Počuli sme o konfiškácii majetkov, o transportoch, o zbernom tábore v Petržalke a tak ďalej. Ja osobne si z detstva matne pamätám, ako sa hovorilo o tom, že nemáme dom na Palisádach, ktorý dedovi ponúkli keďže bol v odboji, pretože babička sa bála, že sa Nemci vrátia. Vtedy som si myslel, že sa hovorí o Nemcoch z Nemecka.
Tak či onak, to je len prvá polovica príbehu. Druhá je tu:
"Spokojný pohľad späť na úspešnú integráciu vyhnancov niekedy zakrýva poznanie, ako blízko [malo Nemecko] ku spoločenskej katastrofe. Bolo určite možné, že vyhnanci sa stanú nemeckým problémom s Palestínčanmi. Bol takmer zázrak, že spoločenská zmluva platila, že národ sám seba nedorezal. [...] V každom prípade sme boli ušetrení občianskej vojny."
[...]
"Prisťahovalci [...] narážali na múr odmietania. V preplnených mestách mohli zostať maximálne dva dni, mnohé obce sa pred nimi úplne obrnili. V Brémach [...] rozvešali plagáty s nápisom: Viac už prijať nemôžeme! Zákaz prisťahovalectva!" Spojenci zriaďovali prisťahovalecké komisie, ktoré [12 miliónov] vysídlencov posielali najmä na vidiek. [...] Miestni obyvatelia [...] sa proti ubytovaniu vyhnancov bránili natoľko vehementne, že ich bolo možné priviesť do pridelených obydlí len pod guľometnou ochranou."
[...]
"V Meklenbursku-Pomoransku bolo [prisťahovalcov] 45 percent, v Šlezvicku-Holštajnsku 33 percent a v Bavorsku 21 percent. [...] Ľudia, ktorí bývali v Prahe, Berlíne, Budapešti, Viedni, Bukurešti a Rige teraz spoznávajú [...] život na vidieku. Útočisko tu našli vskutku nejasné existencie. [...] Vyhnaní statkári, maliari, prepustení internovaní, maďarskí dôstojníci, niekdajší diplomati, pobaltskí baróni [...] Najpochybnejšie pôsobia intelektuáli [...] ktorí ešte v noci spúšťajú čerpadlo, aby si uvarili čiernu kávu, ktorí ráno dlho vyspávajú a večer slávia sureálne večierky."
[...]
"Obyvatelia miest svojimi neviazanými mravmi dedinčanov šokovali, ale na niektorých aj zapôsobili. Päť miliónov mešťanov [...] vrátane mnohých mladých žien, ktoré si chceli užívať život a robiť večierky aj na dedine, dráždili tamojšie tradičné hodnoty. Nepomáhala ani to, že kňazi z kazateľníc brojili proti uvoľnenej morálke, nalakovaným nechtom a nehanebnému oblečeniu mešťanov a meštianok. Tí a tie, naopak, zamotávali dedinčanom hlavu natoľko, že ich čoskoro zasiahla vlna milostných drám, nemanželských detí a rozvodov."
[...]
"Detaily tohto gigantického prerozdelenia vyzerali takto: zákon stanovil, že majitelia pôdy, domov a iného majetku musia [...] 21. júna 1948 odovzdať päťdesiat percent toho, čo vlastnili. Príjemcami boli poškodení vojnou: tí, ktorí stratili majetok pri bombardovaní, invalidi a vysídlenci. [...] Boj o prerozdelenie, ktorý sa začal ako brutálna kultúrna vojna medzi pôvodnými obyvateľmi a prisťahovalcami sa [...] posunul na úroveň parlamentných rokovaní. Tým bol v Nemecku položený základný kameň toho, čo sa neskôr začalo nazývať občianska spoločnosť."
--- Harald Jähner, Čas vlkov (História Nemecka v rokoch 1945-1955.)
Kniha je práve v predaji.
