Za vstup boli vtedy skoro všetky politické strany a takmer celé obyvateľstvo. Politici robili psie kusy aby zvýšili účasť. Kováč sa dokonca ukázal na verejnosti s Mečiarom. Situácia bola taká výnimočná, že kým znovu uvidíme podobný zázrak národnej jednoty, budeme si musieť ešte pár generácií počkať.
Napriek tomu sa vtedy päťdesiatpercentné kvórum podarilo prekročiť len o úbohé dve percentá.
Inými slovami povedané, inštitúcia referenda nefunguje. Každé jedno vypísané referendum bude, až na ojedinelé zázraky, už vopred neplatné.
Na zneplatnenie referenda stačia totiž len tri percentá tých, ktorí sú proti. Tí zámerne nepôjdu voliť, pridajú sa tak ku mlčiacim štyridsiatim ôsmim percentám a referendum nedosiahne minimálnu účasť.
A tak sú všetky tie dnešné spory o referende o predčasných voľbách v skutočnosti len mlátenie prázdnej slamy.
To sa zdá byť dostatočným dôvodom na to, aby si človek vypol zvuk na televízore.
Existuje však jeden argument, ktorý, pokiaľ viem, zatiaľ nikto nespomenul a ktorý by tým, ktorým záleží na tom, aby sa Slováci jedného dňa - za desať, dvadsať, či päťdesiat rokov - začali priamejšie zúčastňovať na politickom živote, mal ležať na srdci.
Ak sa totiž do ústavy dostane klauzula o skrátení volebného obdobia všeľudovým hlasovaním, bude v budúcnosti len veľmi ťažké nájsť poslancov, ktorí by hlasovali za sfunkčnenie inštitúcie referenda. Kto tak urobí, bude musieť rátať s tým, že hneď na druhý deň bude mať na krku referendum o skrátení vlastného funkčného obdobia. Môže sa tak stať, že úprava, ktorá zdanlivo nadŕža priamej demokracii v skutočnosti zabetónuje súčasný nefunkčný stav na celé desaťročia.
To však ešte neznamená, že sme uviazli na mŕtvom bode. Ak je referendum o predčasných voľbách hlúposť, stále ešte by sa dalo existujúca politická vôľa využiť na presadenie niečoho, čo by malo hlavu aj pätu.
Možností je viac. Ak sa chceme inšpirovať Švajčiarskom, jedinou krajinou, kde referendá neprebiehajú pod heslom "sám sebe sekerou do hlavy", dalo by sa napríklad zaviesť tzv. fakultatívne referendum.
Fakultatívne referendum je možnosť vetovať novoprijatý zákon vo všeľudovom hlasovaní. Takéto referendum je relatívne bezpečné, pretože jeho téma je už z podstaty veci obmedzená len na to, čo už bolo schválené v parlamente. Dalo by sa teda zaviesť rovno vo funkčnej podobe, s nízkou minimálnou účasťou.
Nejde tiež o žiadnu krkolomnú inováciu. Fakultatívne referendá pozná aj Rakúsko, Taliansko, alebo Slovinsko. (Na rozdiel od Švajčiarska však ide o referendá iniciované zhora, parlamentom, nie zdola, zberom podpisov.)
V švajčiarskej praxi je okrem všeobecnej depolarizácie priaznivým účinkom fakultatívnych referend aj to, že nútia parlament konzultovať nové zákony so všemožnými profesnými, záujmovými a spoločenskými skupinami. Logika veci je zrejmá: Načo sa namáhať s prijímaním zákona, ak sa proti nemu vzápätí vzbúria povedzme farmári a odhlasujú si jeho zrušenie? Oveľa rozumnejšie je dohodnúť sa s nimi dopredu. A v politickom zápase potom profitujú tí, ktorí dokážu takéto dohody sprostredkovať.
Aj samotné obyvateľstvo má z fakultatívnych referend osoh. Nielenže mu nutnosť zaoberať sa praktickými otázkami štátnej správy dáva lepší prehľad o problémoch, ktorým štát čelí, ale ľudia popritom nevyhnuteľne, krok po kroku, prestávajú vnímať politiku len ako slepé fandenie svojmu futbalovému tímu a viac ako mechanizmus na riešenie spoločných problémov.
