Fico s Pellegrinim sa už dohadujú o spoločnej vláde pod vedením Smeru, keď tu zrazu prichádza Šimečka o ponúka Pellegrinimu post premiéra, ktorý mu Fico dať nechce. Pellegrini radostne prijíma. Hlas teda nejaký čas vládne s PS, keď zrazu Fico, nespokojný s tým, že je v opozícii, prichádza za Šimečkom a ponúka mu post premiéra, ak sa len spojí so Smerom, namiesto s Hlasom. Šimečka je so súčasným stavom vecí nespokojný, pretože PS malo predsa lepšie volebné výsledky a napriek tomu je teraz premiérom Pellegrini a Hlas hrá prvé husle a PS len druhé. Berie teda Ficovu ponuku a stáva sa premiérom. PS vládne so Smerom a Hlas je v opozícii. Po čase však Pellegrini, ktorý by bol radšej vo vláde ako v opozícii, prichádza za Ficom a vraví: "Počuj Róbert, čo keby sme sa zbavili Šimečku a dali spoločnú vládu? Prepustím ti premiérske kreslo." Fico, ktorý je nespokojný, že je len Šimečkov poskok - Smer predsa vyhral voľby! - akceptuje. Vláda PS/Smer padá a nastupuje vláda Smer/Hlas. PS je v opozícii. Po čase však Šimečka prichádza za Pellegrinim a ponúka mu premiérsku stoličku...
A tak ďalej, do nekonečna.
Tomuto scenáru sa niekedy hovorí "hra o dolár", alebo "delenie dolára" pretože často používaná varianta hovorí o troch (alebo viacerých) stranách, ktoré vyhrali voľby, ale žiadna z nich nemá absolútnu väčšinu. Snažia sa teda vytvoriť koalíciu dvoch strán, ktorá bude vládnuť a dostane tak možnosť rozdeliť si medzi sebou dolár (alebo ministerské kreslá, alebo post premiéra, alebo trafiky, alebo štátny rozpočet).
Poučenie z tohto myšlienkového experimentu je, že systém z troma, alebo viacerými stranami je v svojej podstate nestabilný. Strana, ktorá je v opozícii má vždy motiváciu prísť za tou slabšou vládnou stranou a ponúknuť jej lepší deal. Ak si dve strany vo vláde delia dolár v pomere 70 centov ku 30 centom, opozičný líder môže vždy prísť za šéfom tridsaťcentovej strany a ponúknuť mu 60 centov. A ak ten akceptuje a nová vláda si delí dolár 60:40, opäť sa tu otvára možnosť pre novú opozíciu prísť za štyridsať centovou stranou a ponúknuť jej viac. A kolotoč sa môže točiť donekonečna.
Niektorí ľudia tvrdia, že systém viacerých strán, aký máme na Slovensku je preto horší ako americký a britský systém dvoch strán. (Ktorý z nich krajina má, to závisí z veľkej miery na tom, ako je nastavený volebný systém. Väčšinový systém smeruje k dvom stranám, proporčný k viacerým.) Ak sú strany naopak len dve, tá víťazná môže vždy dovládnuť až do konca volebného obdobia, pretože neexistuje žiadna tretia strana, ktorá by mohla prísť a existujúci stav vecí sabotovať.
Ja by som však povedal, že táto nestabilita sa dá vnímať aj pozitívne. Demokracia je totiž do veľkej miery založená na striedaní garnitúr. Za každou zmenou nasledujú čistky, kde nová verchuška likviduje staré patronážne siete, ktoré vznikli za predošlej vlády a nahrádza ich vlastnými. Funguje to podobne ako lesný požiar, ktorý, ak sa deje dosť často, nie je príliš veľký a jednoducho spáli nakopené haluzie. Ak sa však požiaru umelo bráni, haluze sa kopia, až kým je výsledný požiar veľký a nekontrolovateľný, taký, čo spáli celý les. Striedanie vlád takto priebežne likviduje korupciu a nedovoľuje jej dorásť do groteskných rozmerov, aké vidíme napríklad v Rusku.
Ak teda politológovia váhajú označiť krajinu, kde sa síce konajú voľby, ale kde nikdy nedošlo k pokojnému predaniu moci za demokratickú, nie je to len preto, že nevieme, či by prípadná zmena vládnej strany nevyvolala pokus o zotrvanie pri moci za pomoci násilia. Je to aj preto, že ak v krajine neprebiehajú prirodzené demokratické očistné mechanizmy spojené s výmenou garnitúr, krajina na tom nie je, aspoň čo sa týka korupcie, príliš lepšie než absolutistická monarchia.
Južná Afrika, kde je od pádu apartheidu pri moci bez prestávky Africký Národný Kongres má teda problém s korupciou a to problém, ktorý sa postupne stále viac zhoršuje. Naopak, v zdanlivo menej stabilnej a vyspelej Nigérii, ktorá však už zažila pokojné odovzdanie moci sa veci zdajú pomaly (priznávam: rozčuľujúco pomaly) zlepšovať.
Nestabilita spojená s hrou o dolár sa teda dá chápať aj pozitívne: Vedie k výmene vlád aj v prípade, že voličské preferencie zostávajú nezmenené.
Navyše, skúsenosti nám ukazujú, že hoci hra o dolár vyzerá z čisto teoretického hľadiska ako politické perpetuum mobile, v praxi má proces sklon zastaviť sa, pretože skutočné strany nesúťažia len o abstraktné centy z dolára, ale ich členovia majú aj rôzne osobné záujmy, morálne a ideologické preferencie a podobne. V našom prípade si napríklad vieme predstaviť, že ak by Fico prišiel za Šimečkom a navrhol mu spoločnú vládu, tento by ju radšej odmietol a zostal v opozícii.
Hra o dolár má však aj iný, viac znepokojujúci dôsledok: Nevyhnutne tam nastávajú situácie, keď malá strana, takzvaný "kráľotvorca", dostáva do rúk neprimerané množstvo moci. V tejto historickej chvíli to vidíme v diskusiách o tom, že by sa Pelleginimu mal ponúknuť post premiéra, hoci jeho strana skončila vo voľbách až ako tretia. Hoci tento konkrétny scenár neznie až tak desivo, predstavme si, že by sa v pozícii kráľotvorcu ocitla SNS. Čo by robil Danko ako premiér? Aké politiky by zavádzali tí divní ľudia, ktorých má v strane, ak by sa dostali do rúk dôležité ministerstvá? Fakt je, že nevieme a možno ani nechceme vedieť.
---
Hoci ja osobne si myslím, že proporčné hlasovanie a systém viacerých strán je napriek všetkému lepší, Karl Popper, ktorý nebol žiaden blázon, mal iný názor. Jeho dobre premyslenú argumentáciu v prospech systému dvoch strán si môžte prečítať tu: https://www.economist.com/democracy-in-america/2016/01/31/from-the-archives-the-open-society-and-its-enemies-revisited
