Keď prezident Trump 2. apríla ohlásil zavedenie tarifov proti zvyšku sveta, médiá všade na svete, či už v Amerike, alebo mimo nej, vreli rozhorčením. 20% tarify na tovar z Európskej Únie? To vážne? A najhoršie bola samozrejme postihnutá Čína. Ako už stihol povedať skoro každý ekonomický komentátor, pri tarifoch 104% medzinárodný obchod medzi dvoma krajinami prakticky ustáva.
Medzitým MMF hlási - a toto prešlo takmer bez povšimnutia - že skryté náklady pri obchode medzi krajinami EÚ zodpovedajú pre tovar tarifom na úrovni 45% a pre služby je to dokonca 110%.
Áno, sami sebe spôsobujeme škodu, ktorá je násobne horšia, ako čokoľvek, čo nám urobil Trump, alebo v prípade služieb dokonca horšie ako termojadrový prístup, ktorý pôvodne uplatnil voči Číne.
Ekonóm a bývalý europoslanec Luis Garicano píše:
Podľa MMF klesli od polovice 90. rokov náklady na tovar dovážaný z krajín mimo EÚ o 16%, ale v prípade obchodu v rámci EÚ to bolo iba o 11%. V dôsledku toho je obchod medzi krajinami EÚ len na polovičnej úrovni v porovnaní s obchodom medzi štátmi USA. Keďže rásť doma je také náročné, firmy z EÚ sú často nútené pozerať sa za hranice Únie. V súčasnosti má vnútorný a vonkajší obchod EÚ so službami zhruba rovnakú veľkosť.
V bežnej krajine tvorí zahraničný obchod len malú časť celkového obchodu. Väčšina tovarov a služieb sa predá doma. Tak v USA pripadá na exporty približe 10% až 15% HDP V EÚ je to 52% a číslo neustále rastie.
Keď teda nastane celoplošná obchodná vojna, EÚ bude postihnuté podstatne viac ako USA. Ak sa polovica Volkswagenov vyrobených na Slovensku vyvezie mimo Úniu, absolútna obchodná vojna bude znamenať polovičné krátenie výroby a teda prepustenie polovice zamestnancov. Ak by sa vyvážalo len 10%, tak ako to robí USA, aj potenciálne prepúšťanie by bolo len desaťpercentné. To isté mimochodom platí aj pre prípad, že Číňania prestanú kupovať autá z Európy a nahradia ich domácimi BYD.
Závislosť Európy na exportoch je zároveň aj jej geopolitická slabina. Ekonomika je takto krehká a tretie krajiny ju môžu ľahko poškodiť. Znamená to tiež, že zahraničným lídrom nič nebráni prísť a povedať: Akú peknú ekonomiku tu máte. To by bola veľká škoda, keby náhodou zhorela...
(A niekedy netreba ani vydierať, stačí si len pekne počkať. Stačilo, aby Amerika zaviedla tarify a už sa tu ozývajú hlasy, že teraz by sme sa mali pre zmenu orientovať na Čínu.)
Čo sa tu však deje? Máme predsa spoločný trh! Ako je možné, že obchodovať medzi krajinami Únie je také drahé?
Tieto bariéry netvoria priame dane. Stavebná spoločnosť môže napríklad zistiť, že jej stavebné materiály alebo plány, hoci sú v súlade s normami EÚ, stále ešte vyžadujú nákladné kontroly na národnej úrovni. Univerzita, ktorá chce v zahraničí zriadiť nový kampus, alebo firma poskytujúca opatrovateľské služby, ktorá sa chce rozšíriť, zas môžu čeliť veľkým oneskoreniam pri uznávaní kvalifikácií svojich zamestnancov, či pri zložitom získavaní miestnych povolení na nové budovy.
Problémy spadajú do troch širokých kategórií: Za prvá, vzájomné uznávanie výrobkov funguje v teórii, ale nie v praxi. Za druhé, direktívy EÚ majú harmonizovať zákony v členských štátoch, často však majú malý, či dokonca záporný účinok. A za tretie, Európska komisia rezignovala na presadzovanie Spoločného Trhu.
Keď som sa v roku 2019 prvýkrát prišiel ako poslanec do Bruselu, myslel som si, že rozumiem princípu vzájomného uznávania tovarov. Táto zásada hovorí, že všetko, čo sa môže legálne predávať v jednej krajine EÚ, môže sa predávať aj vo všetkých ostatných. Toto bola [...] základná zásada jednotného trhu. [...] Vzájomné uznávanie tovarov však nikdy nebolo absolútne. Zmluvy EÚ [...] umožňujú krajinám blokovať produkty z legitímnych dôvodov, ako je verejné zdravie, bezpečnosť alebo ochrana životného prostredia. Tieto výnimky však boli myslené ako výnimky, nie ako pravidlo.
Príklad:
Spoločnosť BP France dovážala diesel vyrobený v Rotterdame z odpadových olejov. Francúzske daňové predpisy však vyžadovali na hranici laboratórny test na uhlík-14 a to pre každú jednu dávku – hoci pre to isté palivo vyrobené vo Francúzsku takýto test nikto nepožadoval.
Čo sa týka harmonizácie:
Aj v prípade, že vzájomné uznávanie tovarov zlyhá, dalo by sa predpokladať, že mimocolné bariéry budú pretrvávať len dovtedy, kým Únia neprijme zákon upravujúci danú činnosť, a tým neštandardizuje pravidlá. Takéto je, nakoľko viem, presvedčenie a zámer poslancov Európskeho parlamentu, keď tieto pravidlá koncipujú.
[...]
Ale ani toto nefunguje. Sú tu dva problémy: po prvé, namiesto toho, aby nahradili vnútroštátne predpisy, pravidlá EÚ sú jednoducho dodatočnými predpismi. Po druhé, členské štáty sa často robia „pozlacovanie“ – pri implementácii smerníc EÚ do nich pridávajú ďalšie vnútroštátne obmedzenia.
Výsledkom je, že aj keď EÚ vytvorí spoločné pravidlá (smernice alebo nariadenia zamerané na harmonizáciu [Spoločného Trhu]), výsledkom často nie je skutočne jednotný trh. Nové pravidlá EÚ často nenahrádzajú staré vnútroštátne pravidlá. Namiesto toho vytvárajú ďalšie vrstvy regulácie. Výrobca hračiek tak bude musieť dodržiavať smernicu EÚ o bezpečnosti hračiek a zároveň sa riadiť staršími vnútroštátnymi pravidlami týkajúcimi sa konkrétnych materiálov.
Podobným problémom čelia nielen pre tovary, ale aj pracovná sila:
Napríklad skupiny zastupujúce architektov alebo dokonca inštruktorov lyžovania v celej Európe často poukazujú na prípady, keď ich členovia napriek tomu, že majú kvalifikácie platné v ich domovskej krajine, ktoré sú údajne uznávané v celej EÚ, musia dokazovať, koľko majú rokov skúseností, aby kompenzovali domnelé rozdiely vo vzdelaní, alebo sa musia potýkať s rôznymi regionálnymi požiadavkami dokonca aj v rámci jedného členského štátu.
Za tretie, Európska Komisia by mala teoreticky presadzovať spoločné zmluvy, robí to však stále menej:
K decembru 2024 bolo v konaní iba 658 prípadov porušenia práva v oblasti jednotného trhu, čo je o 6% menej ako v predchádzajúcom roku a o 21% menej ako v roku 2020. Za predchádzajúcich dvanásť mesiacov Komisia otvorila iba 173 nových prípadov – čo predstavuje len štvrtinu objemu riešených prípadov pred desiatimi rokmi. Výročná správa o presadzovaní práva za rok 2023 uvádza iba 529 nových konaní o porušení práva vo všetkých oblastiach, oproti 1347 v roku 2013. Analýza denníka Financial Times zistila, že počet formálnych konaní o porušení práva EÚ, ktoré Komisia začala proti krajinám EÚ, klesol v prvých troch rokoch funkčného obdobia Komisie pod vedením Ursuly von der Leyenovej o 80%.
[...]
Čo sa týka úlohy Komisie, dochádza k paradoxnému vývoju. Ako preberá ďalšie funkcie v oblastiach ako je bývanie, obrana a geopolitika (prvá Komisia pod vedením Ursuly von der Leyenovej sa sama označovala za „geopolitickú komisiu“), zároveň ustúpila od svojej hlavnej úlohy, ktorou je dohliadanie na jednotný trh. Tieto udalosti spolu súvisia: presadzovanie pravidiel jednotného trhu nevyhnutne vedie ku konfrontáciám s členskými štátmi, čo Komisii sťažuje rozširovanie jej politického a geopolitického profilu.
Napadnúť rozhodnutia vnútroštátneho orgánu [ohľadom porušovania pravidiel spoločného trhu] znamená najmä pre malé podniky nákladné právne spory s neistými výsledkami. Mnohé sa jednoducho vzdajú, namiesto toho, aby bojovali.
Spoločný trh znamená, že súkromník z Humenného si môže otvoriť malú výrobňu hračiek a predávať svoje výrobky rovnako na Slovensku ako aj v Nemecku, Španielsku, Estónsku, či Grécku. Namiesto malého šesťmiliónového slovenského trhu sa pred ním zrazu otvára gigantický, pol miliardový európsky trh aj s možnosťou zarobiť stonásobne viac.
A čo je dobré pre podnikateľa je dobré aj pre celú Európu. Ako hovorí Draghiho správa o európskej konkurencieschopnosti, zavedenie skutočného voľného trhu by k európskej ekonomike pridalo stovky miliárd euro.
A napokon, Európa so silným vnútorným trhom je menej závislá od výkyvov globálneho trhu a má aj z geopolitického hľadiska lepšiu vyjednávaciu pozíciu.
Zdroj: https://www.siliconcontinent.com/p/the-myth-of-the-single-market
