V časoch po páde komunizmu nastal v Gruzínsku rozkvet súkromných dopravných služieb. Rozšírili sa napríklad maršrutky, taxi minibusy, ktoré boli, na rozdiel od bývalého tvrdo kontrolovaného systému, veľmi flexibilné a atraktívne pre cestujúcich. Ale vláda Eduarda Ševarnadzeho [gruzínsky prezident, predtým minister zahraničných vecí ZSSR] čoskoro ukázala, že dokáže regulovať, a to poriadne.
Od všetkých šoférov maršrutiek sa vyžadovalo každodenné lekárske vyšetrenie na alkohol a na vysoký krvný tlak. Ak sa šofér nemohol preukázať zdravotným potvrdením, riskoval, že príde o licenciu. [...] Ševernadzeho vláda nedbala na detaily iba v prípade taxikárov. Rozhodla, že stánky predajcov pri cestách musia mať určitý architektonický dizajn. Podobne ako vodiči maršrutiek, museli predavači v stánkoch obnovovať svoju licenciu dvakrát za rok. A tieto regulácie boli len vrcholom ľadovca. Benzínové pumpy museli byť napríklad umiestnené v určenej vzdialenosti od cesty.
[...] Nikto však neočakával, že sa tieto pravidlá, ako aj tisíce podobných, budú naozaj dodržiavať. Nikto nečakal, že vodiči maršrutiek pôjdu každý deň na lekárske vyšetrenie a tí to ani nerobili. Avšak prijatím tohto pravidla získal gruzínsky štát zámienku, aby mohol prenasledovať celú flotilu vodičov maršrutiek. Aby sa tomu vyhli, museli platiť úplatky. Tak isto predavači v stánkoch. A rovnako beznínové pumpy.
--- Acemoglu, Robinson: The Narrow Corridor
Príbeh Michaila Saakašviliho, ktorý sa stal gruzínskym prezidentom po Ševernadzem, je poučný z toľkých strán, že to až zaráža. V horeuvedenom napríklad vidíme históriu východoeurópskych krajín v 90. rokoch v koncentrovanom stave. Mafiánsky štát na Slovensku bol len slabým odvarom mafiánskeho štátu v Gruzínsku.
Tiež sa dozvedáme, že tvrdý prístup, ideológia pod heslom "zákon a poriadok", predstava, že čím viac a čím prísnejších zákonov budeme mať, tým silnejšia bude vláda zákona, nemusí nevyhnutne fungovať. Môže to byť aj naopak. Príliš prísne zákony znamenajú, že ich ľudia nedokážu dodržiavať a tak chtiac-nechtiac podplácajú policajtov a úradníkov. Povolanie policajta, alebo sudcu sa zrazu stáva atraktívnym, aj keď plat je nízky. V Gruzínsku sa pozícia policajta predávala a od nového strážcu zákona sa očakávalo, že si na vlastné náklady zabezpečí uniformu a zbraň. Policajti nemohli prestať z braním úplatkov, pretože zo svojho oficiálneho platu nedokázali vyžiť. A naopak, tok peňazí z úplatkov cez štátnu správu znamenal, že existoval silný tlak na zavedenie ďalších prísnych zákonov, ktoré by vyústili do nových a ešte väčších úplatkov.
Situácia v Gruzínsku vyzerala zle ešte aj z pohľadu notoricky skorumpovaného Ruska. Keď sa Andreja Illarionova, bývalého Putinovho poradcu, spýtali, či pozná nejakých politikov, ktorí by boli ešte drsnejší ako Putin, odpovedal že áno, pozná Saakašviliho, Michaila Nikolajeviča, pretože:
Z Ruskom sa to nedá porovnať. [...] Bola to naozaj krajina v stave katastrofy. Katastrofy ekonomickej, politickej, sociálnej, právnej. Krajina, kde moc bol v rukách banditov v priamom zmysle toho slova. Bežnou udalosťou bolo, že keď napríklad do Tbilisi dorazili nejakí viac či menej úspešní podnikatelia, tak na stretnutie s nimi poslali ozbrojencov, aby mohli prejsť tých 15 minút medzi letiskom a mestom bez toho, aby ich uniesli a žiadali za nich výkupné. No a keď prišiel nejaký krstný otec a mafiánsky boss, tak vo vítal minister vnútra.
Korupcia a organizovaný zločin však neboli jediné problémy, ktoré sužovali Gruzínsko. Keď sa reportér neskôr pýta taxikára, aká bola najväčšia Saakašviliho zásluha, ten nespomína potlačenie korupcie, ale bezvýpadkovú dodávku elektriny a plynu: "To sme tu predtým nemali."
Začiatkom roku 2004 bola dodávka elektrického prúdu v hlavnom meste obmedzená na osem hodín denne. Mimo hlavného mesta bola situácia horšia. Stávalo sa, že tá-ktorá dedina zostala bez prúdu aj mesiac. Energetický sektor mal celú kopu problémov. Od ľudí, čo si natiahli vlastné drôty a odoberali elektrinu načierno až po takých čo, kradli drôty a odnášali ich do zberu. Hlavným problémom však bola nízka, umelo zastrešená cena elektriny, dedičstvo minulých populistických rozhodnutí. Vyrábať elektrinu bolo neziskové, preto to robili len štátne spoločnosti a aj tie len zdráhavo. Keď sa v elektrárni pokazila turbína, oprava sa umelo naťahovala, pretože rozbitá turbína bola ziskovejšia ako turbína fungujúca.
Ekonomika krajiny na tom celkovo nebola dobre. Medzi rokmi 1990 a 1994 kleslo HDP krajiny o 77%. (Pre porovnanie, HDP Ukrajiny po roku zničujúcej vojny kleslo len o polovicu!)
Najväčším vývozným artiklom krajiny bol železný odpad.
Zmena prišla až v novembri 2003. Kvôli problematickým voľbám, keď celé okrsky záhadne zmizli z volebných zoznamov, keď sa šírili správy o násilí a falšovaní hlasov, keď exit polly ukazovali, že mala vyhrať opozícia vedená Saakašvilim a nie koalícia okolo Ševarnadzeho, vypukli protivládne protesty, takzvaná ružová revolúcia.
Ako to však už pri revolúciách býva, abstraktné záležitosti ako je právny štát, alebo zmanipulované voľby nestačia. Revolúcia vyžaduje hlbokú nespokojnosť širokých vrstiev obyvateľstva a to najčastejšie nespokojnosť ekonomickú. Naša nežná revolúcia mohla byť vedená disidentmi a intelektuálmi, ale to, čo jej dodalo masový charakter bola obyčajná nespokojnosť radového občana s tým, že sortiment v miestnych potravinách nie je taký, ako sortiment v Rakúsku. Podobne to bolo aj v Gruzínsku. Zlý ekonomický stav krajiny, pravidelné výpadky elektriny a v neposlednom rade aj to, že väčšina si ešte stále živo pamätala na to, ako sa ekonomická situácia zhoršila od dôb Sovietskeho Zväzu, spôsobil, že protesty dostali masový charakter.
Termín "farebná revolúcia" používame doteraz. A gruzínska ružová revolúcia bola prvou z nich. Treba však dodať, že názov úplne nesedí, pretože v gruzínskom prípade ružová neodkazovala na farbu, ale na ruže, ktoré demonštranti, keď na čele so Saakašvilim vtrhli do do parlamentu, niesli v rukách.
Ďalšia vec, ktorá pretrváva od doby ružovej revolúcie je postoj k neziskovým organizáciám, ktorý sa vytvoril v istých kruhoch ako reakcia na úlohu, ktorú v tejto revolúcii zohrali neziskovky. Ak počujeme Orbána hromžiť na neziskové organizácie a konkrétne na Sorosa, dá sa pôvod tejto rétoriky vystopovať až do Gruzínska roku 2003.
Ševernadze bol voči neziskovému sektoru mäkký, pretože bol odkázaný na finančnú pomoc zo západu a takýmto spôsobom sa pokúšal udržať si zo západom dobré vzťahy. V Gruzínsku existovalo v tej dobe asi 4000 neziskoviek, ktoré síce nemali masové členstvo, ale fakt, že išlo o takmer jediné organizácie schopné platiť decentné platy znamenal, že majschopnejší ľudia boli zamestnaní práve tam. Neziskovky tak predstavovali nezanedbateľnú lobbystickú silu.
Sorosov Inštitút Otvorenej Spoločnosti otvorene podporoval Saakašviliho a jeho spojencov a zaplatil dokonca skupine aktivistov cestu do Srbska, aby získali skúsenosti od vodcov tamojšej buldozérovej revolúcie z roku 2000, ktorá zvrhla Slobodana Miloševiča. (Buldozérová preto, že demonštranti prerazili policajný kordón buldozérom.) Soros sa odvtedy stal v postsovietskom priestore symbolom násilného prevzatia moci prozápadnými elitami.
Tak či onak, keď demonštranti 22. novembra 2003 vtrhli na ustanovujúcu schôdzu nového - a podľa nich nelegitímneho - parlamentu, Ševernadze ušiel a pokúsil sa aktivizovať elitné vojenské jednotky. Tie mu však odopreli poslušnosť. Na druhý deň bol nútený stretnúť sa s predstaviteľmi demonštrantov a následne oznámil svoju demisiu.
Ukazuje sa tu vzorec, podľa ktorého bývajú nenásilné revolúcie úspešné len vtedy, keď silové zložky prestanú byť lojálne starému režimu. Ak majú diktátor (Bielorusko 2020) alebo junta (Myanmar 2021) podporu polície a armády, dokážu často protesty potlačiť. Ale celá záležitosť je, aspoň z hľadiska vládcu, problematická. Prv, než vydá rozkaz, aby armáda zasiahla, musí si byť istý, že ho aj poslúchne. Ak ho neposlúchne, každému je okamžite jasné, že údajný strašný diktátor nie je žiaden strašný diktátor, ale obyčajný šašo. Diktátor tak kráča po napätom lane, kde na jedne strane nemôže byť príliš mäkký, pretože inak ho dostane opozícia, ale na druhej strane nesmie byť príliš tvrdý, pretože potom sa môže ukázať, že nemá až takú kontrolu nad silovými zložkami, ako by to rád prezentoval. Výsledkom je často divadielko, kde diktátor vo veľkom púšťa strach, ale v skutočnosti sa krotí, pretože dobre vie, že prvý rozkaz, ktorý vydá a ktorý nebude splnený môže byť aj jeho posledným. A práve to sa stalo Ševarnadzemu.
Takýto bol teda stav krajiny v januári 2004, keď sa Saakašvili, po tom, čo najvyšší súd vyhlásil výsledky posledných volieb za neplatné a po tom, čo sa konali nové voľby, stal prezidentom.
Saakašvili dostal závideniahodný mandát. Hlasovalo zaňho 96,2% ľudí.
Lenže čo s ním? Ako si poradiť s krajinou, ktorú korupcia rozožrala až na kosť?
A bude mať Saakašvili o boj s korupciou vôbec záujem? Ak nás história niečo učí, tak je to to, že protikorupčná rétorika je jedným z najcennejších propagandistických nástrojov v príručnom kufríku každého ašpirujúceho diktátora.
Vždy keď počujeme politika brojiť proti korupcii, existujú len dve možnosti: Buď to myslí vážne, alebo - a to je pravdepodobnejšie - si pod bojom proti korupcii predstavuje prekopanie starých korupčných štruktúr k vlastnému prospechu. Putin sa po nástupe k moci síce zbavil starých Jeľcinovských oligarchov, ale na ich miesto dosadil oligarchov vlastných. Xi Jinping zas šikovne využíva boj proti korupcii na likvidovanie politických protivníkov a upevnenie vlastnej moci.
Ešte názornejšie príklady vidíme v postkoloniálnej Afrike. Koloniálne mocnosti tu vytvorili mechanizmy na odsávanie zdrojov, ale miestni lídri, ktorí sa dostali do čela počas protikoloniálneho odboj, ich nezrušili, len sa ubezpečili, že získané zdroje nepôjdu do anglického, či francúzskeho vrecka, ale do ich vlastného.
Obchodné rady, ktoré Briti zaviedli v Sierra Leone mali síce teoreticky slúžiť ako forma poistenia pre roky, keď bola cena kakaa nízka, v skutočnosti to však bola forma zdanenia pestovateľov tejto plodiny. Farmári, ktorí boli nútení predávať svoju úrodu obchodným radám, dostávali za Angličanov len polovicu z ceny na svetových trhoch. A keď sa po dosiahnutí nezávislosti dostal k moci Siaka Stevens, obchodné rady nielenže nezrušil, ale farmári teraz dostávali zo zisku len úbohých 10%. Tak isto dopadol Britský systém nepriamej vlády prostredníctvom miestnych náčelníkov. Stevens ho ponechal, pretože mu - rovnako ako Britom - dával možnosť ovládať aj vidiecke oblasti. Aj monopol na ťažbu diamantov fungoval po dosiahnutí nezávislosti rovnako ako za Britov.
Nebolo teda príliš dôvodov pochybovať o tom, že Saakašvili na ceste boja proti korupcii zlyhá rovnako, ako mnohí pred ním.
Stalo sa však niečo iné, neočakávané a na to sa pozrieme v nasledujúcom dieli tohto článku.
---
Poznámka na okraj: Saakašvili práve v tejto chvíli zomiera vo väzbe v Gruzínsku, otrávený ortuťou a arzénom, dosť pravdepodobne na priamy Putinov príkaz.
