Vo filme A Beautiful Mind sa schizofréniou trpiaci John Nash (nobelova cena za ekonomiku 1994) uisťuje, že človek, ktorého vidí nie je halucinácia:
Novopríchodzí: "Profesor Nash?"
Nash (obracia sa na okoloidúcu študentku): "Vidíte ho?"
Študentka: "Áno."
Nash: "Ste si tým istá?"
Študentka prikyvuje.
Nash: "Tak dobre."
K novopríchodziemu "Prepáčte. K novým ľuďom som vždy podozrievavý."
Ale to je samozrejme len film. Je skutočne možné, aby človek, trpiaci vážnou duševnou poruchou, dokázal čírou silou rozumu túto poruchu prekonať, či lepšie povedané, odstaviť ju na vedľajšiu koľaj?
Je jasné, že sa to nedá vždy. Nepochybne existuje natoľko rozsiahle fyzické poškodenie mozgu, že to, čo zostalo nepoškodené, už nedokáže vykompenzovať to, čo nefunguje. A ešte horšie, existujú choroby, kde samotná racionalita je zasiahnutá chorobou. Napríklad keď postihnutý verí, že prišiel o končatinu, ktorú pritom ešte stále má. Zdalo by sa, že rozum dokáže takýto blud ľahko prekuknúť, ale ten naopak vynakladá všetky svoje sily na to, aby vyvrátil námietky ľudí, ktorí poukazujú na skutočnosť, že zmienená ruka je ešte stále pevne prirastená k telu.
Zdá sa však, že aspoň v prípade schizofrénie má rozum niekedy, zriedka, aspoň nejakú šancu. Samotný Nash však k tejto téme hovorí len málo:
Keď som bol dostatočne dlho hospitalizovaný, konečne som sa vzdal bludných hypotéz, začal som sa znovu považovať za človeka uprostred bežnejších životných okolností a vrátil som sa späť k matematike. V týchto medzihrách akoby vynútenej racionality sa mi podarilo urobiť slušný pokrok v matematickom výskume.
No dobre, tu je racionalita "vynútená" pobytom na psychiatrickej klinike. Čo však inokedy?
Čas plynul. Postupne som začal intelektuálne odmietať niektoré bludné spôsoby myslenia, ktoré boli charakteristické pre moju chorobu. Začalo to, najzreteľnejšie, odmietnutím politicky orientovaného myslenia ako beznádejného plytvania duševnými silami.
Čo tým Nash myslí? Aké politicky orientované myslenie?
Schizofrénia je choroba, ktorá sa často spája s paranojou a celkovo s pocitom, že bežné veci, ktoré človeka obklopujú majú nejaký hlboký, často hrozivý význam.
Keďže sám nemám k schizofrénii sklony, je pre mňa ťažké vžiť sa do pozície postihnutého. Najbližšie sa mi k tomu asi podarilo dostať pri čítaní Meyrinkovho Golema - tu však treba povedať, že som nikdy nikoho nepočul hovoriť o spojení medzi touto knihou a schizofréniou, takže môžem byť aj úplne mimo. Tak či onak, kto sa do knihy zahĺbi, ocitne sa v svete, kde pražské židovské geto dýcha, kde domy v gete žijú svoj vlastný, tajomný život, dohovárajú sa, nenávidia, jednotlivé predmety majú hrozivé, aj keď nie celkom jasné významy. Hrubé noviny pohodené na ulici sa vo vetre otvárajú a zatvárajú pripomínajúc dýchavičného človeka. Veterný vír ženie pred sebou odpadky s antropomorfnou zúrivosťou.
A politicky orientované myslenie, o ktorom hovorí Nash, znamená, nakoľko tomu rozumiem, videnie sveta, kde sa všetko deje so zámerom. Je to svet kde neexistuje náhoda. Nič sa tu nedeje len tak, alebo jednoducho z ľudskej neschopnosti, či hlúposti. Vždy len z viac, alebo menej utajeného a viac, alebo menej zlovestného zámeru. Vietor je skutočne zúrivý. Niečo sa nám tým pokúša naznačiť. Neopatrne nadvihnuté obočie náhodného známeho znamená, že ten človek je súčasťou konšpirácie. Inak neškodný brept politika tiež nie je žiadna náhoda. Dokazuje, že politik sa vo voľných chvíľach zaoberá pedofíliou a kanibalizmom. Svet nie je ľahostajný - delí sa na utajených protivníkov a utajených spolubojovníkov. A kto nie je s nami je proti nám.
A Nash vo svojom krátkom citáte hovorí ešte jednu dôležitú vec: Vôbec nespomína, ako je tomu vo filme, že by svoju chorobu dokázal prekonať tak, že by starostlivo a systematicky odlišoval bludy od nebludov. Naopak. Hovorí, že jednoducho odmieta na tieto témy vôbec rozmýšľať, pretože ide o "beznádejné plytvanie duševnými silami".
Nasleduje správa od iného schizofrenika, opäť zhodou okolností profesora, tentoraz na Cambridgi, teda opäť, ako sa dá predpokladať, človeka so silným ráciom:
Od detstva mám hudobné halucinácie. Hlasy prišli neskôr a vizuálne halucinácie ešte neskôr. Hlasy sú často vzdialené, ide o rozhovor, ktorý sa ma netýka, a môžem ich ignorovať. Niekedy sú hlasy bližšie, inokedy ku mne aj hovoria. Ide zvyčajne o hlasy ľudí, ktorých poznám, ale niekedy sú to aj cudzí ľudia. Hlasy sú niekedy kritické. Niekedy komentujú, čo sa deje. Inokedy bľabocú. Občas sú povzbudivé.
Hudobné halucinácie ma neznepokojujú. S hlasmi je to však iné – len zriedkavo sú samé osebe znepokojujúce, no neistota ohľadom ich pôvodu rozhodne je. Nejaký čas sa zdalo dôležité, aby som zistil, či sú to hlasy ľudí, ktorí sú fyzicky prítomní. Môj lekár to nazval "reality check". Niekedy je takáto kontrola reality jednoduchá, napr. ak mi do ucha šepká hlas, ale pri uchu nikto nie je. Často je však veľmi náročná. Keď človek počúva rozhovor na preplnenom mieste, má sa potom pýtať ľudí, či práve niečo povedali?
[...]
Pred niekoľkými rokmi zmenila vtipná situácia môj prístup k halucináciám. Je chladné, tmavé ráno v kaviarni. Nie sú tu žiadni ďalší zákazníci. Objednám si kávu a pečivo, sadnem si a začnem pracovať. Čoskoro počujem rozhovor. Normálne by som urobil "reality check" a bolo by to jednoduché (je to malá kaviareň), ale bol som si istý, že tam nie je nikto okrem jedného zamestnanca a mňa a keďže hlasy neboli rušivé, pokračoval som v práci. Potom jeden z hlasov vyslovil moje meno. Počuť vlastné meno takmer vždy upúta moju pozornosť. Otočil som sa, hoci som stále čakal, že nič neuvidím. Za mnou boli dvaja ľudia – skutoční ľudia! – a jedného z nich som poznal; spoznal ma a pozdravil ma.
Predpokladám, že niečo také sa mi muselo stať už aj predtým, ale v tej chvíli som si uvedomil niečo, čo som predtým nechápal: Nie je dôležité vedieť, odkiaľ tie hlasy prichádzajú. Práve som videl praktickú ukážku, že predtým, ako som sa otočil, nepoznal som ich pôvod, ale napriek tomu som bol spokojný, lebo som jednoducho "veril". Ako sa ukázalo, išlo o falošné presvedčenie, že tam nikto nie je. V tej chvíli som si uvedomil, že útecha, ktorá prichádzala z úspešných kontrol reality, neprichádzala z poznania, alebo z istoty, ale z jasného presvedčenia o pôvode hlasov. V tejto konkrétnej situácii toto presvedčenie, aj keď sa ukázalo byť falošné, úplne stačilo. A keď som bol nútený presvedčenie zmeniť, bolo to stále v poriadku. Mohol som sa otočiť a pokračovať v práci. Teraz som veril, že hlasy prichádzajú od ľudí, čo sedia za mnou.
[...]
Iný príklad sa týka zrkadiel. Často sa mi zdá, že za zrkadlami sú kamery, alebo osoby. Zvykol som kontrolovať zrkadlá (a ešte stále to niekedy robím), ale uvedomil som si a akceptoval som, že väčšinou na tom nezáleží. Ak sú na druhej strane voyeri, je to ich problém, nie môj. Pre mňa je cestou najmenšieho odporu pripustiť, že na druhej strane pravdepodobne niečo je. Kým v tom mám jasno, všetko je v poriadku.
[...]
Tieto stratégie majú jedno spoločné. Je to práve viera, nie istota, čo mi umožňuje celú vec zvládať. Nie je to tak, že na istote [...] nikdy nezáleží. Ak mi pripravujete večeru, pokúsim sa vám vysvetliť, že mám alergiu na baklažán a možno sa pri tom budem opakovať. [Tu hovorí o probléme, kde nevie rozlíšiť to, čo povedal od toho, čo si pomyslel.] A rovnako to robím, keď vyučujem. Dávam pozor na náznaky, že ma študenti počuli a pochopili, a možno ich dokonca požiadam, aby mi to potvrdili. [...] Ale väčšinou je v poriadku mať len jednoznačné, aj keď nepotvrdené a možno falošné presvedčenie. Umožňuje to človeku dýchať.
Tento postoj považujem za istý druh „intelektuálnej pokory“, pretože hoci mi záleží na pravde – a v dôsledku toho, že mi záleží na pravde, si vytváram presvedčenie o tom, čo je pravda – už ma netrápi, či sú moje úsudky nesprávne. Život bez zničujúcej úzkosti sa v mojom prípade nedá zlúčiť s neúnavným hľadaním pravdy. Namiesto toho potrebujem jasné presvedčenia a ochotu ich zmeniť, ak si to okolnosti a dôkazy vyžiadujú.
A keďže dnes človek, ktorý browsuje po Internete žije v schizofrenickom svete, kde mu do ucha naraz šepkajú tisíce hlasov, skoro vždy bez toho, aby vedel, odkiaľ pochádzajú, či sa snažia o jeho dobro, alebo zlo, alebo či vôbec ide o živých ľudí, alebo len automatických botov, stojí sa to sa nad skúsenosťami ľudí so schizofréniou, akokoľvek strašný a znepokojivý môže takýto výlet do neznámych končín byť, zamyslieť.
