ale teraz musíme robiť aj toto.
[...]
Ktovie, akú novú dokumentáciu prinesie zajtrajšok? Nikto nevie, čo presne to bude, ale všetci vieme, že niečo príde, pretože ľudia, ktorí majú kontrolovať náklady si sú istí, že ak dostanú od ošetrujúcich dostatok informácií, budú schopní prísť na to, ako za liečbu platiť menej.
---
Celý článok (v niekoľkých dieloch) tu: https://siderea.dreamwidth.org/1179450.html
