Aby sme pochopili podstatu inštitúcie Medzinárodného trestného súdu, musíme sa vrátiť do roku 1994, keď prebiehala genocída v Rwande.
Nešlo vtedy o žiadne tajomstvo. Celý svet vedel, že v Rwande prebieha genocída. Nikto to nepopieral. Nikto netvrdil, že veci nie sú až také jednoznačné, nikto sa to nesnažil relativizovať. Ale nikto ani nekonal. V krajine boli prítomné jednotky OSN, ale tie sa len nečinne prizerali ako Hutuovia masakrujú Tutsiov. Výsledkom bolo osemstotisíc až milión mŕtvych.
A ako to už v unipolárnom svete býva, zraky sa upreli na Ameriku. Bill Clinton síce genocídu odsúdil, ale o tom, že by Spojené Štáty mohli zorganizovať humanitárnu intervenciu a vraždenie zastaviť, nepadlo ani slovo. Pár mesiacov pred tým totiž Amerika utŕžila veľkú hanbu v Somálsku, keď miestni povstalci zostrelili dva americké vrtuľníky a niekoľkých, či už mŕtvych, alebo zomierajúcich vojakov ťahali po uliciach Mogadiša. Zatiahnuť americkú armádu do ďalšieho neprehľadného konfliktu v Afrike by pre Clintona bola politická samovražda.
Po udalostiach v Rwande a po zahraničnej neochote zakročiť však zostala všeobecná pachuť v ústach. Kdekto sa začal pýtať, na čo nám vlastne sú medzinárodné organizácie, ak nedokážu zabrániť ani nepokrytej a nedvojznačnej genocíde v takej malej, chudobnej a relatívne bezmocnej krajine ako je Rwanda.
Táto pachuť bola východzím bodom pre dva medzinárodno-právne projekty. Jedným z nich bolo vytvorenie ICC, na ktoré sa podrobnejšie pozrieme o chvíľu. Druhá, ideologická sestra ICC, bola doktrína OSN o "zodpovednosti chrániť" (R2P) Na túto iniciatívu sa oplatí krátko pozrieť z bližšia, aby sme pochopili, aké problémy stoja v ceste aj takému zdanlivo morálne priamočiaremu úsiliu, ako je zabránenie genocíde.
Doktríne o zodpovednosti chrániť predchádzala v roku 1999 vojenská intervencia NATO v Kosove.
Po správach o tom, že srbské vojenské a paravojenské sily robia medzi kosovskými Albáncami etnické čistky, rozhodlo sa NATO zakročiť. Na rozdiel od iných intervencií, bolo v tomto prípade ťažko hľadať nejaké bočné úmysly. Kosovo nemá ropu, ani nič iné, čo by bolo pre štáty NATO cenné. Akcia bola očividne vedená z humanitárnych pohnútok, ak teda nerátame snahu napraviť si reputáciu pošramotenú nekonaním v Rwande. Na druhej strane však pre intervenciu neexistoval žiaden právny podklad. NATO je obranná organizácia a mala by konať len ak je napadnutý niektorý z jej členov. Ani medzinárodné právo nebolo dodržané. Humanitárna intervencia by mala byť schválená bezpečnostnou radou OSN, čo sa však nestalo. A nie je ťažké pochopiť prečo: Ak by téma prišla na pretras v bezpečnostnej rade, Rusko, tradičný spojenec Srbska, by využilo právo veta a intervenciu by zastavilo. NATO tak konalo z vlastnej vôle, spôsobom, ktorý komisia právnych expertov zvolaná neskôr Švédskom označila za "nelegálny, ale legitímny". (Pochopiť, čo to znamená, zostáva na čitateľovi.)
Operácia ale bola - a to z dnešného pohľadu možno prekvapujúco - úspešná. Etnické čistky prestali a už sa znovu neobnovili. Úspech v Kosove viedol ku problematickej predstave o tom, že normalizovať nasadenie sily v prípade genocídy bude napokon možno schodná cesta ku mierumilovnejšiemu svetu.
Otázkou však zostávalo, ako sa niečo také dá urobiť legálnou cestou. A tu prichádza na scénu doktrína OSN o "zodpovednosti chrániť" (R2P).
Doktrína bola schválená roku 2005 všetkými členskými štátmi OSN a stála na troch princípoch:
Každý jednotlivý štát má zodpovednosť chrániť vlastné obyvateľstvo pred genocídou, vojnovými zločinmi, etnickými čistkami a zločinmi proti ľudskosti.
Štáty sa zaväzujú navzájom si pomáhať pri plnení povinností pri ochrane obyvateľstva.
Ak niektorý štát zjavne zlyháva pri ochrane svojho obyvateľstva, potom by ostatné štáty mali podniknúť kolektívne kroky na nápravu situácie.
V bode tri išlo konkrétne o "rýchlu a rozhodnú kolektívnu akciu, prostredníctvom Bezpečnostnej Rady, [... ktorá rozhoduje ...] od prípadu k prípadu a koná podľa potreby v spolupráci s príslušnými miestnymi organizáciami."
Vážna skúška doktríny R2P prišla roku 2011, keď v Líbyi vypukol v rámci arabského jara ozbrojený konflikt a očakávalo sa, že v Benghází dôjde k masovému vraždeniu obyvateľstva.
Bezpečnostná rada OSN schválila rezolúciu č. 1973, ktorá nad Líbyou zavádza bezletovú zónu a autorizuje "všetky potrebné opatrenia [...] na ochranu civilistov a civilných oblastí, ktoré sú v líbyjskej arabskej džamahíriji vrátane Benghází pod hrozbou útoku." Rezolúcia zároveň zakazuje vstup akejkoľvek zahraničnej okupačnej armády na líbyjské územie.
Žiaden člen bezpečnostnej rady nebol proti, žiaden zo stálych členov nevyužil právo veta, len päť krajín sa zdržalo hlasovania (Brazília, Čína, Nemecko, India a Rusko). Dnes si takúto zhodu v bezpečnostnej rade nedokážeme ani predstaviť.
Tri dni po rezolúcii však začali spojené americké a európske sily bombardovať Lýbiu. Arabská liga aj africká únia zúrili. Podporili rezolúciu, pretože predpokladali, že pôjde len o zabránenie genocíde a namiesto toho dostali pokus o násilné zvrhnutie režimu. Situácii nepomohlo ani to, že správy o hroziacom vraždení obyvateľstva v Bengází, ktoré boli podkladom pre prijatie rezolúcie, sa ukázali ako silne prehnané.
Kdekto bol s celým konceptom R2P hlboko nespokojný. Od Nelsona Mandelu, cez Indiu, až po Africkú Úniu, ktorá sa rozhodla, že ak má na spustenie humanitárnej intervencie právo bezpečnostná rada, ak má také právo NATO, tak potom si rovnaké právo osobujú aj oni.
Čo sa stalo v pozadí bolo, že Sarkozyho Francúzsko začalo vyjednávať s povstalcami proti Kaddáfímu, pretože to vyzeralo, že Kaddáfí je už odpísaný. Líbya má najväčšie zásoby ropy v Afrike a Francúzi chceli od novej vlády dostať čo najlepšie koncesie. Francúzsko teda rýchlo uznalo povstalcov za jediné legitímne vedenie v Líbyi, lenže potom začal mať Kaddáfí opäť navrch. Keďže plukovník bol pomstychtivý šašo (spomeňme si, ako keď v Švajčiarsku zatkli kvôli domácemu násiliu jeho syna, navrhol rozdeliť Švajčiarsko medzi okolité krajiny) cesta späť bola nemožná. Francúzi teda začali lobovať u Američanov za spoločný útok. Podarilo sa im presvedčiť Hillary Clintonovú, vtedy americkú ministerku zahraničných vecí, ktorá zas presvedčila nerozhodného prezidenta Obamu.
Tak či onak, po Líbyi bola doktrína R2P technicky mŕtva. Bezpečnostná rada už nikdy neschváli žiadnu humanitárnu intervenciu, pretože si je až príliš vedomá, že vo chvíli, keď intervenciu odklepne, stráca akúkoľvek kontrolu nad tým, čo sa bude ďalej diať. Celá vec navyše podkopala povojnové usporiadanie sveta, založené na princípe, že žiaden štát nemá právo vojensky zasahovať na území iného štátu. Teraz bol zrazu v pokušení osobovať si právo na humanitárnu intervenciu, samozrejme posúdenú podľa vlastných kritérií, každý. Rétorika inšpirovaná R2P tu s nami bude ešte dlho. Putin napríklad obhajoval inváziu na Ukrajinu nutnosťou chrániť tamojšie ruskojazyčné obyvateľstvo pred genocídou. Nikdy však už nepôjde o pôvodne zamýšľanú, užitočnú a bezpečnostnou radou schválenú, humanitárnu intervenciu.
Pozrime sa teda teraz na druhú stranu príbehu. Kým R2P malo istý naivne komiksový charakter, kde mocný ochranca, superman, príde, zrazí k zemi tých zlých a ochráni tých dobrých, projekt Medzinárodného trestného súdu (ICC) sa držal viac pri zemi. Myšlienka bola taká, že ak budeme mať medzinárodný súd, ktorý bude stíhať páchateľov genocídy, budú ľudia už dopredu menej náchylní začínať, alebo vôbec sa podieľať na genocíde.
Projekt medzinárodného trestného súdu je samozrejme stará myšlienka, siahajúca až niekam do doby po prvej svetovej vojne. Aj technické dôvody na vytvorenie permanentného súdu namiesto ad hoc tribunálov (Norimberg, Tokyo, tribunál pre bývalú Juhosláviu) existovali už dlho: Jednorázové tribunály aplikujú viac-menej "spravodlivosť víťaza," ako keď sa napríklad v Norimbergu prejednávali nemecké vojnové zločiny, ale spojenecké bombardovanie nemeckých miest zostalo mimo program. Permanentný súd by teoreticky mohol vytvoriť základ pre rovné a nezaujaté stíhanie všetkých vojnových zločinov, bez ohľadu na to, ktorá strana ich spáchala. Avšak definitívny popud na reálne vytvorenie medzinárodného súdu dali až vojny v bývalej Juhoslávii a potom genocída v Rwande.
Rímsku zmluvu, ktorá je právnym základom ICC podpísalo roku 1998 120 štátov. Vo valnom zhromaždení OSN boli proti len Čína, Jemen, Irak, Izrael, Líbya, Katar a USA. Do roku 2002 zmluvu ratifikovalo 60 krajín, čím zmluva vstúpila do platnosti. Dnes sa na nej podieľa 123 štátov.
Aby bol projekt Medzinárodného trestného súdu vôbec politicky priechodný, jurisdikcia súdu je silne limitovaná. Konkrétne, súd môže stíhať len štyri druhy zločinov:
Genocídu
Zločiny proti ľudskosti
Vojnové zločiny
Zločin agresie (plánovanie a rozpútanie vojny, doplnené roku 2010)
Do kompetencie súdu navyše spadajú len zločiny spáchané na území zmluvného štátu, alebo občanmi zmluvného štátu a to len v dobe, v ktorej bol štát účastníkom zmluvy. (Súd teda nemôže stíhať za staré zločiny, ktoré sa udiali pred ratifikáciou zmluvy. Nie je ťažké pochopiť, ako toto obmedzenie uľahčilo pripájanie sa krajín ku Rímskej zmluve.)
Aby sme celé ICC dostali do perspektívy, podľa štatistík z roku 2019 súd dostal 44 obvinení, vydal 36 zatykačov, odsúdil šiestich ľudí (štyria si odsedeli trest, dvaja sú ešte stále vo väzení), dvoch ľudí oslobodil a štyria obvinení zomreli ešte pred začiatkom procesu. Vymáhateľnosť rozhodnutí súdu bola tiež problematická. Po tom, čo ICC vydalo zatykač na sudánskeho prezidenta Omara al-Bašira, tento bol na návšteve prinajmenšom v Južnej Afrike a v Jordánsku, dvoch krajinách, ktoré sú členmi ICC a ani v jednej z nich nebol zatknutý.
Ale hoci ide o takýto malý a neveľmi silný projekt, vyvoláva ICC neprimerane silné emocionálne reakcie. Na jednej strane je celá záležitosť silne príťažlivá a prestížna. 123 členských štátov, to je na medzinárodnú zmluvu veľmi pekné číslo. Na druhej strane však musí ICC čeliť silne negatívnym postojom zvnútra členských štátov.
V roku 2016 napríklad Gambia, Burundi a Južná Afrika ohlásili, že ICC diskriminuje proti Afričanom a že teda z organizácie vystupujú.
A skutočne veľká väčšina procesov v ICC sa týka obvinených z afrických krajín.
Toto je, mimochodom, môj obľúbený príklad na to, ako kmeňové myslenie zatemňuje mozog. Toto obvinenie z diskriminácie totiž znie, ak sa človek nesústredí, úplne presvedčivo. Vyžaduje istú mentálnu námahu uvedomiť si, že štát je tom lepšie, ak po ňom slobodne nepobehujú vojnoví zločinci a že teda, ak už ICC proti niekomu diskriminuje, tak je to skôr proti štátom, kde neprebiehajú žiadne procesy.
Tak či onak, Gambia po voľbách neskôr toho roku svoju žiadosť opäť stiahla. (Hlavná prokurátorka ICC bola vtedy mimochodom Gambijčanka.) V Južnej Afrike vyhlásil súd žiadosť za neústavnú a teda za neplatnú, pretože je neschválil parlament. Jedine maličké Burundi z organizácie skutočne vystúpilo.
Roku 2018, keď ICC začal na Filipínach vyšetrovanie Duterteho brutálnej vojny proti drogám, Duterte oznámil odstúpenie od zmluvy. A v roku 2019 Filipíny skutočne z organizácie vystúpili. Spomeňme si však, že jurisdikcia súdu sa vzťahuje na zločiny spáchané počas členstva v organizácii a tak predbežné vyšetrovanie vo filipínskej záležitosti pokračuje ďalej.
Žltou sú na mape označené štáty, ktoré zmluvu síce podpísali, ale zatiaľ ešte neratifikovali. Napríklad Ukrajina, ktorá Rímsku zmluvu síce neratifikovala, ale namiesto toho autorizovala ICC na vyšetrovanie vojnových zločinov na svojom území v období od roku 2014, čo umožnilo terajšie vydanie zatykača na prezidenta Putina.
Zaujímavejšie sú však oranžové štáty, ktoré zmluvu síce podpísali, ale svoj podpis neskôr stiahli. Zaujímavé je to preto, že stiahnutie podpisu nemá žiadne praktické dôsledky a ide teda skôr o demonštratívnu akciu.
Keď napríklad v roku 2008 požiadal prokurátor ICC o vydanie zatykača na sudánskeho prezidenta Omara al-Bašira kvôli vojnovým zločinom v Darfúre, Sudán o mesiac neskôr svoj podpis zo zmluvy stiahol. Keď sa súd začal roku 2016 zaoberať vojnovými zločinmi v Rusko-Gruzínskej vojne, Putin stiahol zas ruský podpis.
Zaujímavý je aj príbeh amerického vzťahu ku ICC. Spojené Štáty sú na rozdiel od Sudánu, alebo Ruska demokratická krajina a tak je história tohto vzťahu dosť kľukatá, meniaca sa podľa toho, kto bol v danej chvíli práve pri moci.
Prezident Clinton zmluvu podpísal na Silvestra roku 2000, len pár dní pred koncom svojho volebného obdobia. Politicky horúcu tému ratifikácie zmluvy (Môžu byť americkí vojaci súdení treťou stranou za zločiny, ktoré spáchali pri nasadení v zahraničí?) tak prihral administratíve nastupujúceho prezidenta Georgea W. Busha.
Tá roku 2002 - to jest už po dvojičkách a po americkej invázii do Afganistanu - reagovala stiahnutím podpisu a tzv. "Aktom o invázii do Hágu", ktorý oprávňuje prezidenta USA využiť "všetky prostriedky potrebné na oslobodenie amerického alebo spojeneckého personálu, ktorý je zadržiavaný alebo uväznený Medzinárodným trestným súdom, v jeho mene, alebo na jeho žiadosť."
Po vojnách v Afanistane a Iráku, po odhaleniach z Abu Graibu bolo zrazu zrejmé, že otázka nie je čisto teoretická. Afganistan je zmluvnou stranou ICC a vojnové zločiny na jeho území teda spadajú pod jurisdikciu súdu. A skutočne. V roku 2017 súd ohlásil, že sa púšťa do vyšetrovania vojnových zločinov v Afganistane, a to, hrôza!, nielen zločinov Talibanu, ale aj zločinov spáchaných americkými a spojeneckými jednotkami. To už boli časy Georgea W. Busha dávno preč a rovnako aj časy Baracka Obamu, keď boli americké vzťahy s ICC o niečo lepšie. Pri moci bol teraz Donald Trump.
Trumpov prejav v OSN roku 2018: "Spojené štáty nepodporia uznanie Medzinárodného trestného súdu. Podľa amerického názoru nemá ICC jurisdikciu, nemá legitímnosť a nemá žiadnu autoritu. ICC si nárokuje takmer úplnú jurisdikciu na občanmi každej jednej krajiny, porušujúc tak všetky princípy spravodlivosti, férovosti a riadneho procesu. Nikdy neobetujeme americkú suverenitu tejto nikým nezvolenej a nikomu sa nezodpovedajúcej globálnej byrokracii."
V máji roku 2019 zrušili USA víza prokurátorke ICC, s odôvodnením, že si neželajú, aby boli americkí vojaci vyšetrovaní ICC. O dva mesiace neskôr vydal Trump výkonný príkaz, ktorý zaviedol ekonomické sankcie a vízové obmedzenia proti právnikom a vyšetrovateľom ICC.
V tom istom roku bola žiadosť prokurátorky o otvorenie vyšetrovania v tejto veci zamietnutá s odôvodnením, že šanca úspešného stíhania je malá, že odvtedy uplynulo veľa času, že afgánske a americké orgány by nespolupracovali a že vyšetrovanie by "neslúžilo záujmom spravodlivosti". Po odvolaní sa však rozhodlo, že vyšetrovanie bude pokračovať a tak pokračuje až do dnešného dňa.
Čo povedať na záver? Dá sa tu samozrejme poznamenať, že všetci tí, ktorí teraz oslavujú ICC za vydanie zatykača na Putina, po Medzinárodnom trestnom súde predtým ani neštekli. To, že ICC nebolo zaujímavé až do chvíle, kým nezačalo slúžiť aktuálnym politickým záujmom sa dá samozrejme hodnotiť ako pokrytectvo. Takáto kritika je však planá a nezaujímavá. Oveľa zaujímavejšie je pripustiť, že politické inštitúcie nenapredujú z číreho idealizmu, ale tak, že sa niekedy praktické, a často nie veľmi vábivé, politické ciele zhodou okolností prekryjú s cieľmi idealistov. Ak sa v takej chvíli veci chopia tí správni ľudia, je možné politickú vôľu daného okamžiku využiť a inštitúciu vylepšiť tak, že tieto zlepšenia pretrvajú aj po tom, ako priaznivý okamžik pominie.
V tomto zmysle otvára vojna na Ukrajine pre ICC nové okno príležitosti. Či sa ho však podarí využiť a skončiť so silnejším, lepším a celkovo viac rešpektovaným Medzinárodným trestným súdom, to ešte len uvidíme. Ak vyhrajú tí, čo ako von der Leyenová chcú pre Ukrajinu zvláštny tribunál, nezávislý od ICC, zostane ICC len tou malou a často ignorovanou organizáciou, ktorou je dnes. A pri ďalšej vojne, pri ďalšej genocíde nebude opäť existovať silná organizácia, ktorá by dopredu odstrašovala a následne trestala jej páchateľov.
