Včera sa rozhodlo, že Ukrajina získa status kandidátskej krajiny EÚ.
Situácia na Ukrajine však nevyzerá dobre. A tým nemyslím vojnovú situáciu, ale celkom obyčajnú situáciu, aká v krajine panovala pred 24. februárom, alebo, keď už ide o to, pred obsadením Krymu.
HDP na hlavu, teda zdravie ekonomiky, má Ukrajina na úrovni Bosny. Lenže na rozdiel od Bosny od roku 2008 Ukrajina stagnuje.
Úroveň korupcie v krajine je porovnateľná s Ruskom.
Očakávaná dĺžka života je o šesť a pol roka nižšia ako je európsky priemer.
Aká je za takejto situácie nádej na úspešnú integráciu?
Paradoxne, existuje možnosť, že vojna zmení veci k lepšiemu.
Keď Napoleon obsadil nemecké štáty, zaviedol francúzsky občiansky zákonník, zrušil cechy a vôbec odstránil skostnatené feudálne štruktúry. Výsledkom bol - a to napriek stratám a chaosu napoleonskych vojen - rýchly hospodársky rast.
Ako príklad zoberme dopravu po Rýne. Predtým musel dopravca platiť každých pár kilometrom mýto miestnemu vládcovi, takže obchodníci volili buď drahšiu dopravu po súši, alebo sa im obchod neoplatil vôbec. Po zrušení mýt sa objem dopravy po Rýne zvýšil štvornásobne.
Darem Acemoglu (profesor ekonomiky na MIT, autor kníh Why Nations Fail a Narrow Corridor, známy aj z občasných komentárov v slovenskej tlači) sa so spolupracovníkmi pozrel na túto otázku podrobnejšie. Využil fakt, že niektoré oblasti boli okupované Francúzmi a niektoré zas nie. Porovnal obidve vzorky a v zhrnutí píše: "Dôkazy naznačujú, že oblasti, ktoré prešli inštitucionálnymi reformami pôvodom z francúzskej revolúcie zaznamenali rýchlejšiu urbanizáciu, a ekonomický rast, a to najmä po roku 1850."
Dokonca aj bombardovanie miest môže mať pozitívny hospodársky účinok. Dericks and Koster v štúdii ukazujú, že časti Londýna zbombardované Nemeckom za 2. svetovej vojny majú dnes vyššie budovy a že vyššia hustota následne vedie k väčším ziskom z koncentrácie. Odhad je, že bez nemeckého bombardovania by bolo dnešné HDP Londýna o 10% nižšie. To zodpovedá asi 50 miliardám libier ročne.
A zisky z európskej integrácie, ktorá bola priamym dôsledkom 2. svetovej vojny, sú ani nedajú vyčísliť.
Inými dôsledky vojny sú menšia ekonomická nerovnosť (kvôli zničeniu kapitálu vo forme budov atď.) a znížená politická polarizácia (viď. napríklad idylickú spolupráca medzi umelcami a liberálmi terajšej ukrajinskej vlády a bývalými skinheadmi v pluku Azov).
Ako argumentuje Mancur Olson v knihe The Rise and Decline of Nations, mechanizmus celého javu spočíva na oslabení starých, skostnatených štruktúr (ukrajinskí oligarchovia, cechy, vyberači mýta na Rýne) a možnosti nahradiť ich niečim lepším. V prípade Ukrajiny ide teda o možnosť zbaviť sa sovietskeho a postsovietskeho štrukturálneho dedičstva, ako v štátnej správe a politike, tak aj v hospodárskych inštitúciách.
Ak sa to zdá nereálne, spomeňme si na rýchle štrukturálne zmeny v baltských krajinách po ich osamostatnení od Sovietskeho Zväzu a na ich následný rýchly hospodársky rast. Z 1.3 miliónového Estónska pochádza napríklad Skype a krajina je dnes svetový líder v tzv. e-občianstve. Lenže namiesto maličkého Estónska tu hovoríme o obrovskej, 40 miliónovej Ukrajine.
Zmeny a následný rast však nie sú nevyhnutné. Príkladom môže byť Kórea, krajina kedysi úplne homogénna čo sa týka národnosti, kultúry aj ekonomiky. Po kórejskej vojne sa však rozpadla na dve časti a každá prebudovala staré inštitúcie iným spôsobom.
Výsledkom bol veľmi rozdielny rast bohatstva.
A jeden obrázok za tisíc slov. Takto vyzerá Severná a Južná Kórea v noci.
Ak bude mať teda Ukrajina šťastie a podarí sa jej vybudovať dobré nové inštitúcie, má reálnu šancu eventuálne dostihnúť zvyšok Európy. A keďže EÚ trpí svojimi vlastnými organizačnými problémami (rachitický rast na juhu, problémy s vládou zákona na východe) existuje aj - nevedno aká pravdepodobná - možnosť, že Ukrajina skončí s dokonca lepšími inštitúciami ako stará Európa, ktorá od 2. svetovej vojny takéto inštitucionálne zemetrasenie nezažila. Ak to bude tak, môže sa Ukrajina stať budúcim motorom hospodárskeho rastu v Únii.
