Funguje to takto: Nájdeme si na dotknutej osobe niečo, čo má spoločné s Mussolinim, začneme na ňu ukazovať prstom a kričať, že je to fašista. Nevyslovený pritom zostáva predpoklad, že sa dotyčný dostane k moci podobným spôsobom ako kedysi duce.
Často to nie je myslené zle. Kričiaci si úprimne myslí, že jeho protivník je nebezpečný človek a ak sa mu nechá voľná ruka, bude pochodovať na Rím, či sa zapletie do vojnového dobrodružstva v Abesínii.
Ak má však rozumne mysliaci človek strach, že sa tu zopakuje nejaký historický scenár - v našom prípade scenár, ktorý priviedol Mussoliniho k moci, mala by ho viac ako osobné vlastnosti ašpirujúceho diktátora zaujímať otázka, či existuje nejaká skutočná štrukturálna podobnosť medzi politickou situáciou dnes a politickou situáciou v Taliansku roku 1922, situáciou, ktorá vyniesla duceho na vrchol moci. A práve to robia Daron Acemoglu a kol. v štúdii Vojna, socializmus a vzostup fašiszmu: Empirický prieskum (september 2020).
Štúdia vyvracia bežnú predstavu o fašizme ako o hnutí spodiny, ktorá sa vďaka špecifickým historickým okolnostim dostala k moci. Na základe empirických dát, vrátane zhodnotenia rôznych alternatívnych scenárov, dospieva Acemogluov tím k nasledujúcemu záveru: Prvá svetová vojna viedla z vyššej podpore socialistov. Čím väčšie boli vojnové straty v tej-ktorej oblasti, tým viac dostali socialisti hlasov vo voľbách roku 1919. Reálne nebezpečenstvo ľavicového prevratu potom vystrašilo buržoáziu (strednú triedu, majiteľov podnikov a pôdy) a títo sa húfne pridávali k Mussolinimu. Volebné výsledky z roku 1924 nám ukazujú, že Mussoliniho hlasy neprišli z pôvodne ľavej strany politického spektra, ale naopak z jeho stredopravej časti.
Takýto scenár nie je v histórii úplne ojedinelý. Na myseľ hneď prichádzajú príklady Hitlerovho prevzatia moci, situácia v Španielsku, keď sa k moci dostal Franco, alebo neskôr, v Čile, ako sa Pinochet staval do polohy záchrancu krajiny pred socializmom.
Na dnešnú dobu sa už fašistický scenár aplikuje ťažšie. Niektoré hnutia, ktoré bežne označujeme za fašistické sú podporované skôr nižšími socioekonomickými vrstvami a ako také majú štrukturálne bližšie skôr ku niekdajším socialistom, alebo komunistom. Chýba im onen aktivizujúci prvok "červenej hrozby," ono zoskupenie vystrašených elít za silným vodcom.
To čo opačná strana nazýva "liberálnym fašizmom" má možno v posledných rokoch ku klasickému fašizmu bližšie tým, že ide o ideológiu movitých a vzdelaných tried vydesených vzostupom rôznych Brexitových a Trumpoidných hnutí. Na druhej strane tu však v prvom rade chýbajú črty, ktoré kedysi urobili fašizmus nebezpečným: Hoci možno liberálom vyčítať trebárs príliš nekriticky pozitívny vzťah ku cenzúre, hnutie postráda ono nutkanie k autoritárstvu a korporatizmu, onú idealizáciu násilia, ktoré kedysi charakterizovali fašizmus.
Acemoglu však spomína aj tretiu možnosť: "Otvorenou otázkou je, či by nejaká iná hrozba, napríklad strach z prelomových kultúrnych zmien alebo z imigrácie, mohla zohrať rovnakú úlohu ako kedysi červená hrozba v Nemecku a Taliansku a povzbudiť krajne pravicové politické hnutia, pričom by zároveň zvýšila ich príťažlivosť pre voličov. Bude preto dôležité preskúmať v budúcnosti túto otázku podrobnejšie."
