Priamo pod Kráľovnou Matkou boli [v Osmanskej ríši] sultány - polooficiálne manželky nazývané kadin, ktoré sa do tejto pozície dostali po tom, ako sultánovi porodili syna [...] Zvyčajne išlo len o prvé štyri, ktoré mali syna. Potom bol povolaný dvorný zabezpečovateľ potratov. [...] Avšak každá žena v háreme bola otrokyňa, čo mimochodom znamenalo, že každý sultán mal za jedného z rodičov otroka.
[...]
Väčšina historikov súhlasí s názorom, že to bola dominantná matka [Mehmeda tretieho] so svojou túžbou po moci, kto naliehal na [nového sultána], aby využil zákon o bratovražde. [...] Tvrdila, že nemožno strácať čas a tak ešte v tú noc rozkázal sultán svojim devätnástim bratom, aby mu prišli pobozkať ruku. Najstarší mal iba jedenásť a všetci boli "veľmi pekní a pohľadní chlapci." Keď sa zhromaždili v trónnej miestnosti, Mehmed im povedal, že sa nemajú čoho báť, že im nechce ublížiť, ale že chce, aby sa nechali okamžite obrezať. Chirurgovia čakali vo vedľajšej miestnosti. Tak isto aj hluchonemí. Každého chlapca len pár minút po kráľovskej audiencii obrezali, potom ich zobrali do vedľajšej miestnosti a obratne ich uškrtili [...] hodvábnou tetivou.
[...]
S výnimkou siedmych tehotných vdov, ktoré zaviazali do vriec a hodili do Bosporu, tiahol [zvyšok háremu bývalého sultána] do Starého Serajlu v dlhej, bezútešnej procesii, ktorá trvala celý deň.
[...]
Tento strašlivý skutok bol povolený zákonom zvaným Zanān-nāmeh, ktorý vydal Mehmed Dobyvateľ v snahe vyhnúť sa nebezpečenstvám spojeným so spormi okolo nástupníctva. Písalo sa v ňom, že "Väčšina právnikov vyhlásila, že tí z mojich príkladných synov a vnukov, ktorí nastúpia na trón, budú mať právo popraviť svojich bratov, aby zachovali mier na svete."
[...]
Ibrahim, ktorý mal vtedy dvadsať štyri, bol v Klietke zamurovaný od svojich dvoch rokov. [...] Nevedel nič o politike, ani nič o vojne a dvadsať dva rokov strávil v smrteľnom strachu z hodvábnej tetivy, takže keď mu vojaci prišli oznámiť, že má nastúpiť na trón, odmietol im uveriť a bol presvedčený, že ho idú zaškrtiť. Za pomoci svojich sterilných konkubín presunul všetok nábytok z izby a zabarikádoval dvere. Odmietal vypočuť prosby a bránil sa pokusom dvere vyvaliť. Napokon Veľký Vezír prišiel na jediný spôsob ako utíšiť jeho strach. Priniesol Muradovo [predošlý sultán] telo na dvor Klietky a úpenlivo prosil Ibrahima, aby sa naňho pozrel z horného okna. Ibrahim chvíľu "stál ako očarený zmesou radosti a strachu," potom sa rozbehol dolu schodmi a začal tancovať okolo bratovej mŕtvoly.
--- Noel Barber, The Sultans
Problémy s nástupníctvom neboli charakteristické len pre Osmanskú ríšu.
Známym príkladom je aj spor Petra veľkého s jeho synom Alexejom. Alexej nezdieľal otcovo nadšenie modernizáciou, ale bol to tiež slabý človek, ktorý príliš netúžil po tom, aby sa stal cárom. Sľúbil Petrovi, že sa vzdá následníctva v prospech svojho syna, Peter však vyžadoval, aby sa navyše stal mníchom a diskvalifikoval sa tak ako možný následník. (Ďalšia výhoda: Ako mních by nemal ďalšie deti, ktoré by si mohli robiť nárok na trón.) Alexej, ktorý netúžil po ničom inom ako v pokoji žiť so svojou fínskou milenkou Afrosiniou ušiel do Rakúska. Peter ho odtiaľ vylákal pod falošným sľubom, že mu neublíži, potom ho obvinil zo sprisahania, dal mučiť a zabiť.
Človek sa dokáže len ťažko rozhodnúť, či má viac sympatizovať s Ivanom Hrozným, ktorý vlastného syna zavraždil v záchvate zlosti, alebo s Petrom, ktorý to urobil premyslene, nie vlastnými rukami a preto, aby, podobne ako Osmanskí sultáni, "zachoval mier na svete".
Život v absolutistickej monarchii teda nebol med lízať len pre poddaných, ale aj pre ich vládcov. Nečudo, že sa - prinajmenšom v Európskom kontexte - pokúsili systém nástupníctva formalizovať, nahradiť nekontrolovaný boj o moc chladnou a nepodplatiteľnou smernicou, ktorá jednoznačne určuje, kto bude ďalším panovníkom. Takto sme sa dostali ku dnešným poradovníkom na následníctvo... A tiež netreba zabúdať na onen nový trik s demokraciou, kde sa následník vyberá ešte za života vladára vo všeobecných voľbách. Ale to je už iný príbeh, na ktorý tu nemáme čas ani miesto.
Problém nástupníctva v monarchiách sa zdá byť niečim, čo je v dnešnej dobe zaujímavé už len pre zopár historikov. Nie je to však tak. Keď človek pochopí, ako celá tá maškaráda funguje, okamžite začne vidieť jej paralely aj v dnešných autoritárskych štátoch.
Neprekvapí ho, že Kim Čong-Unovho brata sa postriekali na malajskom letisku nervovo-paralytickou bojovou látkou. Tiež možno zapochybuje o správach o tom, že jeho druhý brat ešte stále žije a hrá vo voľnom čase na elektrickú gitaru. Neprekvapí ho ani to, že starý saudský kráľ Salman odovzdal moc - hoci neoficiálne - ešte za svojho života Muhammadovi bin Salmanovi, aby tento mohol v relatívnom pokoji zlikvidovať opozíciu vovnútri kráľovskej rodiny (A čo iné bola oná udalosť v Rijádskom hoteli Carlton?) a umožnil tam nenásilné predanie moci.
Zaujímavý prípad je však dnešné Rusko.
Prekvapujúce na ňom je, že Putin zvolil úplne opačnú stratégiu ako Mehmed Dobyvateľ, či Peter Veľký. Na rozdiel od Lukašenka si nevychováva následníka, ktorý by sa po ňom stal prezidentom Ruskej Federácie. Ba čo viac, vlastnoručne tiež zlikvidoval aj tie embryonálne inštitúcie demokratického predania moci, ktoré už v Rusku existovali. Nedovolil ani vznik politbyra, ktoré by vyberalo nasledovníka tak, ako sa to zvyklo robiť za Sovietskeho Zväzu. (Takto sa dostal po Stalinovej smrti k moci Chruščov, keďže ho jeho kolegovia považovali za neškodného šaša, ktorý pre nich nepredstavoval žiadne nebezpečenstvo.) Existuje dokonca aj konšpiračná teória, ktorá tvrdí, že jediný kvázi-legitímny Putinov následník, Dmitrij Medvedev (legitímny preto, že ho roku 2008 vybral za prezidenta sám Putin) zo seba musí robiť idiota len preto, aby sa dokonale zdiskreditoval a neprichádzal tak vôbec do úvahy ako nasledujúca hlava štátu.
Tým, že neexistuje legitímny nástupca, drží Putin svoje okolie v šachu. Kdekto by sa ho rád zbavil, otázka však je, čo ďalej. Novým prezidentom by chcel byť každý, nikto si ale nie je istý, že sa mu to aj podarí. Súčasťou Putinovho triku je totiž aj balansovanie síl v mocenských zložkách tak, aby si žiadna frakcia nemohla byť istá, že bude mať v prípadnom konflikte navrch. Generáli, čekisti aj oligarchovia tak môžu Putina síce neznášať, jeho prežitie je pre nich však aspoň dočasnou zárukou, že im nadchádzajúci mocenský konflikt nezakrúti krkom.
A tak, aby sme sa záver opäť vrátili k Turecku, dnešné voľby rozhodnú o tom, či sa Turecko posunie o malý krôčik späť k Osmanskej Ríši, so všetkým jej leskom aj biedou, alebo či zostane moderným štátom, kde nebude mať takéto rozumovanie o otázkach následníctva žiaden význam.
