Reverend Malthus na konci XVIII. storočia tvrdil, že budeme navždy živoriť na existenčnom minime.
Jeho argument znel takto (prispôsobené na dnešnú dobu): V Nigeri pripadá 6.6 detí na jednu ženu. Ak tam pošleme pomoc, rodiny sa budú mať na chvíľu o trochu lepšie. Potom však splodia viac detí, tie vyčerpajú všetky dodatočné zdroje a nakoniec sa budú zas všetci potácať na pokraji existenčného minima. Jediný rozdiel bude, že tých živoriacich bude viac. Ešte horšie: Keďže tieto dodatočné deti budú žiť len vďaka charite, budeme do Nigeru musieť posielať peniaze už navždy, aby sme im dali aspoň akú-takú šancu prežiť.
Argument je však širší. Netýka sa len finančnej pomoci. Povedzme, že v Nigeri nastane pokrok. Výkonnosť poľnohospodárstva sa - či už častejším používaním hnojív, využitím nových odrôd poľnohospodárskych plodín, alebo mechanizáciou - zvýši dvojnásobne. Zrazu má v Nigeri každý dvakrát toľko jedla. Klesne detská úmrtnosť, rodičia sa v lepších podmienkach rozhodnú mať viac detí. Malthusova teória tvrdí, že po krátkom období blahobytu hustota obyvateľstva stúpne dvojnásobne a za chvíľu je zase každý späť na existenčnom minime, len jednu neúrodu vzdialený od smrti od hladu.
Malthusova teória je hlboko skľučujúca. Pokrok je len ilúzia, ľudstvo je v pasci a nakoniec sú na tom všetci rovnako zle ako vždy...
Thomas Malthus sa zvykne spomínať v takých súvislostiach, že nepozorný poslucháč má niekedy dojem, akoby išlo o šarlatána. To však nie je pravda. Malthus bolo dôležitý a uznávaný ekonóm svojej doby. Nedá sa dokonca ani povedať, že sa mýlil. Logika, ktorú opísal neomylne fungovala po celú ľudskú históriu až do Malthusovej vlastnej doby. Malthus mal jednoducho smolu. Presne vo chvíli, keď svoju tézu sformuloval, táto práve prestávala platiť.
Napriek tomu je malthuziánske zmýšľanie stále s nami. Malthusova téza má istú magickú príťažlivosť pre ľudí s istým politickým - nazvime to konzervatívnym - ladením. Pre nich je malthuziánska pasca prirodzenou záležitosťou života, faktom logicky vyplývajúcim z tým najelementárnejších životných právd, takých samozrejmých, že o nich ani netreba rozmýšľať. Masy sa budú vždy nekontrolovane množiť, budú vždy živoriť a nedá sa s tým nič robiť. Nemá zmysel snažiť sa im pomáhať. Každá snaha o pomoc v konečnom dôsledku len zvyšuje množstvo trpiacich.
Aby sme pochopili, prečo je takýto prístup nesprávny, je dôležité pochopiť, ako vlastne ľudstvo niekedy začiatkom XIX. storočia z malthuziánskej pasce uniklo.
Zo školy si človek odnesie pocit, že to nejako súviselo s priemyselnou revolúciou. Zrazu sme mali parný stroj a všetky tie úžasné vynálezy, produktivita prudko stúpla a rovnako aj životná úroveň.
Jediným problémom tohoto vysvetlenia je, že nefunguje. V prvej fáze priemyselnej revolúcie, v Anglicku v druhej polovici XVIII. storočia, naopak maltuziánska pasca zafungovala rovnako dobre ako vždy: Prišiel parný stroj a produktivita sa zvýšila. Zvýšila sa však aj pôrodnosť. Počet obyvateľov narástol a chudobné vrstvy boli na tom opäť rovnako zle ako predtým. Len deti namiesto na poli pracovali teraz vo fabrikách.
Tento graf nám však ukazuje aj niečo iné. Zatiaľ čo v technologicky prudko napredujúcom Anglicku sa práve zaklápa maltuziánska pasca, v bukolickom Francúzsku, blažene nedotknutom priemyselnou revolúciou, začína pôrodnosť klesať.
Začína sa tu to, čo nazývame demografický prechod. Proces, kde počet detí na ženu prudko padá z niekdajších šiestich až siedmych až po práve ohlásených, rekordných juhokórejských 0.87.
Demografický prechod sa začína vo Francúzsku o storočie skôr ako inde, potom sa však rýchlo šíri do zvyšku Európy a napokon do celého sveta.
A keď po napoleonských vojnách preniká priemyselná revolúcia do kontinentálnej Európy - a demografický prechod opačným smerom na britské ostrovy - stretávajú sa tieto dva trendy, totiž prudko rastúca produktivita a prudko klesajúca pôrodnosť a krajiny zrazu jedna po druhej unikajú z maltuziánskej pasce. Ľudia sú stále bohatší, lepšie živení, zdravší, vzdelanejší...
V dvadsiatom storočí nasleduje po Európe a Amerike Ázia, v dvadsiatom prvom Afrika.
A čo viac, demografický prechod je čoraz rýchlejší a rýchlejší.
To všetko vyvoláva otázku, ako vlastne prišlo k priemyselnej revolúcii. Už Rimania poznali aeolipilu - prečo teda nevynašli aj parný stroj? A ako nastal demografický prechod? A prečo práve vo Francúzsku v XVIII. storočí a nie niekde inde?
K príčinám priemyselnej revolúcie existuje celá kopa teórií, rozoberať ktoré by však bolo mimo rozsah tohto článku. (Pekné zhrnutie však tu.)
Tajomnejšie a menej spracované sú príčiny demografického prechodu.
Zaujímavý príspevok k téme prináša v novej štúdii ekonóm Guillaume Blanc. (Populárno-vedecký článok k téme je tu.) Blanc vychádza z rozsiahlej štúdie, ktorá poskytla dáta o historickej pôrodnosti na regionálnej úrovni vďaka štúdiu verejne dostupných rodinných rodokmeňov a ukazuje, že demografický prechod vo Francúzsku XVIII. storočia koreluje so sekularizáciou tamojšej spoločnosti. Odklon on cirkvi meria napríklad používaním náboženskej terminológie v dobových závetiach, odkazovaním majetku cirkvi, žiadosťami o zádušné omše, či priemernou váhou pohrebných sviečok. Ako sa blíži francúzska revolúcia, ľudia napríklad stále menej hovoria o smrti ako o tom, že boh človeka povolá k sebe a stále viac ako o "neodpustiteľnom dlhu, ktorý dlžíme prírode".
Myšlienka je, že odklon od cirkvi a jej pro-natalistickej ideológie umožnil širšie využívanie antikoncepcie a to nielen vo forme neskoršieho veku pri vstupe do manželstva, alebo kondómov z plátna či zvieracích čriev, ktoré spomína Casanova (1725-1798), ale aj častejším využívaním techník ako "les plaisirs de la petite oie" (pôžitky malých husičiek, vzájomná masturbácia), alebo coitus interruptus.
Veľa však zostáva ešte stále záhadou. Blanc píše:
Regióny, v ktorých nastala sekularizácia, neboli zďaleka tými najbohatšími. Provensálsko bolo v rámci Francúzskeho kráľovstva vidieckym zapadákovom, hovorilo sa tam iným jazykom a platili tam iné fiškálne pravidlá. To naznačuje, že pokles pôrodnosti nespôsobili ani bohatstvo, ani inštitúcie. Historici však príležitostne spomínajú protireformáciu, ktorá bola vo Francúzsku obzvlášť silná. V skutočnosti sa regióny, kde bol jansenizmus, teologická doktrína, ktorú jezuiti a pápež považovali za kacírsku, v 18. storočí najslabší, sekularizovali viac. Zdá sa, že to isté platí pre oblasti, kde bola Katolícka Liga v roku 1590, počas francúzskych náboženských vojen, najsilnejšia. Obe skutočnosti naznačujú, že francúzske regióny, v ktorých bola protireformácia najsilnejšia, sú práve tie, ktoré sa sekularizovali najviac. To zas naznačuje, že sekularizácia mohla byť poháňaná odporom proti náboženskej vrchnosti úzko spojenej s absolutizmom.
Bez ohľadu na to, čo presne spustilo demografický prechod vo Francúzsku, ďalšou otázkou je, ako sa rozšíril do celého sveta. Argumenty o protireformácii predsa nebudú platiť niekde v Číne.
Tu však môže byť odpoveď jednoduchšia ako sa zdá. Menej detí znamená bohatších ľudí, bohatí majú vyšší status a je ľudskou prirodzenosťou opičiť sa po tých s vysokým statusom. V Brazílskych telenovelách zvyknú mať napríklad bohaté rodiny málo detí. Štúdia ukazuje, že v oblastiach, kde sú telenovely dostupné, majú ženy výrazne menej detí. Podobným spôsobom, totiž kopírovaním modelu jednodetných rodín, sa tiež kedysi takmer vyhubili evanjelici na Gemeri a v Malohonte.
