Všetci milujú bojovať proti dezinformáciám. Nemôžme predsa dopustiť, aby bol bežný človek ohlupovaný internetovými dezinformátormi každého druhu!
O čom sa hovorí menej je, že vo chvíli keď sa nám podarí vytvoriť systém odstraňovania dezinformácií, teda - nedávajme si obrúsok pred ústa - systém cenzúry, otázka prestáva byť epistemologická, teda kto má v konečnom dôsledku pravdu, a začína byť politická: Kto má právo určovať, čo sú dobré médiá a čo, naopak, sú zlé dezinformačné kanály.
A problém nie je vôbec teoretický. To, že sa Fico a spol. pokúšajú ovládnuť médiá nie je žiadna novinka. Tiež vidíme rečnenie o tom, že atentát na Fica bol dôsledkom liberálnej propagandy a požiadavky, aby bol všetok takýto obsah cenzúrovaný sú len otázkou času.
Fakt, že naša cenzúra je obmedzená a nefunguje dokonale, skutočnosť, ktorá nám tak často lezie na nervy, keď vidíme ako Facebook nemaže príspevky od náckov, sa zrazu zdá oveľa prijateľnejšia.
---
Povedzme si však najprv pár vecí o cenzúre. Ada Palmerová, historička cenzúry, vysvetľuje, že bežný naratív o cenzúre je založený na Orwellovej knihe 1984 a charakterizuje cenzúru takto:
[Cenzúra] má dokonalý prístup ku všetkým médiám a rozpočet taký obrovský, že môže venovať celý tím monitorovaniu myšlienok a činov každého občana. Je efektívna, nedá sa jej ujsť, poháňa ju vôľa k moci. Ako hovorí Orwell: "Je to čižma, ktorá navždy dupe po ľudskej tvári." A je tiež úplne neuskutočniteľná.
Skutočná cenzúra je podľa Palmerovej iná. Ilustruje to na príklade Orwellovej manželky Eileen Blairovej, ktorá bola zhodou okolností cenzorkou:
Zaželá dobré ráno svojmu manželovi Ericovi, lepšie známemu ako George Orwell, a vydá sa za svojou novou prácou na skutočnom oddelení cenzúry na ministerstve informácií v Londýne. [...] Eileen, bývalá novinárka a redaktorka s diplomom z pedagogickej psychológie, ktorá so svojím manželom počas španielskej občianskej vojny pracovala pre republikánsku stranu, trávi deň prezeraním súkromnej korešpondencie a vystrihovaním citlivého obsahu, najmä zmienok o pohyboch vojsk, mien personálu, alebo zajatcov, diskusie o zásobovaní alebo úvah o morálke, ktoré by mohli nepriateľovi niečo prezradiť. Ide o obrovskú úlohu a britské ministerstvo informácií vo vojnovom období zúfalo zháňa finančné prostriedky. Neustále má nedostatok zamestnancov. Verbuje ženy, študentov, čo sú ešte na škole, každého, koho môžu. Sú neustále zavalení prácou. Poháňa ich zúfalstvo a manická túžba prežiť tvárou v tvár drvivej prevahe nepriateľa. Naša skutočná cenzorka Eileen má rôzne motívy vrátane vlastenectva, strachu a bežnej potreby zarobiť si na živobytie. Verejnosť v jej okolí vníma jej prácu so zmesou únavy, vďačnosti, akceptovania nevyhnutného a zvedavosti na psychológiu cenzora z povolania.
Každý, kto už vzdal pokusy bojovať proti dezinformáciám racionálne, vo verejnom diskurze a namiesto toho teraz len unavene fandí cenzúre, teda snahám donútiť sociálne siete, aby dezinformácie mazali, každý taký človek sa dokáže s Eileen plne stotožniť. Pretože rovnako ako ju ho neženie snaha niekomu ublížiť, ale naopak, láska a legitímny strach o ľudí okolo seba.
Palmerová pokračuje:
[V triede na univerzite v Chicagu] sme porovnávali dva zväzky. Jeden z nich bol kontroverzná lekárska práca Gerolama Cardana odsúdená inkvizíciou. V tejto kópii profesionálny inkvizítor odstránil zakázané pasáže. [...] Tento zväzok sme porovnávali s týmto výtlačkom tretieho románu zo série "Twilight", v ktorom matka vtedy maloletého dievčaťa z knihy nožnicami vystrihla sexuálnu scénu a na boj proti neslušnému jazyku použila kombináciu fixiek a zabielovača. Išlo o presne ten istý fyzický akt, o vystrihovanie stránok a zakrývanie textu. A naša diskusia sa sústredila na to, prečo sú naše reakcie na tieto dva akty v prípade týchto dvoch textov také odlišné. [...] Jeden študentský komentár ma zasiahol: "Rozdiel," povedal ten študent, "je v tom, že matka verí, že robí niečo dobré." Samozrejme, že trvalo len pár sekúnd, kým ostatní študenti v triede nezačali vykrikovať: "Ale počkať! Inkvizítor tiež verí, že robí niečo dobré! Myslí si, že chráni katolíckeho čitateľa pred nebezpečným kacírstvom!" Verí, že je to dobrý čin, rovnako ako si matka myslí, že chráni svoju dcéru, rovnako ako tomu veria tí, čo požadujú cenzúru Facebooku, komiksov alebo filmu. [...] Ale prvý impulz študenta je veľmi výrečný. Očakávame, že zlí cenzori, ako je trebárs inkvizícia, vedia, že sú zlí, že sú motivovaní zlomyseľnosťou, snahou spôsobiť bolesť, vôľou k moci, Orwellovými "železnými čižmami, ktoré navždy dupú po ľudskej tvári". V našej spoločnosti máme tendenciu inštinktívne nazývať veci cenzúrou predovšetkým vtedy, keď vnímame, že zainteresovaní majú zlé úmysly, ale ospravedlňujeme alebo ignorujeme cenzúru, keď jej motívy považujeme za dobré. Aby sme pochopili, ako funguje skutočná cenzúra, musíme sa poďakovať Orwellovi za nástroje, ktoré nám poskytol, ale tiež sa mu vzoprieť a znovu sa vrátiť k faktu, že väčšina cenzúry nie je motivovaná zlou, sebeckou vôľou k moci, alebo túžbou spôsobovať bolesť, ale inými motívmi ako je túžba chrániť, pocitom krízy, strachom, vlastenectvom, alebo niekedy aj láskou.
Existuje teda dobrá a zlá cenzúra? Možno je cenzúra zlá, len vtedy, ak ju prevádzkuje štát? A keď ju robia neziskovky, či občianska spoločnosť, tak je vlastne možno dobrá?
Inkvizícia nebol štát. Bola to medzinárodná organizácia s ašpiráciou byť univerzálnou autoritou, ktorá však vyjednávala s miestnymi vládami a vládcami. Niekedy spolupracovala, ale rovnako často s nimi súťažila. Na prekračovanie hraníc a zriaďovanie miestnych prevádzok využívala medzinárodný aparát organizácií, ako boli dominikáni a jezuiti. Skrátka, bola to ustanovizeň, ktorá sa podobala menej na štát a viac na organizácie typu Lekári bez Hraníc, alebo UNICEF a mala s nimi spoločné aj to, že verila, že robí čosi dobré.
Jasný a presne vymedzený obraz cenzúry sa nám začína rozpadať vo švíkoch. Cenzúra totiž nemusí byť ani totalitná a centralizovaná:
Predmoderná inkvizícia bola radikálne pluralitná, s decentralizovanými miestnymi pobočkami. Tie boli rozmiestnené po európskych domíniách a mali radikálne odlišné prístupy a spôsoby konania. Inkvizítori v Strednej Amerike v XVII. storočí napríklad financovali preklady náboženských textov do domorodých jazykov a strávili oveľa viac hodín kontrolou presnosti domorodých slovníkov, než sledovaním radikálnych osvieteneckých kníh, ktoré sa v tom čase šírili. Inkvizítori v tom istom čase v Portugalskom kontrolovanej Goe v západnej Indii naopak nariadili vykorenenie všetkých textov v domorodých jazykoch a plošné pálenie všetkých sanskrtských a konkanských spisov bez ohľadu na ich obsah. Politika inkvizície nebola konzistentná.
Ďalej, orgány cenzúry sa zvyčajne len narýchlo zbúchajú v čase krízy, často pod verejným tlakom a s využitím toho, čo už existuje. Od tej chvíle však žijú vlastným životom a využívajú sa na stále nové a nové, s pôvodným cieľom nijako nesúvisiace ciele:
Prvá inkvizícia bola vytvorená v roku 1100, keď úrady vo Francúzsku požadovali právny rámec pre boj proti katarskému a valdenskému kacírstvu. [...] Na tento účel bola prerobená už predtým existujúca medzinárodná infraštruktúra dominikánskej rehole. V roku 1252 pápež povolil inkvizítorom používať mučenie a miestne záujmy potom využili miestne pobočky na nové účely, vrátane čarodejníckych procesov, kontroly morálky a útlaku politických disidentov. Táto infraštruktúra tiež prišla vhod, keď sa Ferdinand a Izabela rozhodli v Španielsku koncom XV. storočia prenasledovať bývalých Židov a moslimov. Keď potom prišla kníhtlač a Rím v roku 1515 vydal príkaz, aby všetky knihy pred vydaním preskúmali cirkevné autority, inkvizícia bola na mieste, pripravená k použitiu. Predtým necenzúrovala knihy, ale zrazu to bolo inak. Reformácia to potom rozbehla na plné obrátky a to viedlo v roku 1542 k vytvoreniu centralizovaného svätého úradu inkvizície. To bolo prvý krát, kedy niekoho vôbec napadlo, že bude potrebné z tejto stáročia starej organizácie urobiť stálu, etablovanú súčasť cirkvi. Všetci si mysleli, že každá jednotlivá inkvizícia bude dočasná, že bude existovať len kým kríza neprejde. Ale akonáhle takýto mechanizmus existuje, dá sa znovu použiť. V neskorších storočiach sa inkvizícia využívala na stále nové účely, vždy keď vyvstala nejaká nová zdanlivá kríza, či už to bol Galilei, darwinizmus, alebo komunizmus. A nič z toho vôbec nesúviselo so stredovekými teologickými a politickými spormi v juhovýchodnom Francúzsku. Ale keď už raz inkvizícia existovala, dala sa využiť na vždy nový účel. A znova a znova. A tento princíp platí všeobecne. Vlády a ľudové hnutia, ktoré sa cítia v kríze - a tá môže, či nemusí byť skutočnou krízou - majú často tendenciu využívať existujúci aparát na cenzúru, hoci pôvodný nástroj na to nebol určený. [...] Po vytvorení cenzúrneho nástroja sa tento neskôr znova použije na cenzúru iných, nesúvisiacich záležitostí. Takže keď pociťujeme impulz vytvoriť systém, ktorý dokáže umlčať niečo, čo je nám nepríjemné, vždy si musíme položiť otázku: "Ako budú tento nástroj v budúcnosti zneužívať ľudia, s ktorými nesúhlasím?"
Keďže inkvizícia sú lanské snehy, pozrime sa ako podobný princíp funguje v modernej, internetovej dobe:
Roku 1990 zaviedla Austrália systém internetovej cenzúry určený na blokovanie stránok s detskou pornografiou. Vláda najala zamestnancov, aby identifikovali stránky s takouto pornografiou a pridávali ich na čiernu listinu, aby sa dali následne zablokovať na austrálskom Internete. Zoznam bol tajný, pretože ak by bol verejný, bol by to proste obrovský zoznam stránok s detskou pornografiou, a niečo také nechcel nikto sprístupniť. Až keď si kontrolné organizácie všimli nezrovnalosti medzi počtom zablokovaných stránok a správami o stíhaní takýchto stránok, prinútili vládu tento systém zmeniť a nakoniec aj odtajniť starý zoznam. Vtedy sa ukázalo, že 90% blokovaných stránok vôbec nebola detská pornografia. Zopakujem to ešte raz: Títo cenzori boli najatí na to, aby cenzurovali jednu konkrétnu vec. Ale 90% z toho, čo tajne scenzúrovali, bolo niečo úplne iné. Boli to nesúvisiace veci, ktoré oni osobne považovali za zlé. Pornografia pre dospelých, obrázky násilia, LGBT stránky, návody na samovraždy, návody na pestovanie marihuany, návody na výrobu bômb, náborové videá teroristických skupín, množstvo vecí, ktoré vyvolávajú v ľuďoch legitímne nepríjemné pocity, no v konečnom dôsledku to doviedlo týchto dobre mieniacich austrálskych cenzorov k tomu, že prekročili svoje zákonne stanovené právomoci o 90[0]%.
---
Ako teda vyzerá reálny stav cenzúry na Slovensku?
Na rozdiel od Ameriky s jej maximalistickým prístupom k slobode slova má Slovensko, rovnako ako zvyšok Európy, k cenzúre taký obojaký, trochu priateľský, trochu nepriateľský vzťah.
Na jednej strane síce pevne veríme, že cenzúra je nesprávna a nemala by existovať, na druhej strane sme však radi, že tu máme zákony proti šíreniu extrémizmu a že môžme pomocou nich náckom zavrieť hubu. A dnes sa k tomu všetkému ešte snažíme pridať oveľa vágnejšie definovaný boj proti dezinformáciám.
Takáto kognitívna disonancia, viera v dve protichodné, navzájom nezlučiteľné veci, by nám normálne nedala v noci pokojne spať, preto sa uchyľujeme k doublespeaku: Na jednej strane máme "médiá" a na druhej "dezinformačné kanály". Tie prvé neslobodno "cenzúrovať", tie druhé sa musia "blokovať".
DenníkN sú médiá, Vek a Zem sú dezinformanti. Vďaka doublespeaku sa zrazu, akoby mávnutím čarovného prútika, necítime ako zlí cenzori, ale ako chrabrí bojovníci za pravdu a svetlú budúcnosť krajiny.
To všetko samozrejme platí len do chvíle, kým Fico nerozhodne, že je to vlastne naopak a že práve Vek a Zem sú skutočné médiá a DenníkN sú dezinformanti.
---
Nie som odborník na Čínu, ale čo počujem je to, že bežný Číňan je ochotný cenzúru tolerovať, ak to len pomôže Číne neupadnúť do krvavého chaosu, ako to tam býva pravidelne zvykom. A skutočne: V zozname najkrvavejších konfliktov histórie patrí Číne väčšina najvrchnejších priečok.
Naopak, v Európe je bežný človek ochotný cenzúru tolerovať, len ak to Európe pomôže neupadnúť do krvavého chaosu, ako to tam býva pravidelne zvykom. A skutočne: V zozname najkrvavejších konfliktov histórie patria Európe prinajmenšom dve pomerne nedávne priečky.
Názor, že cenzúra dokáže nešťastiam, ako je druhá svetová vojna, alebo komunizmus zabrániť, je niečo, čomu môže človek úplne legitímne veriť. Dá sa o tom diskutovať a pokúsiť sa získať nejaké dôkazy, či cenzúra takýmto konfliktom skutočne zabraňuje. Ak však niekto verí, že v Európe by cenzúra mala byť a zároveň ho chytá zrádnik pri myšlienke na Veľký Čínsky Firewall, musí predovšetkým vysvetliť, aký je vlastne medzi týmito dvoma prípadmi rozdiel.
A ak je odpoveďou nejaká variácia na tému "Európa dobrá, Čína zlá" treba znova zopakovať pôvodnú otázku: Aký máme vlastne plán, ak sa ten mechanizmus cenzúry, ktorý sa tu snažíme vybudovať, dostane do rúk Ficovi?
---
Európa, a nehovorím to rád, senilnie. Podobá sa na starého, vzdorovitého deda, čo upadol do detinskosti.
Hospodársky sme do roku 2008 držali krok s USA, no odvtedy viac menej spoliehame na to, že sme súčasť západného sveta a nejako sa s ním už zvezieme. V tejto nebezpečnej dobe nemáme vlastnú armádu a spoliehame sa, že nás ochráni NATO. A rovnako je to aj z cenzúrou: Sme schopní donekonečna frflať na to, ako americké firmy nedostatočne cenzúrujú extrémistov a dezinformácie, ale v kútiku duše, možno bez toho, aby sme si to vôbec priznali, veríme, že ak dôjde k najhoršiemu - teda že ak sa v pákam cenzúry dostane Fico - tak že zlý Facebook aj zlý Elon Musk odignorujú slovenské zákony, budú sa držať amerického maximalistického výkladu slobody slova a nechajú nás na svojich platformách naďalej postovať a tweetovať a hovoriť pravdu do tváre moci.
Čo samozrejme vyvoláva otázku: Je to skutočne tak? Môžme sa naozaj takto spoliehať na blahosklonnosť Googlu, Facebooku, alebo Twitteru? Nerobíme si jednoducho ilúzie?
A odpoveď znie: Je to komplikované.
V prvom rade máme výhodu, že Slovensko je malá krajinka. Na príjmoch internetových gigantov máme taký malý podiel, že všetky Ficove požiadavky a vyhrážky tam budú znieť ako bzučanie komára. Z ďalekého Silicon Valley nevidieť medzi Slovenskom a San Marinom príliš veľký rozdiel. Na druhej strane však treba povedať, že všetky tieto veľké internetové spoločnosti zvyknú aspoň pro forma dodržiavať miestne zákony a tak na ne môže Fico, ak len nebude príliš vyskakovať, predsalen zapôsobiť, a to zmenou slovenských zákonov.
Väčšie nebezpečenstvo cenzúry hrozí na úrovni Európskej Únie. Blok je totiž veľký a bohatý. Má 450 miliónov obyvateľov. Taký trh si žiadna firma nenechá ujsť. Firmy teda majú silnú motiváciu na tomto trhu sa udržať a Európska Komisia zas silnú páku, aby ich donútila urobiť to, čo chce.
Pred pár dňami, po krátkej prestrelke s Thierrym Bretonom, európskym komisárom pre vnútorný trh, Elon Musk, majiteľ Twitteru, píše:
Európska komisia ponúkla X [Twitteru] nezákonnú tajnú dohodu: Ak budeme potichu cenzurovať a nikomu o tom nepovieme, nebudú nás pokutovať. Ostatné platformy túto dohodu prijali. X to neurobil.
Breton, samozrejme, existenciu takej dohody poprel.
Elon má sklon ku klauniádam všetkého druhu, takže všetko, čo povie treba brať s rezervou. Na druhej strane vieme, že boj proti dezinformáciám, to jest cenzúra, je jednoznačne v agende komisie a má v tom dokonca pevnú podporu elít väčšiny členských štátov. Ide tiež o prostredie vysokej politiky a diplomacie, kde sa často dá dosiahnuť viac taktným náznakom a skrytou vyhrážkou než priamym, verejným sporom, takže celá vec sa nedá jednoducho zamiesť pod koberec ako niečo, čo sa v žiadnom prípade nemohlo stať.
Opis údajnej dohody, ktorý Musk potvrdil, znie takto:
Komisia chcela, aby X [Twitter] najal v EÚ tím ľudí, niekoľko stoviek, ktorí by z platformy odstraňovali "dezinformácie", povedala [...] osoba so znalosťou problematiky. X by sa pri týchto rozhodnutiach o odstránení obsahu nemal možnosť sa odvolať.
"Cieľom zákona o digitálnych službách [DSA] je zabezpečiť pre európskych občanov bezpečné a spravodlivé online prostredie, ktoré by rešpektovalo ich práva, najmä slobodu prejavu," povedal [v reakcii] hovorca Európskej Komisie Thomas Regnier: "DSA vyžaduje pre užívateľov spravodlivý a transparentný mechanizmus na podávanie sťažností. Ak je účet zablokovaný, používateľ musí mať právo toto rozhodnutie napadnúť. To znamená, že rozhodnutia nesmú byť svojvoľné a používatelia sú oprávnení chrániť svoju online existenciu... Ak je účet obmedzený, užívateľ o tom musí byť informovaný a má právo proti rozhodnutiu sa odvolať.“
Registrujem, že hovorca EK odpovedá na inú otázku než bola položená. Lenže správa tiež necituje celý email, takže je úplne možné, že citácia je vytrhnutá z kontextu a pôvodný email obsahoval detailnú odpoveď, ktorú sa sem dotazovateľ neobťažoval zahrnúť.
Teraz však k druhej časti Muskovho výroku, totiž k tomu, že iné platformy takúto dohodu prijali. Je niečo také mysliteľné?
Roku 2010 Google demonštratívne odkráčal z čínskeho trhu, poukazujúc na problémy s rastúcou cenzúrou.
Lenže v nasledujúcich rokoch narástol počet užívateľov Internetu v Číne o 70%, totiž na 770 miliónov, a vrátiť sa tam začalo byť čoraz viac lukratívne. Roku 2018 unikol z firmy dokument, ktorý ukázal, že táto tajne pracovala na špeciálnej verzii svojho vyhľadávača pre čínsky trh. Vyhľadávač mal byť kompatibilný s Veľkým Čínskym Firewallom, donášať na užívateľov čínskym úradom a cenzúrovať všetko, na čo Komunistická Strana Číny ukáže.
A keďže som v tom čase pre Google pracoval, môžem tu odhaliť zopár šťavnatých podrobností... Lenže čerta starého! Projekt bol taký tajný, že o ňom nič nevedela ani drvivá väčšina zamestnancov. Nasleduje reakcia. 1400 zamestnancov podpisuje list, kde od vedenia požaduje viac transparentnosti o projekte. Projekt kritizujú médiá, americká vláda, aj armáda. Po pol roku Google konečne oznamuje, že projekt bol zrušený. Nesľubuje však, že v budúcnosti sa k podobným projektom nevráti.
---
PS: Len aby to bolo jasné. Ja sám som spomedzi ľudí, čo poznám, možno najväčší zástanca EÚ. Väčšina Európanov sa zdá byť ešte stále uviaznutá vo svojich národných identitách. Smejú sa na Švajčiaroch s ich kantönligeistom, ktorí sú ochotní uprednostňovať záujmy Ženevy, alebo Bernu pred záujmami Švajčiarska, ale sami robia to isté, len v o niečo väčšej, kontinentálnej mierke. Ale pozor! Byť Európanom neznamená len poslušne prikyvovať na všetko, čo komisia povie. Naopak, byť Európanom - a to je jednoznačne naša, európska, osvietenecká tradícia - znamená pozerať na všetko kritickým okom a zapojiť sa do verejnej diskusie o problémoch a ich prípadných riešeniach.
