"Všetko šťastie je preč," hovorí Nefertyho Proroctvo, egyptský papyrus spred približne 4000 rokov. „Láskavosť sa vytratila a na všetkých zostúpila hrubosť,“ súhlasí Rozhovor muža s jeho Dušou, napísaný približne v rovnakom čase. "Nie je to ako minulý rok. [...] Už nie je nikto, kto by nepáchal zlo a každý to robí tak isto," hovoria príhodne nazvané Sťažnosti Chacheperrasenebove o niekoľko rokov neskôr. A o nejaký nejasný čas neskôr Ipuwerove Napomenutia tvrdia, že svet začal práve kolabovať. "Všetko je skaza! Vskutku, smiech zmizol a už nikto sa nesmeje.“ A čo je najhoršie: "Všetkým vypadli vlasy."
Ďaľších 2000 rokov úpadku nedokázalo tento trend zvrátiť. Svet stále speje ku skaze. Talmud, okolo roku 200, uvádza:
Ak sú dávne generácie ako deti anjelov, my sme ako deti ľudí. A ak sú dávne generácie ako deti ľudí, my sme podobní somárom. A tým nechcem povedať, že sme podobní somárovi rabína Ḥanina ben Dosa alebo somárovi rabína Pinḥasa ben Yaira, čo boli dvaja mimoriadne inteligentní osli. Skôr sa podobáme iným, obyčajným somárom.
A Umberto Eco, sám vzdelaním medievalista, dobre vystihuje názor bežný v stredoveku:
Pre ľudské hriechy sa svet ocitol na kraji priepasti, sám preniknutý takou priepasťou, aká ho do nej ženie. A ako vraví Honorius, zajtra budú ľudské telá menšie od našich a tie sú zasa menšie, než boli telá niekdajších ľudí. Mundus senescit.
Ako sa blížime k novoveku, úpadok pokračuje:
Martin Luther raz poznamenal, že celá kniha by mohla byť zaplnená znameniami, ktoré sa udiali v jeho dobe a ktoré naznačovali blížiaci sa koniec sveta. Veril, že "najhorším znamením" je to, že ľudské bytosti nikdy nezmýšľali tak svetsky "ako práve teraz". Skoro nikto sa nestaral o večnú spásu.
Ani roku 1874 nie je situácia o nič lepšia. Nietzche sa sťažuje:
Svet nebol nikdy svetskejší, nikdy chudobnejší na dobro a lásku. Učenci už nie sú majákmi, či svätyňami uprostred tejto búrky svetskosti; oni sami sú každým dňom nepokojnejší, bezmyšlienkovitejší, stále viac im chýba láska. Všetko sa skláňa pred prichádzajúcim barbarstvom, umenie a vedu nevynímajúc.
Ak bolo roku 1874 zle, toku 1977 je ešte horšie. David Herbert Donald, profesor histórie na Harvarde píše v komentári do New York Times:
Na rozdiel od každej predchádzajúcej americkej generácie čelíme nemožným rozhodnutiam. Vek hojnosti sa skončil [...] V dôsledku toho sú poučenia z americkej minulosti dnes nielen irelevantné, ale aj nebezpečné.
V roku 2017 59% Američanov uviedlo, že najhorší bod v histórii, ktorý si pamätajú, je "práve teraz":
Ľudia všetkých vekových kategórií odpovedali v podstate rovnako, čo znamená, že si mysleli, že katastrofy roku 2017 boli horšie ako druhá svetová vojna, Vietnam, 11. september, Afganistan, Irak atď. Netušili, že to najhoršie ešte len príde: v roku 2024 už 67% Američanov uviedlo, že najhorší bod v histórii je v skutočnosti práve dnes.
---
Zdroj: Vždy vtipný a zaujímavý Adam Mastroianni.
A tu je jeho psychologická štúdia o ilúzii morálneho úpadku. V skratke: V prítomnosti považujeme zlé správy za dôležitejšie než tie dobré. Z minulosti si naopak spomíname skôr na tie dobré. Výsledkom je nepretržitý pocit, že kedysi bolo lepšie ako dnes. Jednoduchou extrapoláciou nakoniec dospievame k názoru, že svet speje ku skaze.
