Keď vaša obľúbená strana levituje v prieskumoch niekde okolo 5%, teda okolo prahu na vstup do parlamentu, treba ju voliť, alebo je lepšie voliť nejakú inú, podobnú, lenže väčšiu stranu? A naopak, ak má vaša preferovaná politická strana vstup do parlamentu istý, nebolo by lepšie voliť nejakú inú, podobnú stranu, možného partnera do koalície, lenže takú, ktorá potrebuje pomoc, pretože hrozí, že neprekoná päťpercentný limit?
Ľudia argumentujú tak aj onak, málokto však uvádza nejaké rozumné dôvody. A nečudo. Problém je to zložitý, už aj jasne nad ním rozmýšľať vyžaduje istú dávku teórie a len málokto má za koníčka politológiu, či sa vo svojom voľnom čase zabáva analýzou volebných systémov.
Nečakajte od tejto série článkov nejakú definitívnu a neomylnú odpoveď. Tá neexistuje. Na čo sa však dá ašpirovať je, že keď pristúpite k urne, nebudete ako český turista v Tatrách, ale radšej ako Reinhold Messner naložený všetkou výbavou, ktorú môžete pri takomto dobrodružstve potrebovať.
Ale teraz k veci.
Teoretici hodnotia volebné systémy podľa rôznych kritérií. Niektoré sa týkajú toho, nakoľko sú voľby spravodlivé. Iným kritériom môže byť, ako je systém pochopiteľný pre bežného voliča, alebo ako veľmi znevýhodňuje nové politické subjekty. Avšak jedným kritériom, ktoré človeku z ulice málokedy napadne je to, nakoľko volebný systém motivuje voličov, aby volili podľa vlastných preferencií.
Znie to zvláštne.
Kto už by volil proti vlastným preferenciám?
Alebo to možno neznie zvláštne. Slovensko je uprostred predvolebnej kampane a tak mnohí práve so škrípaním zubov uvažujú nad tým, či nevoliť niekoho, kto im nie je celkom po chuti.
Nech je to tak, či onak, hlavným problémom, ktorému tu čelíme, je minimálna hranica na vstup do parlamentu. Tá vedie k tomu, čo sa v teórii nazýva strategické volenie.
Pri strategickom volení človek nevolí tak, ako mu srdce káže, ale sleduje volebné prieskumy a rozhoduje sa podľa nich. Vzniká tak spätná väzba. Volebné prieskumy ovplyvňujú preferencie voličov, tie zas ovplyvňujú predvolebné prieskumy a tak ďalej, donekonečna.
Najznámejším príkladom spätnej väzby je ten ušitrhajúci tón, ktorý vznikne, keď sa elektrická gitara priblíži k reproduktoru. Zložitejším príkladom môže byť klasická dynamika populácií zajacov a líšok v ekológii: Keď je zajacov veľa, líšky sa množia, pretože majú dostatok potravy. Keď je líšok veľa, zožerú zajace. Keď je potom zajacov málo, líšky skapínajú od hladu. Ale keď už líšky vykapali, zajace sa opäť množia.
Človek by naivne očakával, že sa populácie líšok a zajacov ustália na nejakých vyvážených hodnotách. V skutočnosti však budú oscilovať donekonečna.
A keď je systém len o trochu zložitejší, ak napríklad zvažujeme dynamiku populácií troch, alebo viacerých druhov zvierat, správanie sa zrazu často stáva chaotickým. Počty zvierat stúpajú a klesajú bez nejakého viditeľného dôvodu. Ako nás učí teória chaosu, malé odchýlky sa môžu znásobovať a viesť k celkom nepredvídateľným výsledkom. (Áno, je to onen slávny efekt motýlieho krídla.)
Voľby sú samozrejme takýmto zložitým systémom a existencia strategického volenia znamená, že výsledky volieb nielenže nebudú zodpovedať preferenciám voličov, ale budú navyše aj chaotické a nepredvídateľné.
Pozor! Efekt motýlieho krídla neznamená, že každé mávnutie krídla v Amerike MUSÍ spôsobiť hurikán v Číne. Znamená však, že sa to MÔŽE stať. Rovnakým spôsobom nemusí malá zmena vo výsledkoch predvolebných prieskumov spôsobiť výrazné zmeny vo výsledkoch volieb, ale môže sa to stať.
Chcete príklad? Nech sa páči!
Predstavme si, že 5,05% ľudí plánuje voliť Za Ľudí a 7,05% zas PS/Spolu. (PS/Spolu má vyšší, sedempercentný, limit na vstup do parlamentu, pretože ide o koalíciu dvoch strán.) Istá agentúra robí nový predvolebný prieskum. Nikto v skutočnosti nezmenil názor, môže sa však stať, že zamestnanci agentúry zhodou okolností zavolajú viac ľuďom, ktorí neplánujú voliť Za Ľudí, než ako to bolo pri predošlom prieskume. Je to bežná, bezvýznamná štatistická odchýlka. Preferencie Za Ľudí zverejnené v novom prieskume však klesnú na 4,95%. Zdanlivý pokles pod hranicu zvoliteľnosti vyvolá paniku u niektorých voličov PS/Spolu, ktorí sa rozhodnú radšej ratovať Za Ľudí. Je to len 0,1% voličov. Tí dostanú Za Ľudí na 5,15%, ale zároveň znížia výsledok PS/Spolu na 6,95%. PS/Spolu sa tak nedostane do parlamentu. Celkom náhodná udalosť, ako bol výber telefónneho čísla pri robení prieskumu, alebo či bol daný respondent v danej chvíli doma a zdvihol telefón, spôsobí že 7% voličských hlasov jednoducho prepadne.
Poučenie, ktoré si tu môžme zobrať je, že strategické volenie je beznádejná záležitosť. Pri strategickom volení sa rozhodujeme podľa najnovších volebných prieskumov, lenže to, čo sme si povedali o chaotických systémoch znamená, že predvolebné prieskumy nemusia mať k budúcim volebným výsledkom žiaden bezprostredný vzťah. Svoje strategické rozhodnutie tak staviame na vode.
Čo nám teda zostáva? Voliť skrátka od srdca a na strategické volenie zabudnúť?
Čestné a priamočiare volenie je bezosporu občianska cnosť. Ale kým existujú minimálne hranice na vstup do parlamentu, je taký prístup rovnako chvályhodný a účinný ako fair play v brlohu falošných hráčov.
V ďalších dieloch sa teda pozrieme na to, čo málo môže človek pri takomto volebnom systéme predsa len urobiť.
