Paul Krugman, ktorý získal roku 2008 Nobelovu cenu za ekonomiku v rozovore hovorí:
Ak sa spýtate liberála alebo ekonóma starého razenia: "Čo by tu povedal niekto na opačnej strane? Aká by bola ich verzia?" tak liberál to dokáže. Liberál môže súvisle hovoriť o tom, aký je konzervatívny postoj, pretože ľudia ako ja skutočne počúvajú. Myslíme si, že druhá stana nemá pravdu, ale venujeme im dostatočnú pozornosť na to, aby sme videli, o čo im ide. Lenže naopak to nefunguje.
Zbytočne sa pokúšate sa primäť niekoho, kto je má ostro proti-keynesiánske názory, aby vysvetlil, aké sú keynesiánske ekonomické argumenty. Nedarí sa im to ani približne správne. [...] Jedna strana je otvorená a skeptická. Máme iné názory, ale dospievame k nim tým, že počúvame. Druhá strana je dogmatická.
Bryan Caplan, ekonóm s konzervatívnym postojom (presnejšie libertariánskym - v Amerike prebieha hranica inde ako v Európe, libertariáni volia s konzervatívcami, zatiaľ čo u nás, ak niečo také ako európsky libertarián vôbec existuje, majú bližšie k liberálom) mu oponuje:
Moja výzva: Nech to niekto zorganizujte a ja sa radosťou stavím, že dokážem oklamať viac voličov [že som liberál] ako Krugman [že je konzervatívec]. Naozaj, s radosťou si vsadím na to, že hociktorý libertariánsky doktorand z top 10 spoločensko-vedných fakúlt dokáže oklamať viac voličov ako Krugman. My sa jeho svetonázor učíme v rámci učebných osnov. On sa náš učí vo svojom voľnom čase – teda v prípade, že sa ho rozhodne tomu venovať.
Ale súboje medzi ekonómmi bokom, Caplan si tu všíma niečo zaujímavé. Na rozdiel od bežných debát medzi konzervatívcami a liberálmi, kde každý hovorí svoje a nakoniec sa všetci zhodnú, že sa nezhodli a divák odchádza s neurčitým pocitom, že každý má svoju pravdu a možno ide koniec-koncov len o vec vkusu, tak tu zrazu máme niečo čo sa dá objektívne zmerať.
V tej súvislosti pripomína Turingov Test, ktorý roku 1950 navrhol Alan Turing, aby zodpovedal otázku "Dokáže stroj myslieť?" Myšlienka testu je taká, že pokusný subjekt sedí pri termináli, rozpráva sa s niekym na druhej strane a snaží sa uhádnuť, či je to človek, alebo počítač. Ak počítač dokáže presvedčiť o svojej ľudskosti rovnako veľa, alebo viac pokusných subjektov ako živý človek, môžeme tvrdiť, že je inteligentný. (Turing pôvodne navrhol test trochu inak, s hádaním pohlavia respondenta, ale tak, ako som ho tu opísal, ho chápeme dnes.)
Caplan navrhuje nový "Ideologický Turingov Test". Za terminálom tu sedí konzervatívec a snaží sa uhádnuť, či na druhej strane sedí skutočný konzervatívec, alebo len liberál, ktorý predstiera konzervatívne názory. Ak sa liberálovi podarí presvedčiť rovnako veľa, alebo viac konzervatívcov, že je konzervatívec než sa to podarí skutočnému konzervatívcovi, môžme povedať, že liberál má "otvorenú myseľ".
Ten istý test sa dá samozrejme zorganizovať aj v opačnom garde. Za terminálom sedí liberál a snaží sa rozlíšiť skutočných liberálov od konzervatívcov, ktorí len predstierajú liberálne názory.
Vieme tak objektívne zistiť, či majú otvorenejšiu myseľ liberáli, alebo konzervatívci.
Dôraz je na slove "objektívne". Pokus nevyžaduje ani od vedca, ani od účastníkov pokusu, aby od oka, subjektívne odhadovali nakoľko je kto otvorený. Ideologickým Turingovým Testom tiež neprejde ten, kto si len myslí, že rozumie svojim protivníkom. Musí byť argumenty druhej strany schopný sformulovať tak, aby s nimi druhá strana bola spokojná. (A áno, predošlé akademické pokusy merať mieru otvorenosti skutočne dávali ľuďom otázky ako: "Dokážete sa vžiť do svojich protivníkov?" Čo už by na takom pokuse mohlo nefungovať, všakže?)
A kým zatiaľ išlo len o teoretickú debatu a súboj medzi Krugmanom a Caplanom sa, pokiaľ viem, nikdy neuskutočnil, skupina britských vedcov si vyhrnula rukávy a vybrala sa vyzbrojená Ideologickým Turingovým Testom do terénu.
Namiesto všeobecného hodnotenia liberál verzus konzervatívec sa zamerali na konkrétnejšie otázky: Vakcíny proti Covidu, Brexit a vegánstvo.
Zástanca vakcín sa teda pokúša presvedčiť odporcu vakcín, že je tiež antivaxxer a podobne.
Ide samozrejme iba o jednu priekopnícku štúdiu, takže výsledky je treba brať s rezervou, ale napriek tomu:
Nezistili sme žiadny rozdiel medzi menšinovými a väčšinovými názormi, čo sa týka ich schopnosti prejsť Ideologickým Turingovým testom (t.j. nepozorovali sme žiaden rozdiel v úspešnosti medzi tými, ktorí sú za alebo proti vakcínam proti Covidu-19).
Inými slovami, antivaxxeri sa dokážu do zástancov vakcín vžiť rovnako dobre (alebo zle) ako zástanci vakcín do antivaxxerov. Brexiteeri sa dokážu do remoanerov vžiť rovnako dobre (alebo zle) ako remoaneri do brexiteerov. To isté platí o vegánoch a nevegánoch.
Čo je ešte zarážajúcejšie je, že účastníci pokusu, ktorí uviedli, že si o téme čítali, alebo o nej diskutovali s ľuďmi opačného názoru nemali v Ideologickom Turingovom Teste vyššiu úspešnosť ako tí, čo to nerobili.
Na druhej strane však netreba byť zbytočne pesimistickí: Nie je pravda, že väčšina ľudí je absolútne neschopných vžiť sa do svojich protivníkov. Pri všetkých troch témach bola viac ako polovica účastníkov schopná sformulovať argumenty, ktoré druhá strana prijala rovnako dobre ako argumenty vlastnej strany.
Štúdia dokonca obsahuje náznak toho, akí ľudia sú v Ideologickom Turingovom Teste úspešnejší a teda aj istú praktickú radu, ako dospieť k otvorenejšej mysli:
Zistili sme, že tí, ktorí prejdú Ideologickým Turingovým testom, majú sklon menej odsudzovať svojich protivníkov, konkrétne, že majú menší sklon považovať ich za nevedomých, nemorálnych alebo iracionálnych.
