Kto sa kedy zaoberal históriou Európy pred XX. storočím pozná ten pocit nudy z neustále sa preklápajúcich koalícií proti momentálne najsilnejšiemu hráčovi. Keď bol Naopleon na vrchole moci, všetky ostatné európske veľmoci sa spojili proti nemu. Keď Nemecko po zjednotení výrazne zosilnelo, tradične zlé vzťahy medzi Anglickom a Francúzskom sa zrazu zázračne zlepšili. Už len zapamätať si, kto bol v koalícii s kým v ktorom konkrétnom roku je značná výzva.
Tejto taktike sa v oblasti medzinárodných vzťahov hovorí "vyvažovanie síl".
Ale keď sa človek vynorí z knižky o histórii nasiaknutý takýmto pohľadom na svet nemôže sa ubrániť prekvapeniu, že dnes sa nič podobné nedeje. Podľa logiky vyvažovania síl by sa mali všetci spojiť proti súčasnému hegemónovi, teda proti USA a pridať sa na stranu Číny, alebo Ruska. Lenže nič také nevidieť. Kým spojené Štáty majú obrovské množstvo spojencov po celom sveta a zvyšok štátov je možno nezúčastnených, ale nijako sa proti americkému prvenstvu nestavia, Čína, logická protiváha Amerike, má celkovo jedného spojenca, totiž Severnú Kóreu a kandidát číslo dva, Rusko, tiež len jedného - Bielorusko. Európska Únia, ktorá by teoreticky tiež mohla byť geopolitickou protiváhou, nemá o túto úlohu záujem.
Historik Bret Devereaux sa nad týmto javom zamýšľa a nadhadzuje myšlienku, že v post-agrárnej spoločnosti sa ekonomický kalkulus vojny výrazne mení. Investovať do vlastného rozvoja je zrazu, na rozdiel od minulosti, oveľa výhodnejšie ako byť víťazom vo vojne. Vojnou sa v modernej dobe dá sotvačo získať a veľa stratiť. A tak, bez ohľadu na prípadnú nechuť ku americkej hegemónii, podporovať pax americana - či už aktívne, alebo pasívne - je jednoducho víťazná stratégia.
V minulosti pred priemyselnou revolúciou bola vojna o úrodnú pôdu [a roľníkov, ktorých by bolo možné zdaniť] mnohonásobne výhodnejšia ako investície do zavlažovania a vylepšovania vlastného poľnohospodárstva, a to aj v prípade, ak ste vojnu vyhrali. Lenže v priemyselnom svete je boj o továreň oveľa oveľa menej výhodný než výstavba novej továrne na vlastnom území, a to najmä preto, že vojna [dnes oveľa ničivejšia ako kedysi] v prvom rade továreň veľmi pravdepodobne zničí.
[...]
Vojna už nie je prostriedkom na produkovanie zisku, ale núdzovým opatrením, aby sa zabránilo v opačnom prípade nevyhnutným obrovským stratám.
A ešte, trochu nesúvisiaco, o dynamike, ktorá potláča občianske vojny v koalícii bohatých a demokratických štátov okolo USA:
Štáty zároveň nie sú aktérmi s jednotnou vôľou. V každom štáte existuje interný konflikt – protichodné predstavy o tom, ako treba štát riadiť a podobne. Tieto konflikty môžu samozrejme prerásť do násilia a rozsiahlejších konfliktov, ktoré môžu následne zasianuť aj iné štáty, ktoré by si možno inak neželali byť vo vojne. Poprípade môže katastrofické zlyhanie štátu vyústiť do záplavy utečencov a iných humanitárnych katastrof. To môže byť destabilizujúci účinok a vyvolať ďalšie konflikty, alebo presvedčiť štáty, ktoré by inak vojnu nechceli, že ide predsa len o „menšie zlo“.
Zdá sa však, že nie všetky krajiny vo svete po druhej svetovej vojne [majú tento druh problémov]. Neplatí to najmä pre bohaté demokracie so silnou garanciou ľudských práv a občianskych slobôd. To neznamená, že takéto krajiny nemajú vnútorné problémy, ale že tieto problémy sú zvyčajne pod kontrolou; nespôsobujú záplavy utečencov ani povstania, ktoré by presahovali hranice štátov. Čiastočne je to pravdepodobne tým, že ide o silné štáty, ktoré dokážu na svojom území udržiavať poriadok a tiež tým, že demokratický charakter týchto štátov presúva väčšinu vnútorných rozporov do nenásilných demokratických procesov, zatiaľ čo garancia ľudských práv a občianskych slobôd znižuje náklady spojené s „prehrou“ v ľubovoľnom kole demokratického rozhodovania, čo zas podporuje mierumilovných „opakovaných hráčov“ v hre.
Zdroj: https://acoup.blog/2023/07/07/collections-the-status-quo-coalition
