Priama demokracia vo Švajčiarsku: Ľudové iniciatívy

Písmo: A- | A+

Termín priama demokracia sa pred voľbami dostal na Slovensku do kurzu. Málokto však vie ako priama demokracia naozaj funguje.

Predošlý diel

Keď sa spomenie švajčiarsky politický systém, každý si hneď predstaví neustále hlasovanie všetkých o všetkom.

Táto predstava je nielen nesprávna (len malá časť politických rozhodnutí je riešená referendami), ale hlavne vytrháva jeden konkrétny politický mechanizmus z celkového kontextu, a to z kontextu, bez ktorého nemôže existovať: Zabúda na paralelný zastupiteľský systém, na silnú decentralizáciu, výchovu k občianskym cnostiam, takmer neexistujúce hranice medzi štátom a občianskou spoločnosťou a tak ďalej.

Táto séria článkov sa snaží prezentovať hlavne tento kontext. Nebolo by však správne tému všeľudových hlasovaní, teda ľudových iniciatív, úplne odignorovať len preto, že je exotická a vzrušujúca. V tomto dieli seriálu sa teda pozrieme na ľudové iniciatívy, na to ako fungujú na ich históriu ako aj na problémy, ktoré prinášajú.

Ochutnávka

Ako už bolo povedané, ak ľubovoľný návrh nazbiera v priebehu roka a pol stotisíc podpisov, ide do všeľudového hlasovania. Na rozdiel od Slovenska, kde je minimálna účasť 50%, švajčiarske ľudové iniciatívy žiadne kvórum nemajú. Neexistujú ani žiadne tematické obmedzenia. Na Slovensku sa nemôžu robiť referendá o základných ľudských právach, alebo o daniach. Vo Švajčiarsku sú naopak takéto referendá legálne a obľúbené.

Návrh je schválený, ak získa väčšinovú podporu u všetkých obyvateľov a zároveň väčšinu vo väčšine kantónov. V prípade úspechu je zapísaný do ústavy, čo znamená, že sa dá zmeniť, alebo odstrániť len ďalším referendom.

A teraz, keď sme si už pripomenuli teóriu, urobme si malú ochutnávku. Nasledujú všetky ľudové iniciatívy na federálnej úrovni, o ktorých sa hlasovalo vo volebnom období 2015-2019:

  • “Zastavme rozsídlovanie.” Iniciatíva Mladých Zelených proti suburbanizácii a za prísnejšie zónovanie. Za návrh hlasovalo 36.3% občanov a 0 z celkových 23 kantónov. Zamietnuté.

  • “Švajčiarske právo namiesto cudzieho práva.” Návrh, aby mala švajčiarska ústava prednosť pred medzinárodnými zmluvami. Referendum iniciované Ľudovou Stranou. Za 33.7% občanov, 0 kantónov. Zamietnuté.

  • “Za rohaté kravy.” Iniciatíva farmára Armina Capaula. Navrhuje štátnu podporu pre farmárov, ktorí kravám neodrezávajú rohy. Za 45.3% občanov, 5 kantónov. Zamietnuté.

  • “Za potravinovú nezávislosť.” Zložitý návrh na podporu farmárov. Okrem iného obsahuje aj zákaz geneticky modifikovaných organizmov. Za 31.6% občanov, 4 kantóny. Zamietnuté.

  • “Fair-food iniciatíva.” Pokus Zelených o zavedenie obmedzení, ktoré by mali podporiť spravodlivé poľnohospodárstvo ohľaduplné voči životnému prostrediu, ako aj zabrániť plytvaniu potravinami. Za 38.7% občanov, 4 kantóny. Zamietnuté.

  • “Za banky s plnými rezervami.” Návrh, aby bola Švajčiarka národná banka jediným zdrojom peňazí. Ostatné banky by museli mať peňažné rezervy, dostatočné na vyplatenie všetkých vkladov. Iniciatíva spolku “Za modernizáciu meny”. Za 24.3% občanov, 0 kantónov. Zamietnuté.

Niektoré ľudové iniciatívy sa zaoberajú zložitými témami. Je ťažké ich zhrnúť v niekoľkých slovách. Reklama za a proti iniciatíve za bankovníctvo s plnými rezervami.
Niektoré ľudové iniciatívy sa zaoberajú zložitými témami. Je ťažké ich zhrnúť v niekoľkých slovách. Reklama za a proti iniciatíve za bankovníctvo s plnými rezervami. 
  • “Proti poplatkom za rádio a televíziu.” Návrh publicistu Oliviera Kesslera zrušiť poplatky za verejnoprávne médiá. Za 28.4% občanov, 0 kantónov. Zamietnuté.

  • “Za postupné odstavenie atómovej energie.” Iniciatíva rozbehnutá Stranou Zelených. Navrhuje odstavenie atómových elektrární do roku 2029. Za 45.8% občanov, 5 kantónov. Zamietnuté.

  • “Za silné sociálne poistenie” Iniciatíva najväčšieho švajčiarskeho odborového zväzu. Požaduje zvýšiť odvody do sociálnej poisťovne o 10%. Za 40.6% občanov, 5 kantónov. Zamietnuté.

  • “Za zelené hospodárstvo.” Požaduje, aby švajčiarske hospodárstvo fungovalo udržateľným spôsobom. Vláda má vytýčiť ciele a referovať o tom, ako sa ich darí dosahovať na každom zasadnutí parlamentu. Ak sa za plánom zaostáva, majú sa prijať dodatočné opatrenia. Za 36.6% občanov, 1 kantón. Zamietnuté.

  • “Za bezpodmienečný základný príjem.” Iniciatíva iniciovaná viacerými jednotlivcami. Navrhuje bezpodmienečný pravidelný príjem pre všetkých. Výška príjmu a spôsob financovania majú byť určené zákonom. Za 23.1% občanov, 0 kantónov. Zamietnuté.

  • Iniciatíva “Dojná krava.” Navrhuje, aby sa všetky zisky z daní za pohonné hmoty museli použiť na údržbu ciest. Za 29.2% občanov, 0 kantónov. Zamietnuté.

  • “Pro Service public.” Návrh aby bolo v ústave výslovne stanovené, že štátne a pološtátne organizácie (pošta, železnice, telefón) nemajú za cieľ finančný zisk. Tiež obmedzuje platy zamestnancov týchto organizácií. Za 32.4% občanov, 0 kantónov. Zamietnuté.

  • “Stop špekuláciám s potravinami!” Iniciatíva Mladých Socialistov. Navrhuje zakázať niektoré finančné inštrumenty v oblasti poľnohospodárskych produktov. Nariaďuje spolkovej vláde, aby proti takýmto praktikám bojovala na medzinárodnej úrovni. Za 40.1% občanov, 1 a pol kantónu. Zamietnuté.

  • “Za presadenie vyhosťovania kriminálnych cudzincov.” Iniciatíva Ľudovej strany, ktorá bola nespokojná s tým, ako vláda implementovala víťazné referendum o vyhosťovaní kriminálnych cudzincov z roku 2010. Za 41.1% občanov, 4 a pol kantónu. Zamietnuté.

Naľavo plagát za ľudovú iniciatívu "Za efektívne vyhosťovanie kriminálnych cudzincov". Napravo plagát, ktorý so objavil po tom, ako voliči návrh zamietli.
Naľavo plagát za ľudovú iniciatívu "Za efektívne vyhosťovanie kriminálnych cudzincov". Napravo plagát, ktorý so objavil po tom, ako voliči návrh zamietli. 
  • “Proti pokutám za manželstvo.” Iniciatíva Kresťanských Demokratov, ktorým sa nepáčilo, že v niektorých prípadoch platili nezosobášené páry menej daní ako zosobášené. Za 49.2% občanov, 16 a pol kantónu. Zamietnuté.

Malé kantonálne, respektíve miestne ľudové iniciatívy nie sú pre slovenského čitateľa zrejme až také zaujímavé, ale pár ich tu predsa len spomeňme. V kantóne Zürich sa v posledných rokoch hlasovalo: Za definovanie manželstva ako zväzku muža a ženy. Za rozšírenie železničnej stanice Stadelhofen. Za nahradenie poľovníckych spolkov profesionálnymi ochrancami prírody. Za harmonizáciu učebných osnov v nemecky hovoriacich kantónoch. Za jeden, namiesto dvoch povinných cudzích jazykov na školách. Za zákon o podpore filmového a herného priemyslu. Za to, aby sa hospodárske organizácie podieľali na financovaní škôlok. Za zrušenie komisie, ktorá prehodnocuje nároky odmietnutých žiadateľov o azyl. Za efektívnu kontrolu minimálnych miezd. A len pre zaujímavosť, všetky spomenuté iniciatívy boli odmietnuté.

Nebezpečné referendá

Referendum je medzi nástrojmi priamej demokracie niečo ako motorová píla: Síce veľmi účinné, ale človek si s ním môže ľahko podrezať krk.

Spomeňme si ako sa Lukašenko zabetónoval pri moci: Roku 1995 mu Bielorusi odhlasovali v referende právomoc rozpustiť parlament. Roku 1996, opäť v referende, rozhodli, aby mali prezidentove výnosy silu zákona. Nakoniec, referendum roku 2004 predĺžilo prezidentské funkčné obdobie donekonečna.

Spomeňme si tiež na celý cirkus okolo Brexitu. A tým nemyslím to, že sa briti rozhodli opustiť EÚ. Na to mali koniec-koncov plné právo. Myslím skôr všetko ostatné, čo celú akciu sprevádzalo: Že Cameronova vláda referendum vyhlásila len z taktických dôvodov a nie preto, že by si za ním stála. Že sa volilo bez potrebnej diskusie a že voliči mali len veľmi slabú predstavu, že odchod z EÚ obnáša. Že referendum bolo nazáväzné a veľa ľudí neverilo, že môže čokoľvek zmeniť. Že sa tesný výsledok referenda nechápal ako slabá preferencia pre odchod z únie a nehľadalo sa zodpovedajúco mierne riešenie, ale naopak, že sa výsledok použil ako mandát na nemilosrdné prevalcovanie štyridsiatich ôsmich percent voličov zvyšnými päťdesiatimi dvoma percentami. Napokon, že hneď po referende všetko predstieranie, že ľud má k téme čo povedať, zrazu zmizlo. Že sa – ako by pri takej zložitej otázke bolo adekvátne – nekonali žiadne ďalšie referendá, ktoré by upresnili ako postupovať ďalej a že dokonca ani výsledná dohoda s EÚ nebola predložená ľudu.

Referendá sú teda evidentne nebezpečné.

Na druhej strane je zaujímavé spýtať sa, či Švajčiarsko získava skrze ľudové iniciatívy nejaké výhody.

Dôležitým faktom je, ako už asi bolo zrejmé z ochutnávky, že takmer všetky ľudové iniciatívy bývajú zamietnuté. Na federálnej úrovni bolo, za vyše storočie, odkedy ľudové iniciatívy existujú, schválených len 22 z nich. Inak povedané, 90% bolo zamietnutých.

Ale možno nejde o to koľko iniciatív býva úspešných. Možno ide skôr o to, že v tých prípadoch, keď sa záujmy poslancov a ich voličov rozchádzajú, dokáže ľudová iniciatíva presadiť vôľu ľudu...

Keď sa však pozrieme na tých 22 úspešných ľudových iniciatív, nevidíme, že by išlo jasne o prípady keď ľud stojí proti poslancom, ktorých sám zvolil. Prinajmenšom na prvý pohľad nie je jasné prečo by téma ochrany bažín, alebo téma výstavby rekreačných chalúp mala viesť ku konfliktu tohoto druhu.

Výnimkou z pravidla sú dve iniciatívy.

Jedna je z roku 1917, keď si vládu, vďaka väčšinovému systému volieb uzurpovala jedna strana. Ľudová iniciatíva vtedy zaviedla proporčný systém volieb a v nasledujúcom volebnom období už v parlamente vidíme pestrú zmesicu strán.

Druhou výnimkou je obdobie po druhej svetovej vojne. Počas vojny trval vo Švajčiarsku výnimočný stav, v rámci ktorého bolo veľké množstvo inak decentralizovaných právomocí prevedených na spolkovú vládu. Po vojne sa vláda odmietala týchto právomocí vzdať. Roku 1949 však ľudová iniciatíva "Za návrat k priamej demokracii" (50,7% hlasov za) vrátila veci do predvojnového stavu.

Dve kukučky však jaro nerobia. Sú dve referendá, ktoré zviedli Švajčiarsko z problematického politického kurzu, len dve za celých 120 rokov, odkedy inštitút ľudových iniciatív existuje, naozaj dostatočným argumentom pre existenciu nástroja, ktorý umožňuje obísť celý systém bŕzd a protiváh a ktorý je preto po celom svete obľúbeným prostriedkom diktátorov všetkého druhu?

Nebezpečenstvo je veľké, výhody, zdá sa, malé. Oplatí sa to teda vôbec?

Prevencia

Ukazuje sa, že posudzovať len prebehnuté referendá nestačí. Význam ľudových iniciatív začneme lepšie chápať až keď sa bližšie pozrieme na celé fungovanie švajčiarskeho politického systému.

Tu vidíme, že referendum funguje ako meč visiaci nad parlamentom a nad vládou.

Zoberme legislatívne referendum. To môže zablokovať akýkoľvek zákon schválený parlamentom. Dôsledkom, síce dosť zrejmým, ktorý však človeka hneď nenapadne je, že parlament jednoducho neschvaľuje zákony, pri ktorých je jasné, že budú napadnuté a následne odmietnuté v referende.

Často dokonca stačí vyhrážka referendom, aby parlament zákon zmenil, alebo úplne odložil.

Ba čo viac, ako vláda, tak aj parlament sú si možnosti referenda akútne vedomí a už preventívne sa ubezpečujú, že žiadna významná skupina obyvateľstva nebude mať dôvod nový zákon zablokovať.

Nulové kvórum pre referendum navyše znamená že treba brať ohľad aj na malé menšiny: Ak zákon diskriminuje trebárs sluchovo postihnutých, zvyšok národa môže referendum kľudne odignorovať, ale hluchí a hluchonemí si stále dokážu vynútiť jeho zrušenie.

Tu začíname chápať, prečo sú skoro všetky ľudové iniciatívy zamietnuté. Ak by iniciatíva mala jasnú šancu byť schválená, parlament by potrebnú legislatívu zaviedol aj bez referenda. Z tohto hľadiska teda nie je malý počet úspešných iniciatív znakom nefunkčnosti systému, ale skôr naopak dôkazom toho, že systém funguje tak, ako má.

V niektorých prípadoch má iniciatíva veľkú šancu prejsť, ale vláda, či parlament ju považujú za škodlivú, či nevýhodnú. V týchto prípadoch majú možnosť prísť s takzvaným protinávrhom. Protinávrh má zväčša charakter kompromisu. Ak iniciatíva požaduje 100, protinávrh ponúka 50. Voliči si potom môžu vybrať medzi úplným odmietnutím iniciatívy, jej prijatím, alebo prijatím protinávrhu.

Roku 2014 tak napríklad Evanjelická Ľudová Strana iniciuje v kantóne Zürich ľudovú iniciatívu za zmenšenie veľkosti tried na školách. Požaduje maximálne 20 žiakov v jednej triede. Kantonálny parlament tvrdí, že situácia nie je až taká vážna a dáva protinávrh, v ktorom sľubuje vytvoriť 100 nových učiteľských miest a rozdelenie týchto učiteľov prednostne do obcí, ktoré majú s veľkými triedami najväčšie problémy. Voliči nakoniec hlasujú nie za pôvodnú iniciatívu, ale za vládny protinávrh.

Nakoniec treba dodať, že v záujme čitateľnosti som tu trochu miešal legislatívne referendá s ľudovými iniciatívami. Čo však bolo povedané, platí v oboch prípadoch. Len tam, kde legislatívne referendum umožňuje zrušiť novo navrhnutý zákon, ľudová iniciatíva zas dáva možnosť napraviť starý, ale nefunkčný zákon.

A na to, aby sme si uvedomili aké dôležité to môže byť, stačí sa pozrieť na Spojené Štáty. Ústava tam má úctyhodných 233 rokov, ale postráda účinný mechanizmus na nápravu probémov, ktorú sú v takomto dlhovekom dokumente nevyhnutne prítomné. Výsledkom je, že sa každá jedna diera v systéme nielenže neodstráni, ale čo horšie, zneužíva sa v takmer priemyselnom meradle.

Verejná diskusia

Ako taká ľudová iniciatíva prebieha?

Kancelária spolkovej rady najprv referendovú otázku skontroluje a preloží do všetkých úradných jazykov. Potom sa zbierajú podpisy. Limit na vyzbieranie dostatočného množstva podpisov je jeden a pol roka. Podpisové hárky sa odovzdajú vláde. Tá má rok a pol na to, aby návrh prediskutovala. Ak sa rozhodne podať protinávrh, predlžuje sa táto doba o ďalší rok a pol. Tu prebiehajú konzultácie s odborníkmi a všetkými zúčastnenými stranami. Vláda vypracuje podrobnú správu a predá ju parlamentu. Parlament má rok a pol na diskusiu. V prípade podania protinávrhu je to tri a pol roka. Nakoniec vláda napokon určí termín referenda, čo môže byť nanajvýš o desať mesiacov neskôr.

Iniciatíva za rohaté kravy odovzdáva podpisové hárky.
Iniciatíva za rohaté kravy odovzdáva podpisové hárky. 

Celá iniciatíva, od návrhu otázky až po hlasovanie, môže teda trvať až deväť rokov. V praxi sa táto doba zväčša pohybuje v rozmedzí dvoch až šiestich rokov.

Proces sa na prvý pohľad zdá vysoko neefektívny, ale keď si človek vypočuje, čo na túto tému hovoria švajčiarski politológovia, uvedomí si, že nejde o chybu v systéme, ale o zámer. Niektorí dokonca rozlišujú medzi skutočným referendom (vo Švajčiarsku) a plebiscitom (všade inde). Rozdielom pritom nie je len to, že dlhé trvanie, tiahnuce sa krížom cez volebné obdobia, zabraňuje tomu, aby bolo referendum zneužité na politické taktizovanie, ale je ním hlavne rozsah verejnej diskusie.

A verejnej diskusie je skutočne požehnane. Nejde len o konzultácie organizované vládou a parlamentom. Referendum sa rozoberá v médiách, a to ako v serióznych novinách, tak aj v plátkoch, čo si človek môže zadarmo zobrať na zastávke električky. Tri obede sa o nej diskutuje medzi kolegami v práci. Pri večeri v rodinnom kruhu. Po nociach zas v krčmách a baroch. Spolky, firmy, politické strany, vláda, parlament, organizácie aj jednotlivci, všetci odporúčajú hlasovať za, alebo proti. Organizujú sa verejné diskusie. Každý truľo má k téme čo povedať.

Keď nadíde deň volieb, človek síce dostane volebnú príručku, ktorá prezentuje obidve strany diskusie, ale v tej chvíli už má za tie roky hlavu plnú najrôznejších argumentov za aj proti. Je už, aspoň do istej miery, na danú tému odborníkom.

A je skutočne pôsobivé až do akej hĺbky môže diskusia ísť. Niekedy je ťažké ubrániť sa pocitu, že na Slovensku by argumentáciu nedokázali sledovať nielen bežní voliči, ale často ani politici.

A nie je sa čo diviť. Keď zoberieme do úvahy fakt, že napríklad v meste Zürich prebehlo za posledných 20 rokov 548 referend na najrôznejšie témy, začne byť zrejmé, že výchovný aspekt ľudových iniciatív je vysoko nezanedbateľný.

Podčiarknuté, zhrnuté: Ľudovú iniciatívu možno chápať aj ako výzvu ku celospoločenskej diskusii na určitú tému. To, že diskusia nie je bezzubá a všeobecne odignorovaná je zabezpečené tým, že na jej konci čaká záväzné hlasovanie. Je síce pravda, že veľká väčšina ľudových iniciatív býva zamietnutá, ale v tej chvíli už prebehol diskurz a ľudia sú témy prinajmenšom vedomí. Toto je nápadné hlavne pri témach, ktoré sú natoľko neortodoxné, že si nimi človek inde vyslúži akurát to, že bude považovaný za blázna (všeobecný základný príjem, bankovníctvo s plnými rezervami). Napokon, aj zamietnuté referendá majú politické dôsledky. Zamietnutie referenda neznamená to, že musí platiť presný protiklad. Často sa stáva, že po neúspešnom referende vláda, alebo parlament urobia čiastkové opatrenia v duchu referenda.

História ľudových iniciatív

Keď moderné Švajčiarsko roku 1848 vzniklo, nebol to štát so silnou priamou demokraciou, aký poznáme dnes. Bola to klasická reprezentatívna demokracia na americký spôsob.
V ústave síce bola klauzula, že ľud môže zmeniť ústavu, ale všeobecne sa to chápalo tak, že sa ústava môže nahradiť jedine ako celok. Inštitút ľudovej iniciatívy, teda čiastkovej zmeny ústavy skrze referendum vzniká až v roku 1891.

Keď sa však pozrieme na zoznam referend, vidíme, že zo začiatku nebola ľudová iniciatíva príliš využívaná. Vrece s nimi sa roztrhlo až niekedy v sedemdesiatych rokoch 20. storočia.

Počet ľudových iniciatív za jednotlivé volebné obdobia.
Počet ľudových iniciatív za jednotlivé volebné obdobia. 

Dôvodom je, že až vtedy začali ľudové iniciatívy skutočne hladko.

Zo začiatku sa napríklad ustálil zvyk ľudové iniciatívy “šuplíkovať”. Nové iniciatívy sa jednoducho nechali ležať v šuplíku, bez vyhlásenia referenda, až kým sa na ne nezabudlo. V iných prípadoch bolo referendum vyhlásené až keď už iniciatíva stratila akékoľvek politické opodstatnenie. Jedna konkrétna iniciatíva bola doslova zabudnutá a zrušená až po 43 rokoch v šuplíku.

Po tom, čo bol tento systém roznesený v tlačí, vláda sa ho nakoniec vzdala.

Nasledujúci trik bol urobiť k ľudovej iniciatíve vládny protinávrh a rozdeliť tak jej priaznivcov. Ak bolo povedzme 60% ľudí za iniciatívu, dva návrhy (pôvodný návrh a vládny protinávrh) ich rozdelili do dvoch skupín po 30%, takže ani jeden z návrhov neprešiel.
Tento problém bol roku 1987 vyriešený zavedením tzv. “dvojitého áno” kde je možné hlasovať zároveň za iniciatívu a za oficiálny protinávrh. Bola tiež zavedená doplňujúcu otázka, ktorá sa pýta, ktorý z návrhov by človek uprednostnil v prípade, že obidva návrhy prejdú.

Napokon, je tu problém platnosti referenda.

Švajčiarska ústava nijako neobmedzuje tému ľudovej iniciatívy, vyžaduje len, aby mala koherentný obsah. V praxi to znamená, že by volič nikdy nemal byť nútený povedať áno, alebo nie na otázku, ktorá mieša dve nesúvisiace veci. (Príklad: Ste za prísnejší postup proti korupcii a proti potratom?)

Takto bola zrušená napríklad ľudová iniciatíva, ktorá žiadala zníženie výdavkov na armádu a použitie získaných peňazí na sociálne účely. Argument vlády bol, že financovanie armády a financovanie sociálnych vecí sú dve nezávislé záležitosti, ktoré nemôžu byť spojené v jednej referendovej otázke.

To všetko znie rozumne, ale len do chvíle keď si človek všimne, že niektoré zmeny ústavy iniciované parlamentom veselo miešajú zmeny v jej rôznych častiach.

Podmienka koherencie referendovej otázky môže je teda využívaná diskriminačným spôsobom. Ideálnym riešením by samozrejme bolo, keby parlament samotný používal len koherentné otázky.

Napokon je tu problém konzistencie návrhu s medzinárodnými zmluvami.

Prvý historický prípad sa týkal zmluvy s Nemeckom o výstavbe vodnej elektrárne v Rheinau na hranici oboch štátov. Podľa zmluvy nemohla byť koncesia jednostranne zrušená. Keď roku 1954 parlament uznal ľudovú iniciatívu za zrušenie projektu elektrárne za platnú otvoril tým do dnešného dňa nevyriešenú otázku toho, čo robiť ak referendum protirečí medzinárodným záväzkom Švajčiarska.

Obrázok blogu

Roku 1954 sa Švajčiarsko vyhlo medzinárodnej blamáži, pretože iniciatíva proti elektrárni v Rheinau neprešla. V posledných rokoch tu však máme zopár úspešných iniciatív, ktoré protirečia medzinárodným zmluvám.

Jednou z nich bola iniciatíva za automatické vyhosťovanie kriminálnych cudzincov z roku 2010. Keďže výsledok referenda nebol nikdy poriadne zavedený do praxe, prichádza pôvodný autor iniciatívy (SVP – ľudová stana) roku 2018 s iniciatívou, ktorá navrhuje, aby Švajčiarska ústava - a teda výsledky ľudových iniciatív - mali vždy prednosť pred medzinárodným právom (s výnimkou tých medzinárodných zmlúv, ktoré boli schválené v referende).

Ak by referendum prešlo, Švajčiarsko by kedykoľvek mohli zrušiť svoje existujúce medzinárodné záväzky a bolo by v zahraničí považované za nespoľahlivého partnera. Čo je pre na export orientovanú Švajčiarsku ekonomiku samozrejme vážny problém.

Referendum však neprešlo a tak je problém do dnešného dňa nevyriešený. Ako to dopadne môžme len hádať. Možno sa jedného dňa bude hlasovať o všetkých medzinárodných zmluvách, aby získali nespochybniteľnú legitimitu. Avšak ani to nevyrieši problém už existujúcich medzinárodných zmlúv a retroaktívnych zmien prostredníctvom ľudových iniciatív.

Čo sa tu ale oplatí všimnúť je ako je diskusia stále nuancovanejšia. V 19. storočí sa začína spormi o tom, či je čiastočná zmena ústavy prostredníctvom ľudovej iniciatívy vôbec prípustná. Pokračuje otvoreným sabotovaním tohto právneho nástroja. A dnes, po 130 rokoch, sa už zaoberá skutočnými komplikovanými detailmi ako zladenie práva na iniciatívu s medzinárodným právom.

Problémy

Ak sa človek spýta Švajčiarov, čo im na ich politike vadí, odpoveď je najčastejšie, že to, že presadiť akúkoľvek zmenu trvá donekonečna. Všetko sa opätovne sa konzultuje zo všetkými zainteresovanými stranami. Ku všetkému sa musia vyjadriť všetky spolky, úrady a záujmové organizácie. Všetko sa zdĺhavo dolaďuje tak, aby voči ničomu nebola silná opozícia.

Albert Einstein sa údajne vyjadril, že ak bude mať nastať koniec sveta, presťahuje sa do Švajčiarska, pretože tam všetko príde o dvadsať rokov neskôr.

Najmarkantnejší a vo svete najznámejší príklad tohoto slimačieho tempa je priznanie volebného práva ženám v kantóne Appenzell Innerrhoden.

Zavedenie všeobecného volegného práva až roku 1991 môže byť extrém, ale Appenzell Innerhoden je len maličký kantón, ktorý je pre svoju konzervatívnosť aj vo zvyšku Švajčiarska terčom vtipov. Kantón, kde sa dodnes o miestných záležitostiach hlasuje na verejnom zhromaždení zdvihnutím ruky a kde prístup na toto zhromaždenie je garantovaný vlastníctvom tradičnej dýky. Avšak aj na federálnej, teda celošvajčiarskej, úrovni získali ženy hlasovacie právo až roku 1971, čiže desaťročia po tom, ako sa tak stalo v okolitých krajinách.

Ženy nesmú byť korisťou politických strán! Plagát proti zavedeniu volebného práva pre ženy.
Ženy nesmú byť korisťou politických strán! Plagát proti zavedeniu volebného práva pre ženy. 

Pre spravodlivosť však treba povedať, že to, čo jeden nazýva slimačím tempom, je pre druhého tým najpravovernejším konzervativizmom. Ľudia, ktorí sa mi na nepružnosť politického systému sťažujú sú z mesta, mladí a progresívne orientovaní. Na dedinách a medzi staršími ľuďmi je nepochybne vysoké percento takých, ktorí toto uvoľnené tempo považujú za rozumné, či dokonca za prirýchle.

Iným problémom, na ktorý poukazujú ľudia argumentujúci proti priamej demokracii, je prípad Brexitu. Argument znie asi takto: “Väčšina ľudí je hlúpa. Pozrite, čo sa stane, ak dáte ľuďom právo priamo rozhodovať o riešení konkrétnych problémov. Ergo, referendá sú zlé, zastupiteľská demokracia je nevyhnutná.”

Čo je na tomto argumente znepokojujúce je to, ako málo stačí na to, aby sa stal argumentom proti demokracii samotnej: “Väčšina ľudí je hlúpa. Toto sa stane ak majú ľudia slovo pri riadení štátu. Ergo, demokracia je zlá a krajinu musí riadiť osvietená elita.”

Má nám k otázke čo povedať aj Švajčiarsko? A prekvapivo, odpoveď je áno, pretože krajina prešla roku 2014 svojou vlastnou malou obdobou Brexitu.

Pár slov na vysvetlenie.

Prisťahovalectvo vo Švajčiarsku nie je fantómový problém ako na Slovensku. Štvrtina obyvateľstva krajiny nemá Švajčiarske občianstvo. V mestských kantónoch ako je Zürich, alebo Ženeva je podiel cudzincov dokonca ešte oveľa vyšší.

Toto číslo je také vysoké, že nedáva spať nielen bežným xenofóbom, ale aj klasickým konzervatívcom (Dá sa pri toľkých cudzincoch zachovať tradičná komunálna a politická kultúra?) a liberálom (Dá sa ešte krajina, 25% obyvateľstva nemá volebné právo vôbec ešte nazývať demokraciou?)

Medzi rokmi 1968 a 2000 prebehlo celkom sedem neúspešných referend za obmedzenie počtu cudzincov (podpora kolísala od 29,5% až po 46,3%) a tri iniciatívy, ktoré neuspeli, pretože sa nevyzbieralo dosť podpisov.

Nakoniec, vo februári 2014, uspieva iniciatíva "Proti masovej imigrácii", ktorá zavádza kvóty pre cudzincov, nastavené tak, aby "ladili s ekonomickými záujmami Švajčiarska a uprednostňovali Švajčiarskych občanov" (50,33% hlasov za).

Vláda oznamuje, že nebude váhať a výsledky referenda prevedie do formy zákona už pred koncom roka. Týždeň po referende volá Švajčiarska ministerka spravodlivosti Chorvátskej ministerke zahraničných vecí a oznamuje jej, že Švajčiarsko nebude môcť podpísať pripravovanú zmluvu, ktorá poskytuje Chorvátsku (vtedy čerstvý členský štát EÚ) voľný prístup na Švajčiarsky pracovný trh.

Európska Komisia reaguje prehlásením, že z európskeho balíčka slobôd si nemožno vyberať a že obmedzenie slobody pohybu ohrozí Švajčiarsky prístup na spoločný európsky trh.
Brusel promptne zastavuje rozhovory o programoch v oblasti školstva (Erasmus+, rozpočet na ďalších šesť rokov 14.7 mld. eur) a vedy (Horizon 2020, rozpočet na rovnaké obdobie 80 mld. eur), ale tiež rozhovory o integrovaní Švajčiarskeho trhu s elektrickou energiou do európskeho trhu.

Univerzity hlásia predpokladané straty na výskumných grantoch vo výške stoviek miliónov eur. Vláda samotná odhaduje, že vylúčenie z programu Horizon 2020 ohrozí 8000 pracovných miest. Očakávajú sa vyššie ceny za elektrinu. Študentská únia protestuje, pretože študenti zrazu nevedia, či budú môcť nastúpiť na plánované výmenné pobyty. Credit Suisse znižuje svoj odhad hospodárskeho rastu (z 1.9% na 1.6%) a predpokladá, že bude vytvorených asi o 80 tisíc pracovných miest menej.

Vláda sa dostáva do prekérnej situácie, ktorú nakoniec po troch rokoch, len niekoľko mesiacov pred vypršaním limitu na realizáciu výsledkov referenda, rieši tým, že sa vzdáva myšlienky imigračných kvót a zavádza zopár byrokratických prekážok pri zamestnávaní občanov EÚ. Krajina sa tak dostáva do zvláštnej situácie, kde zákony sú, prísne vzaté, v rozpore s ústavou (výsledok referenda sa zapisuje do ústavy). Avšak, ako už bolo povedané, Švajčiarsko nemá ústavný súd a ústavu môže vykladať len ľud prostredníctvom referenda.

Švajčiarski národniari (SVP) najprv kričia zrada, ale potom oznamujú, že rozhodnutie nenapadnú v ďalšom referende.

Európsky červ hlodá švajčiarske jablko. Volebný plagát Ľudovej Strany (SVP).
Európsky červ hlodá švajčiarske jablko. Volebný plagát Ľudovej Strany (SVP). 

Napadnú však výsledok nepriamo, iniciatívou, ktorá požaduje aby švajčiarske právo, a teda výsledok iniciatívy proti masovej imigrácii zapísaný v ústave, malo prednosť pred medzinárodnými zmluvami, a teda pred zmluvou o voľnom pohybe s EÚ. Iniciatíva je však v ľudovom hlasovaní zamietnutá.

Roku 2018 sa začínajú zbierať podpisy za nové referendum. Toto poveruje vládu, aby dohodla vypustenie voľného pohybu zo zmlúv z Európskou Úniou a ak sa tak nestane, aby boli tieto zmluvy automaticky zrušené. Referendum bolo naplánované na máj 2020, posunulo sa však kvôli epidémii koronavírusu.

V konečnom dôsledku však v prípade brexitu a swexitu vidíme výrazne iné výsledky. Kým brexit uvrhol Spojené Kráľovstvo do politického chaosu, Švajčiarsko funguje ďalej bez väčších problémov. Téma medzinárodných zmlúv je však priebežne diskutovaná a ak boh dá, do roku 2200 bude aj definitívne vyriešená.

Nasledujúci diel

Skryť Zatvoriť reklamu