Priama demokracia je dnes v kurze. Danko ja Matovič každý urobili svoju internetovú anketu. Hovorilo sa o znižovaní kvóra pre referendum. Je ťažké ubrániť sa pocitu, že po vyčerpaní politického potenciálu tém ako sú Soros a utečenci, môže prísť na rad - ak ju len úplne neprehluší téma koronavírus - ako ďalšia práve priama demokracia.
Menej zrejmé už je, čo si kto pod priamou demokraciou vlastne predstavuje. Ľudová tvorivosť podvedome operuje s predstavou ako sa Národ ako jeden Muž dostaví k Urnám a pošle všetkých Zlých od basy a Dobrých na čelo štátu. V reále sa však zdá, že priama demokracia môže pre rôznych ľudí znamenať takmer všetko, od priamej vlády Ľudu zosobnenej v osobe jediného Vodcu až libertariánsky municipalizmus à la Murray Bookchin.
Ak sa však pozrieme na príslušnú stránku Wikipédie, ukáže sa, že príkladov priamej demokracie je v skutočnom svete poskromne.
Konkrétne tam vidíme zopár historických príkladov (Aténska demokracia; taktiež Parížska komúna, ktorá skončila prv, ako stihla akúkoľvek priamu demokraciu uplatniť), potom pár príkladov z nestabilných oblastí (Zapatistami kontrolované územia v Mexiku; Kurdská Rojava v Sýrii - tá však má možno bližšie ku Kozáckej vojenskej demokracii než ku čomukoľvek, čo by mohlo byť reálne realizované na Slovensku) a zopár okrajových prípadov (niekoľko mestských rád v USA; Generálna Rada národa Crow v Montane).
A potom je tu jedna veľká, z rady vybočujúca výnimka: Švajčiarsko.
A hoci prirodzenou reakciou na insitné bľabotanie politikov o priamej demokracii je len bezmocné krčenie plecami, Švajčiarska história dlhodobej stability a prosperity je niečo, nad čím sa nedá len tak mávnuť rukou. Že by na tej priamej demokracii predsalen niečo bolo?
Ak človek dáva pozor, môže v svetových médiách občas zachytiť tlačovú konferenciu s niektorým politikom, či ekonómom, kde zaznie otázka: "A nemohli by sme to robiť ako vo Švajčiarsku?" A odpoveď je vždy, bez ohľadu na politickú príslušnosť dotyčného: "Švajčiarsko je zvláštny prípad. Je to malá krajina, irelevantná pre veľké témy, o ktorých sa tu rozprávame."
A hoci by sa takáto argumentácia možno dala akceptovať v prípade San Marina, alebo Andorry, Švajčiarsko má osem miliónov obyvateľov a téma je teda, prinajmenšom pre päťmiliónové Slovensko, plne relevantná. Často vzniká skôr dojem že dotyčný o Švajčiarsku nič nevie a jednoducho zahráva otázku do autu.
Lenže na druhej strane, ťažko je ho za tú nevedomosť viniť. Ak si o Švajčiarskom politickom systéme prečíta v knihe, získa predstavu len o tej najvyššej a najviac viditeľnej časti neuveriteľne komplikovaného systému čiastočne formálnych a čiastočne neformálnych, navzájom prepletených inštitúcií, pokrývajúcich všetko od medzinárodných vzťahov až po to, ako si ľudia perú prádlo, inštitúcií, ktorým často príliš nerozumejú ani samotní Švajčiari a ktoré zabezpečujú to, že sa priama demokracia v praxi nezvrhne na nekontrolovaný chaos, alebo naopak na diktatúru, ale že funguje ako príslovečné Švajčiarske hodinky.
Tento článok sa snaží ukázať, aké je Švajčiarsko zvnútra. Aké je to žiť a zúčastňovať sa na politike v krajine praktikujúcej priamu demokraciu. Autor nie je politológ ani sociológ, ale zhodou okolností žije už niekoľko rokov vo Švajčiarsku, takže má možnosť sledovať všetko na vlastné oči a vypočuť si, čo o jednotlivých témach hovoria obyčajní Švajčiari. Záver nech si každý urobí sám.
Polopriama demokracia
Švajčiarsko nie je učebnicovým príkladom priamej demokracie, kde o každej jednotlivosti rozhoduje zhromaždenie ľudu.
V skutočnosti ide o duálny systém, kde je klasická parlamentná demokracia, s politickými stranami a bežnou deľbou moci, nie zas až tak nepodobná Slovenskému politickému poriadku, doplnená systémom pravidelných referend, v ktorých občania môžu napadnúť prijaté riešenia, prípadne navrhnúť vlastné.
Landsgemeinde Glarus
Vláda a parlament teda zabezpečujú dennodenný, praktický beh štátu a mandát na túto činnosť získavajú v pravidelných parlamentných voľbách. Rozdielom oproti klasickým zastupiteľským demokraciám je však v tom, že v nasledujúcich štyroch rokoch nemajú úplne voľnú ruku.
Po prvé, v určitých otázkach jednoducho nemôžu rozhodnúť sami. Ide predovšetkým o zmeny ústavy. Zmena ústavy musí byť odsúhlasená v referende väčšinou občanov a zároveň väčšinou kantónov.
To isté platí aj o prijímaní medzinárodných zmlúv. Takto sa roku 1992 Švajčiarsko rozhodlo nevstúpiť to Európskeho Hospodárskeho Priestoru, roku 2005 vstúpiť do Schengenu, roku 1986 nevstúpiť to OSN a roku 2002 zas vstúpiť do OSN. (A áno, nemýlite sa: Palác Národov, hlavné sídlo OSN, stojí vo Ženeve a stál tam dlhé roky už vtedy, keď ešte Švajčiarsko nebolo členom.)
Okrem toho je možné prehodnotiť akýkoľvek zákon schválený parlamentom spustením tzv. legislatívneho referenda. Ak zákon referendom neprejde, prestáva platiť.
Toto hovorí o legislatívnych referendách Wikipédia: “To, že majú občania možnosť napadnúť akýkoľvek zákon ovplyvňuje celý politický systém. Núti to strany vstupovať do koalícií, aby obmedzili nebezpečenstvo, že sa niektorá dôležitá strana pokúsi blokovať vládu opakovaným spúšťaním referend. Dáva to legitimitu politickým rozhodnutiam. Núti to vládu načúvať všetkým segmentom obyvateľstva, aby sa minimalizovalo nebezpečenstvo, že nový zákon bude odmietnutý v referende. Pred podaním nového návrhu zákona do parlamentu organizuje spolková vláda zvyčajne širokosiahle konzultácie, ktoré majú zabezpečiť, aby žiadna dôležitá skupina obyvateľstva nebola vyslovene proti a nespustila referendum.”
Obľúbené sú tiež referendá o zmenách daňového zaťaženia. Pre porovnanie uveďme, že slovenská ústava výslovne zakazuje, aby sa dane, odvody alebo štátny rozpočet stali predmetom referenda.
Napokon je tu možnosť zorganizovať tzv. ľudovú iniciatívu na ľubovoľnú tému. Ak návrh podpíše v priebehu osemnástich mesiacov stotisíc ľudí, vyhlási sa referendum, ktoré rozhodne, či ho prijať, alebo neprijať. V prípade prijatia sa návrh zapíše do Švajčiarskej ústavy. To znemožňuje, aby parlament rozhodnutie svojvoľne zrušil. Na druhej strane to dáva Švajčiarskej ústave pomerne zvláštny charakter. Začína síce hromovým: "V mene všemohúceho Boha! My, Švajčiarsky ľud a kantóny, vedomí si svojej zodpovednosti voči Stvorenstvu" atď., ale potom končí smernicami o ochrane bažín a pravidlami pri výstavbe chalúp.
A aby to celé nebolo príliš jednoduché, celý systém (parlament, vláda, ústava, referendá rôzneho druhu) sa s väčšími, či menšími obmenami opakuje aj na kantonálnej a miestnej úrovni. Právomoci sú delegované na najnižšiu možnú úroveň. Kým na federálnej úrovni sa riešia veci ako je zahraničná politika, alebo armáda a na kantonálnej úrovni trebárs stredné a vyššie školstvo, obecná úroveň má zas na starosti zónovanie, miestnu políciu, základné školy, či odvoz odpadu. Ale netreba to brať ako dogmu: Pravidlá sa líšia od kantónu ku kantónu a od obce ku obci. Navyše, mnohé právomoci sú zdieľané. Napríklad školské budovy stavia a spravuje obec, ale učiteľov platí kantón.
Nakoniec ešte treba povedať, že nielen výkonná a zákonodarná, ale aj súdna moc je integrálnou súčasťou systému priamej demokracie. Konkrétne, Švajčiarsko nemá ústavný súd. Konečným arbitrom v ústavných otázkach je totiž z definície ľud. Výklad ústavy, čiže spresnenie toho, ako funguje, je teda možný len prostredníctvom všeľudového hlasovania.
Ochutnávka: Hlasovanie v meste Zürich, február 2020
Tridsaťosemročný obyvateľ Zürichu, ktorý roku 2000 dovŕšil 18 rokov, mal odvtedy možnosť zúčastniť sa na 548 referendách, z toho 181 federálnych, 176 kantonálnych a 191 miestnych. Pri priemernej volebnej účasti 45% to znamená, že hlasoval približne v 246 referendách.
Vzhľadom na ich veľký počet sa jednotlivé referendá neorganizujú samostatne. Namiesto toho sa hlasuje v dávkach, zvyčajne štyrikrát do roka. Ako príklad uveďme hlasovanie v meste Zürich vo februári 2020. Na programe bolo sedem otázok:
Ľudová iniciavíva "Dostupnejšie Bývanie": Citlivá otázka hlavne vo veľkým mestách ako Zürich alebo Ženeva, kde sú nájmy jedny z najdrahších na svete. Iniciatíva navrhuje stavať aspon 10% dostupných, neziskových alebo družstevných bytov, ďalej predkupné právo na pozemky pre kantóny a obce a renovácie infraštruktúry bez zníženia počtu dostupných bytov. Referendum sa koná na federálnej úrovni.
Zákaz diskriminácie na základe sexuálnej orientácie: Švajčiarsko už predtým zakazovalo diskrimináciu a základe rasy, náboženstva, veku, alebo politickej príslušnosti. Tento návrh pridáva do zoznamu ešte aj sexuálnu orientáciu. Federálne referendum.
Zákon o osobnej doprave v taxíkoch a limuzínach: Zákon, ktorý zavádza rovnaké pravidlá pre Uber a podobné služby a pre tradičné taxislužby. Zároveň presúva výkon týchto pravidiel z obcí na kantón. Zákon bol vydaný vládou kantónu Zürich a napadnutý verejnou iniciatívou. Kantonálne referendum.
Projekt tunelu a električky Rosengarten: Plán kantónu za 1.1 miliardy frankov na odvedenie dopravy z najrušnejšej Zürišskej ulice do podzemia. Plán bol napadnutý verejnou iniciatívou. Kantonálne referendum.
Ľudová iniciatíva "Zníženie daňového zaťaženia pre ľudí s nižším a stredným príjmom": Pokus o zníženie príjmovej nerovnosti. Návrh upravuje kantonálne dane zvýšením hranice pre nedzaniteľný príjem, rovnako ako zvýšením daňového zaťaženia v najvýšších príjmových kategóriách. Kantonálne referendum.
Ľudová iniciatíva "Nižšie dane pre každého": Návrh znížiť kantonálne dane pre najvyššie príjmové skupiny. Cieľom je zabrániť sťahovaniu majetnej triedy do daňových rajov ako sú kantóny Zug, alebo Schwyz. Kantonálne referendum.
Čiastočná náhrada električkového depa Hard novými komunálnymi bytmi, požička 203 miliónov frankov. Miestne referendum.
Kantón vydáva ku každému hlasovaniu príručku, kde je pomerne presne, vrátane grafov, máp a tabuliek, vysvetlené, o čo vlastne ide. Ako príklad zoberme projekt tunela Rosengarten. Príručka venuje osem strán vysvetleniu projektu a témam ako je dopad na dopravnú situáciu v celom kantóne, dopad na životné prostredie, alebo podrobnému vysvetleniu financovania celej záležitosti. Udáva, že ako vláda, tak aj parlament kantónu Zürich odporúčajú hlasovať za návrh. Nasleduje jedna strana s názorom menšiny v kantonálnom parlamente, ktorá argumentuje, že náklady sú príliš vysoké, že finančný príspevok spolkovej vlády je neistý a že projekt naozaj nerieši existujúci problém. Odporúča hlasovať proti. Ďalšia strana obsahuje názor obecných poslancov mesta Zürich. Tí pomerne silnými slovami projekt odmietajú. Nasleduje názor referendovej komisie, ktorá je, samozrejme, proti.
Komu ani volebná príručka nestačí, môže si pozrieť webové stránky za a proti. Kým tá proti je pomerne minimalistická, tá za má dlhý zoznam podporovateľov. Okrem takmer všetkých politických strán je tu automobilový klub, spolok pre podporu verejnej dopravy, spolok zamestnávateľov, spolok stavebníkov kantónu Schaffhausen, spolok malých a stredných podnikov, spolok vlastníkov nehnuteľností, švajčiarsky cestovateľský klub, zurišská obchodná komora a podobne. Mnohé zo spomenutých organizácií tiež zverejnili svoje vlastné stanovisko ku projektu.
Tu si je, podľa mojej mienky, zaujímavé všimnúť, že hlasujúci nie je vystavený jednoduchej voľbe za, alebo proti. Za vládu, alebo proti vláde. Za národ, alebo proti národu. Za vodcu, alebo proti vodcovi. Namiesto toho je vtiahnutý do zložitej siete rôznych preferencií: Strana, ktorú volil, je za, ale poslanci obce sú proti. Automobilový klub, ktorého je členom, je za, ale susedia z domu sú proti. Hlasovať nevyhnutne znamená uvedomiť si, že veci nie sú čiernobiele.
Tak či onak, tu sú výsledky referenda:
Dostupnejšie bývanie: 46.5% hlasov za. Zamietnuté.
Zákaz diskriminácie na základe sexuálnej orientácia: 63.52% hlasov za. Schválené.
Zákon o osobnej doprave v taxíkoch a limuzínach: 52.84% hlasov za. Schválené.
Projekt tunela a električky Rosengarten: 36.32% hlasov za. Zamietnuté.
Zníženie daní pre chudobných: 42.04% hlasov za. Zamietnuté.
Zníženie daní pre bohatých: 29.63% hlasov za. Zamietnuté.
Pôžička na prestavbu depa na komunálne byty: 70.9% hlasov za. Prijaté.
Nabudúce
V ďalšej časti sa pozrieme na Švajčiarsku decentralizáciu. Na to, ako všetky právomoci, ktoré nie sú v ústave výslovne prenesené na federálny štát, automaticky prechádzajú na najnižšiu možnú úroveň, teda na kantón, alebo na obec a na to, ako decentralizácia súvisí s priamou demokraciou.
