Tieto názory niekedy navzájom ladia, niekedy nie. Do zlepencov patria aj rôzne riešenia, za ktoré sa jednotlivé strany zasadzujú, rovnako ako historické udalostí, ktoré ich sformovali.
Nechajme si mráčikárov nabudúce a skúsme pochopiť slniečkársku ideológiu cez jeden malý čriepok jej histórie. Zaujímavé na ňom je, že sa netýka, ako by človek očakával, hipisákov v sandáloch, či Jean-Jacques Rousseaua, ktorý si myslel, že človek je v podstate dobrý, ale skupiny mužov s krvou na rukách, mužov, oproti ktorým Taliban vyzerá ako banda školákov.
Myslíte, že Slovensko je dnes polarizované? Že prívrženci PS a SaS sa nedokážu ani porozprávať s prívržencami Smeru, alebo Hlasu? Že Amerika je polarizovaná, pretože republikáni radšej uvidia Ameriku horieť ako sa dohodnúť s demokratmi a naopak?
Zamyslite sa znova, pretože prichádza pramatka všetkých polarizácii, totiž rozkol medzi európskymi katolíkmi a protestantmi v XVII. storočí.
Byť v tej dobre katolíkom znamenalo veriť, že protestanti sú kacíri a že bratanie sa s nimi je zahrávanie sa s vlastnou dušou, bratanie sa s čertom, ktoré môže človeka dostať do pekla. Pre protestantov boli katolíci zas modloslužobníci a bolo ich treba spasiť, ak nie podobrotky, tak teda pozlotky. Dohoda, alebo tolerancia neprichádzali do úvahy.
Áno, bola to tridsaťročná vojna. A aby sme si uvedomili rozmer celej veci, zvážme toto: Najpostihnutejšia krajina za druhej svetovej vojny bolo zrejme Poľsko. To vtedy prišlo o 15% obyvateľstva. Niektoré oblasti Svätej Ríše Rímskej však za tridsaťročnej vojny prišli až o 70% obyvateľov. Čo nezabili priamo boje, podľahľo rabujúcim bandám, pomrelo od hladu, keď vojaci zrekvírovali potraviny, alebo zomrelo na rôzne choroby, ktoré sa v zničenej a podvyživenej krajine šírili veľkou rýchlosťou. Ak po druhej svetovej vojne zostali zbombardované mestá, v ktorých preživší prehľadávali trosky, tridsaťročná vojna zanechala prázdnu krajinu s vypálenými dedinami, v ktorých už nezostal vôbec nikto.
Ani o masakre nebola núdza. Keď katolíci po dlhom obliehaní dobyli Magdeburg, zapálili ho a v chaose, ktorý nastal upadli do amoku a začali vraždiť. Magdeburg, vtedy jedno z najväčších miest v Ríši mal pred dobytím 25,000 obyvateľov. Z nich prežilo ledva päť tisíc. O rok neskôr malo mesto 449 obyvateľov.
Keď Pápež dostal správu o páde Magdeburgu, poslal veliteľovi katolíkov gratuláciu. Píše mu: "Umyli ste si svoje víťazné ruky v krvi hriešnikov."
O osemnásť rokov neskôr je už situácia o niečo iná. Po tridsiatich rokoch vojny už žiadna strana vážne neverí, že dokáže zvíťaziť. Krajina je zničená a všetci sú chudobní ako kostolné myši.
Keď si chcú znepriatelené strany roku 1648 konečne sadnúť k rokovaciemu stolu, ukazuje sa, že sa natoľko nenávidia, že mierová konferencia sa nemôže konať na jednom mieste. Ani jedna strana nie je ochotná prísť na územie, ktoré je pod vojenskou kontrolou druhej strany. Jedna konferencia sa teda koná v Osnabrücku, druhá v Münsteri. Medzi mestami križujú poslovia s návrhmi a protinávrhmi.
V októbri je podpísaný Westfálsky Mier. Ide o prvý krok k vytvoreniu medzinárodného práva, ako ho poznáme dnes.
Čo je však pre nás zaujímavejšie je, že Westfálsky Mier prináša prvú, rannú verziu liberalizmu, predstavy, že ľudia s rôznymi názormi by mohli žiť spolu bez toho, aby si navzájom podrezávali hrdlá.
Pred tridsaťročnou vojnou platil princíp cuius regio, eius religio, čiže náboženstvo štátu bolo určené náboženstvom vladára. Kto s miestnym náboženstvom nesúhlasil, mohol si zbaliť kufre a odísť inam. Aj táto možnosť však bola pre mnohých nedostupná: Na to, aby mohli odísť, museli sa vykúpiť s poddanských povinností, čo si len málokto mohol dovoliť.
Westfálsky Mier síce ponecháva princíp cuius regio, eius religio, ale zaručuje tým, čo majú iné náboženstvo, možnosť zostať na mieste a v súkromí vyznávať svoju vieru. (Tiež verejne, ale len v určených hodinách.)
Vzniká takto jeden z prvých čriepkov liberalizmu, slniečkárstva, ako mu hovoríme dnes a neprinášajú nám ho od reality odtrhnutí nadšenci so žiariacimi očami, hipisáci, ktorým od marihuany zmäkol mozog, ale ľudia, ktorých by sme z dnešného pohľadu označili za vojnových zločincov. A neprinášajú nám ho preto, že by po tridsiatich rokoch vojny zrazu prezreli a pochopili, že tolerancia je lepšia ako nenávisť. Nie, ak by títo ľudia mali možnosť, by bez mihnutia oka z druhej strany narobili sekané mäso. Priniesli nám ho preto, že už nebola žiadna alternatíva. Keď nakoniec otázka stála, či toleranciu, alebo smrť, rozhodli sa zostať nažive.
