V tomto článku sa chcem pozrieť na nesledujúci problém: Predstavme si, že politici sú úplne neschopní. Že len sedia v parlamente, pozerajú do prázdna a slintajú. Sme v tom prípade nahraní? Alebo sa naopak dá dosiahnuť výrazný pokrok aj bez politickej podpory?
A pointa, ktorú sa budem snažiť urobiť je, že politici urobia veľké rozhodnutie a nezaujímajú sa o detaily. Detailom dokonca často ani nerozumejú. Rozhodnutie posunú úradníkom a prikážu im, aby ho zrealizovali. Úradníci sa pustia do práce a v procese realizácie urobia stovky a tisíce malých, čiastkových rozhodnutí. Tieto malé rozhodnutia robia slobodne, často bez veľkého premýšľania, ale aj bez akéhokoľvek politického tlaku. Chcem tu ukázať, že tieto malé, tiché, zdanlivo bezvýznamné rozhodnutia sú často dôležitejšie, alebo prinajmenšom rovnako dôležité ako veľké rozhodnutia, kvôli ktorým sa na politickej úrovni odohrávajú srdcetrhajúce telenovely a padajú vlády.
Indonézia je štvrtá najľudnatejšia krajina sveta (po Číne, Indii a USA). Je to tiež krajina, kde žije veľké množstvo ľudí z menej ako 1.90 dolára na deň (definícia OSN pre extrémnu chudobu).
V rámci boja proti chudobe existuje v Indonézii program pod názvom Raskin, ktorý dodáva najchudobnejšiemu segmentu obyvateľstva ryžu za silne dotované ceny. Program bol kedysi veľmi neefektívny. K cieľovej skupine sa dostala asi len jedna tretina určenej ryže. Mnohí ľudia, čo mali na ryžu nárok o programe vôbec nevedeli a ak vedeli, tak si neboli istí, na akú cenu majú nárok. Veľa ryže sa dostalo bohatšej časti obyvateľstva a veľa z nej jednoducho zmizlo.
Roku 2013, keď sa zavádzajú informačné karty pre príjemcov ryže, rozhodla sa skupina ekonómov urobiť sériu pokusov zameraných na to, ako by tieto karty mali vyzerať. Mala by nich byť napríklad uvedená cena za kilo ryže? Mali by ku karte byť priložené kupóny, ktoré by potom v rámci boja proti korupcie museli úradníci vydávajúci ryžu odovzdávať svojim nadriadeným? Zmení sa niečo ak sa okrem karty vyvesí zoznam príjemcov aj na dedinskom námestí?
Na obrázku vidíme dve verzie karty. Na jednej je uvedená cena za ryžu, na druhej nie. Zmena je teda naozaj minimálna, niečo o čo sa žiaden politik nebude nikdy zaujímať. V kontrolovanom randomizovanom pokuse, ktorý zahŕňal vyše päťsto dedín a okolo milión domácností sa však ukázalo, že táto malá zmena zvýšila efektivitu programu dvojnásobne. Namiesto jednej tretiny ryže sa ku príjemcom dostali dve tretiny.
Podobný výsledok mal aj pokus s verejným vyvesovaním zoznamov príjemcov. Ľudia zrazu nielen vedeli, že majú na ryžu nárok, ale vedeli aj to, že príslušný úradník vie, že na ňu majú nárok a aj to, že úradník vie, že oni vedia, že na ňu majú nárok. To zlepšilo ich vyjednávaciu pozíciu o opäť zvýšilo efektívnosť programu dvojnásobne.
Naopak, ukázalo sa, že nápad s kupónmi nemá na výsledky žiaden vplyv.
Kartičky boli nakoniec zavedené tak, ako ich ekonómovia navrhli a program dnes funguje oveľa efektívnejšie ako predtým. Desiatky miliónov ľudí nechodia vďaka týmto zdanlivo kozmetickým zmenám spať hladné.
V predošlom príklade som trochu zavádzal. Program se neudial úplne bez politickej podpory. Indonézia mala to šťastie, že zodpovedný minister bol vyštudovaný ekonóm a nechcel do kartičiek investovať bez toho, aby mal dôkaz, že sú na niečo dobré. Pointa však zostáva: Malé veci, ako je dizajn kartičky môžu mať obrovský vplyv na milióny životov.
Pre čistý príklad toho, ako sa veľkú zmenu podarilo urobiť napriek politickej paralýze sa môžme pozrieť do USA. Roku 2012 bol americký kongres, ako zvyčajne, zaseknutý kvôli nezhodám medzi demokratmi a republikánmi. Od politikov sa teda nedalo nič očakávať. Napriek tomu sa skupina ľudí na odbore školstva rozhodla niečo urobiť. Existoval tu starý program, ešte z roku 2004, ktorý hovoril, že ak má rodič nárok na potravinové známky, dieťa má v škole nárok na obedy zadarmo. Do programu sa však bolo treba prihlásiť a celý proces bol pomerne zložitý. Bolo treba posielať papiere medzi rôznymi inštitúciami a podobne. V roku 2013 bol teda celý proces výrazne zjednodušený a zautomatizovaný - a to bez nutnosti akejkoľvek politickej diskusie, či politickej podpory. Výsledkom bolo, že sa do programu dostalo dvanásť miliónov detí.
Podčiarknuté, zhrnuté, áno, hýbať dopredu sa dá aj bez politickej podpory. Vyžaduje to však ľudí, ktorí nielenže majú dobrý úmysel, ale sú aj namiesto veľkých ideí a veľkých rečí ochotní prplať sa v nezáživných detailoch.
