Dnes je to dvadsať sedem, samí starí ľudia a žiadne deti.
Okrem ľudí však žijú v dedine bábiky životnej veľkosti. Ayano ich vyrába a rozmiestňuje po dedine.
Niektoré majú tváre ľudí, čo tu kedysi žili, iné nie. Niektoré pracujú na poli, iné sedia na zastávke a čakajú na autobus. V škole látkový učiteľ vyučuje látkových žiakov. Na strom sa šplhá látkový chlapec.
Nagoro čaká vymretie a spolu s ním vlastne celý japonský vidiek. A, prísne vzaté, spolu s nimi aj celé Japonsko. Počet obyvateľov Japonska or roku 2009 neustále klesá. Podľa odhadu OSN má mať na konci storočia Japonsko oproti dnešku už len niečo vyše polovicu obyvateľov.
Južná Kórea je na tom rovnako zle ako Japonsko. Podobne Východná Európa, vrátane Slovenska. A za nejakých pätnásť rokov bude nasledovať Čína.
Ale moment! Keď som bol niekedy v 80. rokoch ešte školák, presne sa pamätám ako sa obyvateľstvo sveta prehúplo cez päť miliárd. A dnes je nás skoro osem miliárd.
Počet ľudí na svete ešte neustále rastie a ani OSN nepredvída, že sa rast v tomto storočí zastaví.
Máme sa teda báť preľudnenia a toho, že nám dôjdu potraviny, alebo naopak vyľudnenia a sveta osídleného samými látkovými bábikami?
Áno, počet ľudí stále stúpa a vyvrcholí až niekedy na konci storočia, niekde pod jedenástimi miliardami. Tým sme si pomerne istí. Predvídať počet obyvateľstva je totiž oveľa jednoduchšie ako predvídať trebárs ekonomický rast. Ľudia totiž len tak z ničoho nič vo veľkom nepribúdajú ani nemiznú. Ak sa dnes narodí dieťa máme slušnú šancu, že tu bude ešte o sedemdesiat rokov. Počet obyvateľov má teda veľkú zotrvačnosť a nedá sa zmeniť zo dňa na deň.
Máme sa teda báť toho, že nám dôjdu potraviny? Táto otázka mi leží pri srdci. V komentári ku nedávnemu blogu sa čitateľ pýta, či nie je očkovanie detí v Nigérii len cestou ku viac obyvateľom a teda ku eventuálnemu hladomoru. A podobné postoje som vo svojom živote počul od mnohých ľudí a to často od relatívne inteligentných. Ale nehľadiac na morálny aspekt, teda na to, že ide vlastne o výzvu zabíjať vo veľkom deti, je na tom niečo pravdy? Skutočne nám hrozí hladomor?
A tu je odpoveď. Za posledných osemdesiat rokov počet ľudí bláznivo rástol, ale všade na svete, vrátane Afriky, zároveň rástol aj denný príjem kalórií:
Vďaka výkonnejšiemu poľnohospodárstvu (umelé hnojivá, lepšie plodiny) sme teda napriek populačnému rastu nielenže nedospeli k hladomoru, ale naopak, ľudia dnes jedia oveľa lepšie ako kedysi. A nič nenaznačuje, že by sme populačný vrchol na konci storočia nedokázali zvládnuť. V 22. storočí už potom budeme mať iné problémy, ktoré sa budú týkať skôr vymierania ako nadmernej populácie.
Ďalší populárny názor je, že Západ vymrie a nahradia nás Afričania. A tu máme odpoveď, počet detí na jednu ženu podľa kontinentu:
A áno, v Afrike je plodnosť oveľa vyššia ako inde na svete, lenže tak isto ako inde na svete zároveň prudko klesá. Budúcnosť je teda svet kde bude pomerne viac Afričanov, ale za nejakých štyridsať-päťdesiat rokov dobehne populačný kolaps aj Afriku.
Podčiarknuté zhrnuté, v tejto chvíli sa nemusíme báť ani preľudnenia ani vymierania. Čoho sa musíme báť, je veľký podiel ľudí v penzijnom veku, malý v aktívnom veku a následnej chudoby medzi starými ľuďmi. Musíme sa báť o to viac, že zatiaľ nepoznáme spôsob, ako trend starnutia obyvateľstva zvrátiť. Orbánovské príspevky pre rodiny sú síce len na smiech, ale ani Japonsko, ktoré sa s problémom vážne potýka a pokúša sa problém riešiť systematicky imigráciou, väčším zapojením žien do ekonomiky, alebo hektickou automatizáciou (zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo sú Japonci posadnutí robotmi?) sa ledva drží nad vodou.
