Švajčiarsko: Referendum za zodpovednosť koncernov

Písmo: A- | A+

Po monštróznom kole referend v septembri tohto roku (sedem referend len na spolkovej úrovni), spôsobenou odkladmi kvôli epidémii koronavírusu, sa Švajčiarsko v novembri vrátilo ku svojmu pozvoľnému referendovému rytmu.

29. novembra napríklad voliči zamietli ľudovú iniciatívu, ktorá požadovala zákaz financovania zbrojného priemyslu štátnymi organizáciami a dôchodkovými fondmi. V paralelných obecných voľbách zas prekvapujúco zvolili do parlamentu mesta Bern 70% žien. Témou, ktorá však v novembrovom kole zatienila všetky ostatné, bola tzv. "iniciatíva za zodpovednosť koncernov" (Konzernverantwortungsinitiative, alebo Initiative populaire "Entreprises responsables").

Ľudová iniciatíva, ktorá požaduje, aby koncerny so sídlom vo Švajčiarsku niesli zodpovednosť, ak ony samé, alebo firmy od nich závislé, porušujú v zahraničí ľudské práva, či poškodzujú životné prostredie, v sebe zosobňuje to najlepšie, čo v Švajčiarskej politike existuje. Menovite, širokú angažovanosť verejnosti, systém zdola-nahor, kde iniciatíva vychádza od občanov, nie od politických strán a spoluprácu naprieč politickým spektrom.

Kto sa za posledných pár rokov prešiel po ktoromkoľvek švajčiarskom meste, nemohol si nevšimnúť, že mnohí ľudia is na balkón, alebo na okno, zavesili oranžový transparent iniciatívy. Hoci sa podobné transparenty vyskytujú pri každej iniciatíve, iniciatíva za zodpovednosť koncernov bola v tomto ohľade extrémna. Nebolo nezvyčajné vidieť na jedinom dome transparenty vyvesené aj z niekoľkých bytov. (Pre úplnosť treba povedať, že plagáty iných iniciatív vidieť na súkromných domoch len občas a plagáty politických strán nevidieť vôbec.)

Obrázok blogu

Transparenty však, prekvapivo, bolo vidieť aj na kostoloch, a to ako na protestantských, tak aj na katolíckych.

Obrázok blogu

Na billboardoch podporujúcich iniciatívu vystupovali nielen ľavicoví, ale aj pravicoví politici.

"Liberáli hlasujú áno, pretože globálne hospodárstvo potrebuje jasné pravidlá. Väčšia zodpovednosť koncernov znamená silnejší právny štát."
"Liberáli hlasujú áno, pretože globálne hospodárstvo potrebuje jasné pravidlá. Väčšia zodpovednosť koncernov znamená silnejší právny štát." 

Dokonca sa vyskytli aj billboardy, kde sa za iniciatívu vyslovujú predstavitelia firiem.

"Pre nás, švajčiarske podnikateľky a podnikateľov je to samozrejmosť."
"Pre nás, švajčiarske podnikateľky a podnikateľov je to samozrejmosť." 

Najväčším prekvapením však bolo, keď sa za iniciatívu vyjadrila sekcia Švajčiarskej Ľudovej Strany v kantóne Valais. Ľudovci, inak najväčšia parlamentná strana (25.6%), sú známi svojou politikou à la Trump a kantonálna strana tak prekvapujúcim spôsobom porušila celošvajčiarsku stranícku líniu. Zástupcovia kantonálnej strany tvrdia, že na to, čo robia niektoré koncerny v zahraničí, sa nedá pozerať. Oni osobne by teda išli ešte ďalej a rozšírili iniciatívu tak, aby sa vzťahovala aj na neziskové organizácie.

O čo teda presne išlo?

Ľudové iniciatívy vo Švajčiarsku sú návrhy na zmenu ústavy, predložené na všeľudové hlasovanie. Výsledok hlasovania je záväzný, zapisuje sa do ústavy a nedá sa zrušiť bez ďalšieho referenda. Prijatie iniciatívy nie je podmienené žiadnou minimálnou voličskou účasťou.

V tejto sériičlánkov o švajčiarskej politike sa snažím uvádzať presné znenie jednotlivých iniciatív a väčšinou to nie je problém, pretože návrh má len jeden, alebo dva riadky. Iniciatíva za zodpovednosť koncernov je však zložitejšia. Navrhuje pridať do švajčiarskej ústavy celý nasledujúci odsek (tiež vydáva podrobný 59-stranový dokument s detailným rozborom návrhu):


1. Spolkový štát prijme opatrenia, ktoré posilnenia rešpektovania ľudských práv a životného prostredia podnikmi.

2. Zákon sa vzťahuje na podniky s hlavným sídlom, alebo so sídlom ich hlavného vedenia vo Švajčiarsku a to podľa nasledovných zásad:

a. Podniky musia rešpektovať medzinárodne uznané ľudské práva, ako aj medzinárodné environmentálne normy nielen doma, ale aj v zahraničí. Musia sa postarať o to, aby medzinárodne uznané ľudské práva a medzinárodné environmentálne normy boli rešpektované aj podnikmi, nad ktorými majú kontrolu. Či je podnik pod kontrolou iného podniku sa určí podľa skutkových podrobností. Kontrola môže vzniknúť aj prostredníctvom hospodárskeho vplyvu.

b. Podniky musia byť schopné dokázať dostatočnú starostlivosť. Konkrétne sú povinné preskúmať skutočné aj možné dopady na medzinárodne uznané ľudské práva a životné prostredie, prijať opatrenia, ktoré zabránia porušovaniu medzinárodne uznaných ľudských práv a medzinárodných environmentálnych noriem, ukončiť ich existujúce porušovanie a podať výkaz o prijatých opatreniach. Táto povinnosť platí aj pre kontrolované podniky a rovnako aj pre všetky obchodné vzťahy. Rozsah tohto dokazovania ja závislý na hroziacich rizikách v oblasti ľudských práv a životného prostredia. Pri tvorbe zákona o dokazovaní starostlivosti zákonodarca zohľadní potreby malých a stredne veľkých podnikov, ktoré v danom ohľade predstavujú len malé riziko.

c. Podniky ručia za škody, spôsobené kontrolovanými podnikmi pri výkone ich obchodnej činnosti súvisiace s porušovaním medzinárodne uznaných ľudských práv a medzinárodných environmentálnych noriem. Podniky za škody podľa tohoto ustanovenia neručia, ak môžu dokázať, že na to, aby zabránili škodám, vynaložili všetku starostlivosť určenú v odseku b., alebo že škody nastali aj po vynaložení tejto starostlivosti.

d. Zákony prijaté na základe princípov v odsekoch a - c platia nezávisle od zákonov medzinárodného občianskeho práva.
 

Príbeh sa začína roku 2011, keď parlament ignoroval petíciu na rovnakú tému s vyše 130 tisíc podpismi. Vo Švajčiarsku má petícia, najmä petícia s veľkým počtom podpisov, na rozdiel od Slovenska, kde je v podstate bezzubá, istý výhražný charakter. Inicianti petície nepriamo hovoria: "Ignorujte nás, a my máme dostatočnú podporu, aby sme spustili ľudovú iniciatívu." Ak teda petícia k ničomu neviedla, nebolo to preto, že to bolo poslancom jedno, ale preto, že politický establishment vo Švajčiarsku je silne pro-ekonomický, nehovoriac už o silnom vplyve rôznych združení zastupujúcich obchod a priemysel. V krátkosti, predstavte si parlament, kde sedí 60% Sulíkov.

Keď bol roku 2014 zamietnutý aj parlamentný návrh, vychádzajúci z príbuznej direktívy EÚ (direktíva 2014/95), spojilo sa 130 neziskových organizácií a v apríli 2015 spustilo ľudovú iniciatívu "za zodpovednosť koncernov".

Inicianti poukazujú na to, ako švajčiarsky čokoládový priemysel profituje z detskej práce na kakaových plantážach v západnej Afrike (odhadom asi 250 tisíc detí) a ako ťažobný gigant Glencore (sídlo vedenia v kantóne Zug) znečisťuje juhoamerické životné prostredie olovom a inými ťažkými kovmi. Ďalej na to, že agrochemický koncern Syngenta (kantón Bazilej) naďalej predáva v krajinách tretieho sveta pesticídy, ktoré sú vo Švajčiarsku už dávno zakázané, a že nigérijská fabrika na cement koncernu LafargeHolcim (kantón St. Gallen) produkuje rozsiahle znečistenie jemnými prachovými časticami. V Ugande že zas profituje z detskej práce v kameňolome.

Potrebný počet podpisov bol dosiahnutý v októbri 2016 a iniciatíva bola predaná vláde.

Nasledujúci rok ju vláda predáva parlamentu, s odporúčaním nevydať žiaden vládny protinávrh a odporúčať voličom hlasovať proti iniciatíve.

Medzitým však prieskumy verejnej mienky ukazujú, že až 77% voličov s iniciatívou súhlasí a hlasovalo by za.

Právna komisia senátu, ako aj právna komisia parlamentu, teda každá vypracujú svoj vlastný protinávrh. (Protinávrh je vládna, umiernená verzia iniciatívy, ktorá sa voličom predkladá na hlasovanie spolu s pôvodnou iniciatívou.)

A tu začína byť vidieť, že priama demokracia nefunguje tak, ako si to ľudia mimo Švajčiarsko naivne predstavujú. Nie je to tak, že niekto dá návrh, ľudia si o ňom zahlasujú a výsledok sa zrealizuje.

Celý proces je oveľa zložitejší a ťahá sa mnoho rokov. Ide o komplexný politický nástroj, zahrňujúci celospoločenskú diskusiu, poháňanú skutočnosťou, že na konci cesty stojí záväzné všeľudové hlasovanie. Súčasťou procesu je aj vyjednávanie medzi jednotlivými zložkami štátnej moci (parlament, vláda, senát) a rôznymi záujmovými skupinami (komisie za a proti iniciatíve, profesné zväzy, odbory, záujmové organizácie atď.)

Komisia koordinujúca iniciatívu napríklad dvakrát ponúkla návrh stiahnuť, v prípade, že by vláda prijala prejednávaný protinávrh v jeho vtedajšej podobe.

Všimnime si aký politický kalkul tu prebehol zo strany iniciantov: Navrhujú vymeniť holuba na streche, čiže neistý kladný výsledok referenda, za vrabca v hrsti, čiže za bezpodmienečné schválenie umierneného vládneho návrhu.

V obidvoch prípadoch sa však parlament rozhodol okresať protinávrh až do podoby, ktorá bola pre iniciantov neprijateľná a tak iniciatíva pokračovala ďalej.

Po dlhých naťahovačkách sa nakoniec parlament rozhodol použiť nástroj, o ktorom v tejto sérii článkov ešte nebola reč, totiž takzvaný "nepriamy protinávrh".

Na rozdiel od obyčajného vládneho protinávrhu ide - ako je to v švajčiarskej politike pomerne bežné - o neformálnu záležitosť. Nepriamy protinávrh funguje takto: Vláda schváli návrh zákona, umiernenú verziu iniciatívy, ktorý automaticky vstúpi do platnosti v prípade, ak pôvodná iniciatíva bude v referende odmietnutá, alebo ak inicianti iniciatívu stiahnu.

Vláda tu vlastne vyhlasuje, že voliči nedostanú v referende možnosť firemnú zodpovednosť úplne odmietnuť. Ak aj budú hlasovať proti, vstúpi do platnosti aspoň umiernená verzia návrhu.

Prečo sa vláda rozhodne pre nepriamy protinávrh namiesto priameho nie je úplne zrejmé. Volebná matematika tu nie je úplne jednoduchá, ale nakoľko tomu rozumiem, žiadnu priamu číselnú výhodu z toho nezíska ani jedna, ani druhá strana. Možno však vláda ráta s tým, že ak zabráni prípadnému úplnému odmietnutiu iniciatívy, vybuduje si tým u voličov istú mieru dôvery, ktorá sa potom prejaví menšou podporou pôvodnej, neoslabenej, verzie iniciatívy. Cynik by tiež mohol povedať, že nepriamy protinávrh je, na rozdiel od priameho, len bežný zákon, nie zmena ústavy, čo vláde neskôr umožní oslabiť ho, alebo dokonca úplne zrušiť, bez toho, aby to muselo prejsť referendom.

Tak či onak, vládny protinávrh sa týka len podnikov nad 500 zamestnancov a hoci zachováva povinnosť podnikov odhaľovať a hlásiť priestupky proti ľudským právam a životnému prostrediu, nezavádza priame ručenie za takéto priestupky.

Pred referendom sa vystupňovala ako agitácia priaznivcov iniciatívy, tak aj jej odporcov. Tí druhí samozrejme nevystupovali pod heslom "Za porušovanie ľudských práv!" ale skôr v zmysle "Myšlienka je dobrá, realizácia nie". Poukazovali na to, že hoci sa iniciatíve hovorí "za zodpovednosť koncernov, v skutočnosti sa týka aj malých a stredných podnikov. (Dopad na malé a stredné podniky je magický argument, ktorý nesmie chýbať v diskusii ku žiadnemu referendu.) Ďalej tvrdia, že ustanovenia iniciatívy nebudú účinné. Ťažobná spoločnosť Glencore napríklad vyhlasuje, že hoci ich iniciatíva prinúti zamestnať viac právnikov, na tom, ako prevádzkujú svoju činnosti v krajinách tretieho sveta, pravdepodobne nič nezmení.

Zámer je dobrý, riešenie však nie. (Plagát proti iniciatíve.)
Zámer je dobrý, riešenie však nie. (Plagát proti iniciatíve.) 

29. novembra 2020 teda konečne prebehlo referendum a prinieslo kuriózny výsledok. Za iniciatívu sa síce vyslovila väčšina zúčastnených voličov (50,73%), proti sa však postavila väčšina kantónov (14,5 z celkových 23). Keďže referendum, na to aby bolo schválené, vyžaduje tzv. "dvojité áno", áno od ľudu a áno od kantónov (kantón hlasuje za, ak väčšina voličov v kantóne hlasuje za), iniciatíva za zodpovednosť koncernov bola zmietnutá zo stola. Výsledok referenda teda nakoniec určili malé konzervatívne kantóny v strednom Švajčiarsku.

Výsledok, samozrejme, vyvolal pobúrenie v radoch ľavice a opäť raz obnovil starú diskusiu a zmysluplnosti dvojitého áno.

Protivníci dvojitého áno poukazujú na to, že hlas občana kantónu Uri (36 700 obyv.) má vďaka tomuto systému tridsaťpäťnásobne vyššiu váhu ako hlas občana kantónu Zürich (1 539 000 obyv.) Zásada jeden človek, jeden hlas takto prestáva platiť.

Ich protivníci, ako aj aktéri, ktorí sa nedali príliš strhnúť zápalom referenda, však správne podotýkajú, že táto výhoda v prospech malých kantónov funguje len ako právo veta. Nedá sa využiť na to, aby malé kantóny presadili svoje vlastné rozhodnutie a prevalcovali pri tom veľké kantóny. (Pre porovnanie, presne to sa stalo v Spojených Štátoch roku 2016, keď Hillary Clintonová získala väčšinu hlasov, ale vďaka malým štátom sa do funkcie prezidenta dostal Donald Trump.)

Zástanci dvojitého áno zase poukazujú na to, prečo požiadavka dvojitého áno kedysi vznikla: Po občianskej vojne roku 1847 vznikla potreba integrovať porazené katolícke kantóny. Systém dvojitého áno im mal zaručiť, že sa nestanú otĺkacím panákom nového federálneho štátu a neskončia v každom jednom prípade prehlasované ľudnatejšími protestantskými kantónmi.

Dvojité áno sa teda dá chápať ako systém ochrany menšín, aj keď je sporné, či v dnešnej dobe ešte rozloženie menšín kopíruje hranice kantónov. Určite to platí pre konfesionálne menšiny a pre jazykové menšiny. Do istej miery aj pre celkové politické smerovanie (ľavicové francúzsky hovoriace kantóny a pravicové nemecky hovoriace). Na rozdiel od polovice devätnásteho storočia keď si kantóny išli vyslovene po krku sú však dnes rozdiely medzi nimi podstatne menšie. Ak kedysi zvykli jednotlivé kantóny hlasovať za, alebo proti jednotlivým návrhom v pomere 80:20, alebo dokonca 90:10, dnes je to bližšie ku 60:40.

Požiadavka dvojitého áno, hoci sa teraz dostala do popredia, však v skutočnosti nemusí byť až taká dôležitá. Za celých 170 rokov existencie moderného Švajčiarska z celkových 637 hlasovaní len desať skončilo tak, že voliči hlasovali za, ale kantóny proti. Navyše často ide v skutočnosti namiesto definitívneho odmietnutia len o spomalenie. Posledná iniciatíva, ktorú postihol tento osud (iniciatíva za ochranu nájomcov a spotrebiteľov), bola napríklad roku 1955 zamietnutá, o päť rokov neskôr sa však znovu dostáva pred voličov a tentokrát uspieva.

Či už je však človek za, alebo proti dvojitému áno, faktom je, že na to, aby sa zrušilo, by bolo potrebné zmeniť ústavu, na čo by opäť bolo potrebné dvojité áno. Malé kantóny by tak museli hlasovať proti svojim vlastným záujmom. Dvojité áno teda v dohľadnej dobe nikam neodchádza.

Výsledok hlasovania o iniciatíve za zodpovednosť koncernov však nenechal chladnými nielen ľavicu, ale aj pravicu. Tá zamerala svoju pozornosť na úlohu neziskových organizácií. Tie, samozrejme, boli v tejto záležitosti všetko iné, len nie neutrálne. Nielenže iniciatívu spustili, v priebehu kampane sa v nej silne angažovali. Pravica síce nechce neziskovým organizáciám možnosť zapojiť sa brať, pýta sa však, nakoľko je správne, ak neziskové organizácie, ktoré dostávajú od štátu peniaze určené na pomoc v krajinách tretieho sveta (prípadne, ak sú kvôli svojmu neziskovému statusu oslobodené od daní), vynaložia takto získané financie na politickú kampaň vo Švajčiarsku. Tu treba povedať, že ani politické strany nedostávajú od štátu žiadne financie a že k predstave štátom platenej politickej triedy vládne medzi voličstvom všeobecná nedôvera.

Konkrétne, na svetlo vyšiel prípad, keď nezisková organizácia Solidar Suisse použila 24000 frankov na publikáciu o tom, ako švajčiarski obchodníci s bavlnou profitujú z detskej práce v Burkina Faso. V publikácii venuje celú kapitolu agitácii za iniciatívu za zodpovednosť koncernov. Smernice štátneho úradu, ktorý tieto fondy poskytol, však využitie prostriedkov na politický lobbying nepripúšťajú. Solidar Suisse preto peniaze vrátila. Fakt, že prezidentom Solidar Suisse je ženevský senátor Carlo Sommaruga, však vzbudzuje podozrenie, že tu môže ísť o prípad, keď volení politici financujú svoju vlastnú politickú agendu zo štátnych peňazí. Zúčastnení samozrejme takúto interpretáciu vehementne popierajú. Mladí ľudovci naproti tomu tvrdia, že celá záležitosť vyžaduje podrobné preskúmanie a podávajú preto na neziskovú organizáciu trestné oznámenie.

V súčasnej chvíli teda vstupuje do platnosti vládny protinávrh ku iniciatíve. Jeho odporcovia majú možnosť ho, tak ako každý iný zákon, do 100 dní napadnúť v referende. Zdá sa však, že tento scenár nikto neočakáva.

Príbeh sa tu však nekončí.

Ako už bolo zdôraznené, ľudová iniciatíve nefunguje tak, ako si to naivný pozorovateľ z cudziny predstavuje. Nejde o jednoduchú postupnosť návrh-referendum-realizácia. Ide o zložitý celospoločenský proces, ktorý, okrem iného, funguje ako kryštalizačné jadro pre vytváranie širokých občianskych hnutí, paralelných ku politickým stranám. Špeciálne v prípade iniciatívy za firemnú zodpovednosť bolo toto hnutie mimoriadne veľké a zahŕňalo ľudí z takmer všetkých častí politického spektra. Je teda veľmi nepravdepodobné, že nezanikne len preto, že iniciatíva bolo v referende odmietnutá.

Na nasledujúcej mape sú zobrazené lokálne komisie ľudovej iniciatívy za zodpovednosť koncernov. Pre pochopenie mierky, jeden z bodov na mape je naše mestečko (19 tisíc obyvateľov), kde má miestna komisia 17 členov.

Obrázok blogu

Keď sa pozrieme na členov komisií, je to pestrá zmes všetkého možného: Mladí, starí, ženy, muži, mešťania aj vidiečania, ľudia bez vzdelania i so vzdelaním, podnikatelia aj robotníci.

(Podobnú mapu komisií proti iniciatíve sa mi nepodarilo nájsť, ale celkovo sa zdá, že ich bolo podstatne menej. Viesť kampaň proti ľudským právam a životnému prostrediu je, zdá sa, tvrdý oriešok. Na druhej strane však pozri malú proti-zelenú Auto-stranu, ktorá existuje už od roku 1985.)

A tak sa tento seriál, ktorý sa už ťahá prinajmenšom od roku 2011 ešte zďaleka nekončí. V nasledujúcich rokoch sa v ňom môžeme tešiť na nové a dramatické zvraty.

Skryť Zatvoriť reklamu