A David Brin je pevne rozhodnutý nepustiť túto príležitosť z ruky. Jeho knihy z cyklu Pozdvihnutia (Uplift series) sú vesmírna opera par excellence. Svet Pozdvihnutia sa hmýri tisíckami pitoreskných, inteligentných, vesmírom cestujúcich druhov. Avšak na rozdiel od svetov ako je Star Wars, kde táto rôznorodosť slúži len na vizuálne okorenenie diela, v Brinových románoch zohráva kľúčovú úlohu.
Svet Pozdvihnutia je totiž vesmír, kde vyspelé civilizácie brázdia hviezdnu prázdnotu a pátrajú po nových živočíšnych druhoch, ktoré prejavujú známky inteligencie. Ak takéto bytosti nájdu, začnú sa o nich starať, šľachtiť ich, vylepšovať a vzdelávať, až kým po pár miliónoch rokov nevznikne zbrusu nová medzihviezdna civilizácia.
Nerobia to však zadarmo: Klientský druh je potom ďalších pár miliónov rokov povinný patrónskemu druhu slúžiť.
Nejde o priamočiare otroctvo, skôr o niečo ako feudálne vazalstvo, ale bez ohľadu na presnú podstatu tohto vzťahu je práve toto to miesto, kde sa Brinove knihy, ktoré inak vykazujú všetky známky pokleslej literatúry, začínajú odlišovať od kôp iného konzumného sci-fi a zarývajú sa do pamäti tak neodbytne, ako sa ostrý kameň v topánke zarýva do chodidla.
Prečo by som mal ja, osobne - pýta sa znova a znova čitateľ - slúžiť nejakým slizovitým mimozemšťanom len preto, že pred miliónmi rokov vyšľachtili miestny ekvivalent pitekantropa? Čo presne dlžím niekomu, koho predkovia pomohli mojim vlastným vzdialeným predkom?
Na svete Pozdvihnutia je pre nás niečo hlboko, rušivo nespravodlivé.
Avšak aby sme nezavádzali, treba povedať, že pozemské ľudstvo nemá v Brinových knižkách žiaden patrónsky druh. Tvorí tak medzi vesmírnymi civilizáciami absolútnu výnimku. Mnohí veria, že tu inteligencia kedysi vznikla akýmsi zvláštnym, záhadným spôsobom sama od seba. Iní, múdrejší, takýmto rozprávkam neveria a predpokladajú, že niektorá vyspelá civilizácia začala ľudstvo kedysi pozdvihovať, len aby ho potom ho bezcitne, macošsky opustila. V jednej z kníh sa dokonca vyskytne civilizácia, ktorá tvrdí, že oni sú oným strateným patrónom, nakoniec sa však ukáže, že ide o podvodníkov.
Tak, či onak, ľudstvo sa bez dospelého dozoru správalo na Zemi ako deti, ktoré rodičia nechali samé doma.
Ak totiž vo svete Pozdvihnutia existuje nejaký zločin, tak je to vyhubenie živočíšneho druhu, ktorý má potenciál na pozdvihnutie. A v knižkách cyklu, ktoré sa zaoberajú ranným obdobím, keď bola Zem ešte len novoobjavenou planétou, vidíme ľudstvo, ako sa usilovne snaží zahladiť stopy to vyhubení megafauny. Ako ničí vykopávky obrieho leňochoda, ako sa pokúša ukryť akýkoľvek náznak toho, že tu kedysi žil mamut, alebo srstnatý nosorožec.
A omínajúci kameň v topánke sa ozýva znova: Prečo by som ja, totiž ja osobne, mal byť zodpovedný - či dokonca súdený - za to, že nejakí pra-indiáni pred dvanásť tisíc rokmi vyhubili megatherium?
A otázka zostáva nezodpovedaná.
Ale v Brinových knižkách, keď sa človek dobre pozrie, sa nájdu aj iné divné veci.
V jednej z nich sa niekoľko civilizácií utiahne na opustenú planétu. Kozmické lode potopia na kontinentálnom zlome, kde ich má tektonický drift časom vtiahnuť pod zemskú kôru. Usídlia sa v jednoduchých dedinách a spolu sa vydajú na dlhú cestu preč od technológie, preč od medzihviezdnych ciest, od zložitého, pretechnizovaného a prepolitizovaného sveta, späť ku harmónii s prírodou, naspäť ku svojmu prirodzenému, pôvodnému, nerozumnému, zvieraciemu stavu.
Pozdvihnuté civilizácie totiž podľa Brina pociťujú nostalgickú túžbu zbaviť sa inteligencie, tohto danajského daru, ktorý im bol, bez toho, aby voči tomu mohli nejako brániť, vnútený ich patrónmi. A jedna z civilizácií v knižke - bytosti nie nepodobné poníkom - stratila už v čase, keď sa kniha odohráva, schopnosť dorozumievať sa artikulovaným jazykom.
To, čo tu cítime, je silnejšia verzia onej nostalgickej túžby po jednoduchšom svete, ktorú poznáme aj my. Po svete, kde netreba voliť povolanie, pretože syn roľníka sa automaticky stáva roľníkom a syn šustra šustrom. Po jednoduchšom svete, kde si netreba hľadať manželku, pretože sobáš zorganizujú rodičia. Túžba po svete, kde sa netreba trápiť nad tým, ktorú stranu voliť, pretože voľby jednoducho neexistujú. Po svete Duny, kde zákon fuediktu (Oh ako lákavo!) hlása: "Miesto pre každého a každý na svoje miesto!"
Spoznávame v tom túžbu po tradičnom slovenskom spôsobe života, po svete Ťapákovcov, po svete bez vzdelania, ktoré aj tak neprináša nič okrem odrodilectva, po svete kreténizmu spôsobeného nedostatkom jódu. Je to túžba po svete, kde bývalý sofont sa dorozumieva už len bľačaním a kde opica, ktorá si osedlala tigra zrazu zmizne a tiger, síce nerozumný, ale zato úplne slobodný, sa znovu preháňa po pralesoch plných vôní.
Ale Brin sa zo svojich protagonistov nevysmieva. Nikto nenapíše 1500 strán len preto, aby sa z niekoho vysmial. Brin cíti ku svojim hrdinom hlbokú sympatiu a berie ich, aj s ich túžbu po zbavení sa inteligencie, úplne vážne. A čitateľ, po tom, čo sa prehryzie celým hrubým zväzkom, nemôže inak, než túto sympatiu zdielať.
Aby sme sa však vrátili k pôvodnej téme: Dalo by sa rovnako sympatizovať aj so svetom, kde morálnym agentom nie je jednotlivec, ale civilizácia? Dokážeme potlačiť ten pocit nespravodlivosti a identifikovať sa s vesmírom, kde človek je naozaj, osobne zodpovedný za dávne vyhubenie obrieho leňochoda len preto, že sám je homo sapiens, rovnako ako indiáni clovijskej kultúry, ktorí, žijúc vo svete hojnosti, toto veľké zviera často zabili, zjedli z neho len tie najlepšie kúsky a zvyšok nechali zhniť?
A odpoveď je, myslím, zároveň áno aj nie.
Áno, pretože naši predkovia ešte pred dvesto-tristo rokmi by na tej predstave nevideli nič zvláštne. Mať isté práva a povinnosti, či dokonca zodpovednosť, nie preto, že si mysliaca, cítiaca bytosť a teda máš právo na isté minimum dôstojného zaobchádzania, ale preto, že si člen takej, alebo onakej skupiny, vrstvy, stavu, alebo triedy, taká predstava vtedy nebola nič zvláštne. Alternatíva vlastne ani neexistovala.
Ak Jiráskovi psohlavci povstali proti Lomikarovi, nebolo to preto, že by si mysleli, že tým, že ich núti robotovať, porušuje ich ľudské práva. Chodovia o ľudských právach nikdy nič nepočuli. Chodovia nemajú žiaden problém s tým, aby sa robota vyžadovala od nechodského obyvateľstva. Chodovia sa búria preto, že sa tu porušujú ich tradičné privilégiá. Ani oni, ani ich predkovia nikdy nerobotovali a ak sa to zrazu zmení, je to do neba volajúca nespravodlivosť.
Chodovia jednajú ako skupina a Jan Sladký Kozina je len ich hlásna trúba. Ak sa Chodovia pridali k českému stavovskému povstaniu, pripojili sa k nemu ako skupina, nie ako jednotlivci. A ak odplatou po potlačení povstania je strata privilégií pre celú skupinu, teda nielen pre nich, ale aj pre ich deti a vnukov, je to istým spôsobom - čo by museli priznať aj oni sami, hoci možno len pod tlakom a s veľkou nechuťou - primeraný trest.
Áno, to je barbarské sedemnáste storočie. Ale ešte v modernom XIX. storočí vidíme, ako vidiecke obyvateľstvo kantónu Zürich, nie nepodobne Chodom, tiahne na hlavné mesto a dožaduje sa tam svojich tradičných práv.
A ešte na úplnom konci XIX. storočia chápe Marx históriu nie ako boj jednotlivcov, ale ako konflikt spoločenských tried. Ak doteraz syn továrnika utláčal syna robotníka, diktatúra proletariátu to sľubuje zmeniť. Raz svitne ten šťastný, ružový deň, keď syn robotníka bude naopak utláčať syna továrnika. A tí starší z nás si ešte pamätajú ako sa dieťa mohlo nedostať na školu nie preto, že na to nemalo, ale jednoducho preto, že sa narodilo do buržoáznej rodiny.
V tomto zmysle teda dokážeme so svetom Pozdvihnutia sympatizovať. Ich svet nie je až tak nepodobný nášmu.
Lenže na druhej strane nie. To, že sa do tohto sveta dokážeme vžiť ešte neznamená, že sme ho ochotní akceptovať. Ak sa nedostanem na školu len preto, že môj dedo vlastnil fabriku, alebo ak ma diskriminujú preto, že môj otec býval komunistický aparátčik, budem to pociťovať ako ostrú, pálčivú nespravodlivosť. Sme, aj keď si to neuvedomujeme, deti osvietenectva a veríme, že človek koná a je zodpovedný len sám za seba. V tomto sa líšime od Indie, kde osud určuje kasta, od Libanonu, kde rovnakú úlohu zohráva cirkevná príslušnosť, alebo od Líbie, kde je to zas príslušnosť ku klanu.
Ten, alebo onen môže vykrikovať o iliberalizme koľko len chce (pretože áno: liberalizmus je v konečnom dôsledku o tom, že človek má práva a povinnosti sám za seba, nie za svoju skupinu) faktom je, že na návrat ku niečomu, ako je svet Pozdvihnutia je pre nás už neskoro. Liberalizmus je tu s nami už prinajmenšom storočie. Nikto s tých, čo sú nažive si na dobu pred ním už nepamätá, ani by v nej nevedel žiť. Byrokratický štát, ktorý nám umožňuje nespoliehať sa na svoj stav, kastu, klan, alebo ozbrojenú cirkev, má u nás už dvestopäťdesiat rokov. A pokiaľ ide o to, ako katolícka cirkev rozložila európske klanové štruktúry, teda niečo, na čo by sme sa pri absencii liberálneho štátu mohli spoľahnúť, tu už hovoríme o celom tisícročí.
Brinove knižky sa však stále oplatí prečítať. Keď kvôli ničomu inému, tak už len preto, aby sme mohli do hĺbky precítiť, aký bytostne cudzí je nám tento starý, neliberálny svet.
