Alex Tabarrok bol počas covidovej pandémie jedným z ekonomických poradcov americkej vlády.
V prednáške o tomto období hovorí o tom, ako myslenie ekonómov o pandémii často kolidovalo s myslením politikov aj s myslením bežných ľudí.
V skutočnosti bolo medzi ekonómmi dosť ľahké dospieť k dohode o tom, čo by sa malo urobiť. A to dokonca aj medzi ekonómami s veľmi odlišnými politickými názormi. Ale pri rozhovoroch s ľuďmi z vlády - rozprával som sa nielen so senátormi a zástupcami v americkej vláde, ale aj v britskej vláde a po celom svete - a niekedy bolo vidieť, ako je ekonomický spôsob myslenia pre nich mimoriadne užitočný, ale inokedy z neho boli zas celí zmätení a niekedy boli dokonca 100% proti.
Ekonómom bolo okamžite zrejmé, že vakcíny sú priorita číslo jedna:
Americká ekonomika sa stala ekonomikou, kde všetko záviselo od správneho nastavenia jediného sektoru. Nastavte výrobu vakcín a hotely sú späť. Letecké spoločnosti sú späť. Reštaurácie sú späť. A napriek tomu bolo veľmi zrejmé, že firmy, čo vyrábajú vakcíny nedokážu zinkasovať všetky zisky, ktoré sa im podarilo vytvoriť. Takže pre ekonómov bolo úplne jasné, že sektor vakcín potrebuje dotácie. [...] Vysvetľovali sme im: Pozrite, miliardy [na dotáciu vakcín] sú menej ako bilióny [ziskov ušlých kvôli Covidu]. Boli by ste prekvapení, koľko ľudí naozaj ocenilo túto veľmi jednoduchú vec. [...] Je to ten najjednoduchší test nákladov a výnosov na svete, ale len vysvetliť to bola komplikovaná záležitosť.
Tieto snahy napokon vyvrcholili v operácii Warp Speed, americkej akcii na rýchly vývoj a vývoj vakcín proti Covidu, jednom z mála podujatí, za ktoré si môže Trumpova administrácia pripísať jednoznačné plus.
Projekt však čelil značnému odporu:
Teraz porovnajte tento ekonomický spôsob myslenia s ľudovou intuíciou. Ako ekonómovia sme sa obávali, že vakcíny nie je dostatočne ziskové, zatiaľ čo bežný človek sa obával, že budú príliš ziskové. Takže sme tu mali otázky ako "Budú vakcíny proti COVID-19 slúžiť zisku alebo ľuďom?" Ani náznak pochopenia, že tieto veci sa niekedy nevylučujú. Prečo nepoužiť zisky ako motiváciu na službu ľuďom?
[...]
Tu je ďalší úžasný citát od jednej aktivistickej organizácie. Obávali sa obrovských možností ryžovania peňazí [farmaceutickými firmami] ak sa cena vakcíny stanoví na 20 dolárov za dávku. To bolo v čase, keď sme vypočítali, že hodnota jednej série vakcín má pre svetovú ekonomiku hodnotu viac ako 5000 dolárov. Takže určenie ceny na 20 dolárov bolo proste... neuveriteľné. Ale práve tohto sa [títo ľudia] obávali! A ťahalo sa to až celkom hore.
"Americký ľud by nikdy nemal zostať na pochybách, či vláda bude počas pandémie uprednostňovať verejné zdravie nad ziskom... úplne prvý človek, ktorého treba vyhodiť, je Moncef Slaoui," povedala [ľavicová] senátorka Elizabeth Warrenová. Moncef Slaoui, ak ho nepoznáte, bol civilným veliteľom operácie Warp Speed. Je to jeden z najtalentovanejších tvorcov vakcín na svete. Prišiel zo súkromnej praxe, aby viedol operáciu Warp Speed. Celé ma to poburuje ešte aj dnes. Bolo to jedno z najhorších politických vyhlásení, aké kto kedy urobil.
A tento strach z finančného ryžovania nezostal to bez následkov. Tak napríklad Austrália: Krútili hlavou nad cenami vakcín. Výsledkom bolo ich oneskorený nákup. Ten spomalil oživenie ekonomiky a spôsobil straty v miliardách dolárov, straty, ktoré ďaleko presiahli akékoľvek potenciálne úspory pri nákupe.
Populistickí politici však neboli jediní, kto sa s ekonómmi nepohodol. Ale kým nezhody s politikmi je ľahké pripísať politickému sebazáujmu, nezhody s lekármi majú oveľa subtílnejší, takmer filozofický rozmer:
Bol tiež tu rozdiel medzi ekonomickým spôsobom myslenia [...] a tým, akým o veciach premýšľali lekári. Lekári hľadajú pravidlá, ktoré maximalizujú zdravie pacientov. Ekonómovia sú však akýmisi prirodzenými utilitáriánmi. Hľadajú pravidlá, ktoré maximalizujú zdravie celej spoločnosti. Obyčajne sú tieto dve veci v dobrom súlade, ale počas pandémie došlo k rozchodu, takže utilitariánsky prístup viedol ekonómov k tomu, aby navrhovali veci, ako bolo "rozťahovanie dávok", [...] čo znamená, že všetci dostanú prvú dávku, prv než sa vôbec začne podávať druhá dávka. Je som bol veľkým zástancom tohto prístupu. Veľká Británia a Kanada to tak urobili. Najnovší odhad je, že v Británii tým zachránili desať tisíc životov. Pravdepodobne sme to mali urobiť aj v Spojených štátoch. Ale lekári sa oveľa viac zamerali na to, že nie, že musíme liečiť ľudí, musíme maximalizovať zdravie pacientov - zatiaľ čo ekonómovia uvažovali o maximalizácii zdravia spoločnosti.
"Human challenge trials" (bohužiaľ nepoznám slovenský preklad termínu, ak vôbec existuje) sú niečo, na čo mnohí dodnes spomínajú s horkosťou. Sám sa pamätám, ako sa v rannom období pandémie vyrojila kopa dobrovoľníkov, ochotných nechať sa pre výskumné účely nakaziť Covidom. Tento potenciál však zostal úplne nevyužitý. Opäť Tabarrok:
Prečo sa neuskutočnili žiadne "human challenge trials"? Len sa zamyslite nad tým, aké to bolo dôležité. 11. januára bol genetický kód SARS Covid 2 uploadnutý na Internet. Do dvoch dní bola navrhnutá vakcína. Takže sme mali vakcínu navrhnutú dva dni po rozlúštení genetického kódu. Od tej chvíle išlo už len o testovanie. A rozhodli sme sa pre veľké randomizované kontrolné štúdie. A problém veľkých randomizovaných kontrolných štúdií je v tom, že zoberiete 30000 ľudí, 15000 z nich podáte vakcínu a 15000 zas placebo. A potom im poviete: Choďte, choďte! Žite si svoj normálny život! A potom čakáte. A čakáte. Čakáte, kým sa ich dosť nenakazí, aby ste pokus mohli odslepiť a zistiť, či bolo v placebo skupine viac ochorení v porovnaní s očkovanou skupinou. A to vyžaduje čas.
V "human challenge trial" vezmete 100 dobrovoľníkov. Päťdesiatim z nich dáte vakcínu, päťdesiatim zas placebo a všetkých vystavíte vírusu. Výsledky máte do týždňa. Lenže Národný inštitút pre alergie a infekčné choroby pod vedením Dr. Fauciho povedal, že "human challenge trials" robiť nebude. Nie je to v pláne. Kancelária doktora Fauciho uviedla, že Inštitút neplánuje v budúcnosti financovať pokusy s ochorením COVID-19. A mnohí bioetici toto rozhodnutie odobrili.
"Nežiadame ľudí, aby sa obetovali pre dobro spoločnosti," povedal Jeffrey Khan, riaditeľ bioetického inštitútu Johns Hopkins Berman. ČOŽE? Nežiadame ľudí, aby sa obetovali pre dobro spoločnosti? Neustále ich o to žiadame! Žiadame o to policajtov, žiadame o to ľudí v armáde. Žiadame o to baníkov. O čom ten človek vlastne hovorí? [...] Nežiadame ľudí, hovoria bioetici, aby sa obetovali pre dobro spoločnosti. Zároveň prosím noste masku a zostaňte pre dobro spoločnosti sedieť doma! O to sme predsa ľudí neustále žiadali. Takže o čom to preboha hovorí?
Myslím, že to, o čom to hovorí, je v skutočnosti morálna asymetria medzi akciou a neakciou. Prečo mali lekári obavy z "human challenge trials"? Prvá vec, ktorú by vám povedali je, že by bolo zlé, že by bolo hrozné, ak by niektorí účastníci pokusu zomreli. To je samozrejme pravda, ale v randomizovanej kontrolovanej štúdii ľudia tiež zomierajú! Ľudia v kontrolnej placebo skupine zomierajú. Možno dokonca viac, než by ich zomrelo, alebo ochorelo v "human challenge trial", nehovoriac už o skutočnosti, že ten vám výsledky poskytne oveľa rýchlejšie. Prečo k týmto dvom metódam pristupovali tak odlišne?
V RCT [randomizovaná štúdia] sa dá ľahko argumentovať, že to ste neboli vy, kto spôsobil, že ľudia ochoreli. Bola to, chápete, príroda. Bola to smola. Tí ľudia si žili svoje bežné životy [a zomreli]. Ja nie som na vine. V "human challenge trial" ste to urobili vy. Vystavili ste ľudí vírusu a oni ochoreli. Pri "human challenge trials" sa lekári obávali, že to bude ich chyba, že sa kvôli tomu budú cítiť zle. Áno, chápem, že by sa cítili zle. [...] Ale moja odpoveď je, že to nie je o nich. Nejde o ich pocity! Treba prestať myslieť len na seba, lebo to nie je o nich! Treba robiť to, na čom záleží, maximalizovať to, čo maximalizuje očakávanú hodnotu. Z môjho pohľadu bolo nerobiť "human challenge trials" sebecké rozhodnutie. Pretože to znamenalo, že sa netreba báť. Lekári sa nemuseli obávať, že sa tu zrania ich city. Ale neurobili sme to, čo by zachránilo najviac životov.
O čom tu Tabarrok hovorí je klasický problém zo psychológie a filozofie morálky, takzvaný električkový problém.
Električka sa rúti po trati, kde hrozí zabiť piatich ľudí. Pokusný subjekt stojí pri výhybke, kde môže električku presmerovať na inú koľaj, kde zrazí len jedného človeka. Otázka je: Prehodiť výhybku, či nie?
A kým vám na otázku veľká väčšina ľudí odpovie, že áno, treba prehodiť výhybku a zabiť jedného človeka namiesto piatich, v pokuse, kde boli pokusné subjekty umiestnené do fingovanej výhybkárne a verili, že ide o realitu sa ukázalo, že päť zo siedmych účastníkov výhybku neprehodilo. Psychológia, ktorá nás núti zbaviť sa viny za vraždu jedného človeka a pozerať sa iným smerom, kým električka (bez nášho pričinenia) zabíja piatich, je silná.
Aby sme sa však vrátili k obyčajným ľuďom, nechuť k ekonomickému spôsobu myslenia je všadeprítomná:
[Ekonómka] Emily Oster bola napríklad obvinená z toho, že je, citujem, nezodpovedný vrah detí a učiteľov. Prečo? Pretože sa odvážila diskutovať o kompromisoch pri zatváraní škôl a význame lockdownov. Istá osoba na internete jej povedala: "Nie ste lekár, odborník na verejné zdravie a epidemiológ, virológ, alebo úradník z verejného zdravotníctva. To, čo tu hovoríte, je zavádzajúce a nebezpečné." Tú osobu some zablokoval, ale viete, bol to kreslič komiksov, takže to bolo v poriadku. Zamyslime sa nad tým: Osterová tu robila tabu kompromisy.
Tabu kompromis ("taboo trade-off") je ďalší kus psychologického výskumu. Ide o situácie, keď trebárs riaditeľ nemocnice musí urobiť rozhodnutie, či podať zomierajúcemu dieťaťu drahý liek, alebo naopak využiť tieto peniaze na prevádzku nemocnice. Logicky je jasné, že ak ide o dostatočne vysokú sumu, záchrana dieťaťa znamená, že nemocnica bude musieť pre nedostatok peňazí zavrieť, čo v konečnom dôsledku povedie k väčšiemu počtu úmrtí. Lenže ako ukazujú psychologické výskumy, ľudia hodnotia riaditeľa, ktorý sa rozhodne zachrániť nemocnicu oveľa negatívnejšie ako toho, ktorý sa rozhodne zachrániť dieťa. Ba čo viac, už len to, že sa o tejto otázke odváži uvažovať vyvoláva v ľuďoch inštinktívnu nechuť a negatívnu emocionálnu odozvu.
Tabarrok vysvetľuje, čo tu Emily Osterová robí na príklade "zbraní a masla" (klasická ekonomická úloha, kde sa musí urobiť kompromis o alokovaní zdrojov medzi dva nesúvisiace ciele, konkrétne medzi výrobu zbraní a potravín):
Predstavte si, že prídete k ekonómovi a poviete: "Vy nie ste vojenský expert. Nie ste ani farmár. Ako sa tu opovažujete hovoriť o kompromise medzi zbraňami a maslom? Nemáte žiadne odborné znalosti o armáde, ani o kravských vemenách." A predsa nemôžete nechať rozhodnutie, koľko zbraní vyrobiť, na výrobcov zbraní. Alebo koľko vyrobiť masla na farmárov. Výrobcovia zbraní nevedia o farmároch a mliekari zas nevedia o výrobcoch zbraní. Výber nemôžeme nechať na nich. Musíme nejako vyhodnotiť aký bude najlepší kompromis. [...] V tom nemáme na výber. Takže ekonómovia [...] tu nesú určitú zodpovednosť. Musia vedieť niečo o zbraniach a skutočne, musia vedieť niečo aj o masle. A potom musia byť pri hodnotení kompromisu nestranní. Nie je to ľahké, ale je to potrebné. Takže povolanie ekonóma je vyhodnocovať kompromisy. To je to, čo robíme. A Emily Osterová robila presne to, čo by mal urobiť každý dobrý ekonóm, ktorý používa všetky naše znalosti a múdrosť o politike zdravotníctva a školstva, aby premýšľal o týchto kompromisoch. Pretože zložitým kompromisom sa jednoducho nedá vyhnúť. Tak či onak sa tieto rozhodnutia musia urobiť a je oveľa lepšie, ak máme niekoho, kto o tom skutočne premýšľa. A to je poslanie ekonóma.
Kompromisov sa ľudský mozog inštinktívne štíti, najmä ak ide o kompromisy, ktoré musia kalkulovať s cenou ľudského života. To je naše obmedzenie ako živočíšneho druhu. Avšak to, že máme ekonómov, ktorí dokážu túto nechuť prekonať a pokúsiť sa prísť s čo najlepším riešením, to je dobrá správa pre nás všetkých: Znamená to, že toto obmedzenie nie je neprekonateľné a keď sa človek dosť snaží, môže sa naučiť nad ním zvíťaziť a možno aj urobiť vec, ktorej ho inštinktívne odpudzuje, ale ktorá v konečnom dôsledku zachráni ľudské životy.
Zdroje:
https://www.youtube.com/watch?v=ONOApK1UxoM
https://en.wikipedia.org/wiki/Trolley_problem
https://scholar.harvard.edu/files/jenniferlerner/files/2000_the_psychology_of_the_unthinkable.pdf
