Ak by sa kniha "Problém troch telies" mala označiť nejakým slovom, tak to slovo bude "desivá". Akoby nestačilo, že čitateľ sa už aj tak bojí jadrovej vojny, fašistov, covidu a klimatickej zmeny. Tu sa zrazu začína báť aj prírodných zákonov.
Je to však švindel. Veda v knihe - a to, chválitebne, často veda, ktorá si ešte nenašla cestu do mainstreamového sci-fi - pôsobí desivo, pretože sa využíva výlučne v záujme geo- či skôr kozmo-politických cieľov. Používa sa na útok. Používa sa na obranu. Ale len málokedy na niečo konštruktívne. Desivosť knihy nepramení z vedy ako takej, ale zo zúfalého, beznádejného nula-súčtového myslenia, ktoré je kostrou celého príbehu. Trisolarisania letia k Zemi na to, aby sa jej zmocnili a - dosť prekvapivo pre takú vyspelú civilizáciu - ich ani nenapadne, že by s pôvodnými obyvateľmi mohli spolupracovať namiesto toho, aby ich zničili. To isté napokon platí aj o Liu Cixinových pozemšťanoch, ktorí tiež vidia celú situáciu len v zmysle hesla "buď my, alebo oni".
Otázkou zostáva len to, či je takéto myslenie vlastné len autorovi knihy, alebo je charakteristické pre čínsku civilizácii ako takú. (Tých pár výskumov, čo sa urobilo na tému nula-súčtového myslenia u rôznych národov naznačuje, že nie, Čína sa v tomto ohľade príliš nevymyká z celosvetového priemeru.)
To všetko však neznamená, že strašidelná veda v skutočnosti neexistuje.
Roku 1961 sa v Green Banku v Západnej Virgínii stretol "rád delfína", skupina ľudí, zväčša vedcov, ktorí sa zaujímali o hľadanie mimozemských civilizácií.
Zásadnou otázkou na tomto stretnutí bolo to, koľko takýchto civilizácií, teda civilizácií, s ktorými by sa dalo komunikovať aj cez medzihviezdny priestor v našej galaxii vlastne existuje.
Účastníci na tento problém zaútočili takzvanou Drakovou rovnicou.
To, že by sme sa o mimozemských civilizáciách mohli dozvedieť niečo viac za pomoci nejakej rovnice, namiesto toho, aby sme niekam leteli, niečo skenovali a podobne, znie čudne. Ale v skutočnosti nejde o žiadnu čiernu mágiu.
Drakova rovnica je príkladom Fermiho odhadu, metódy, ktorá zložitý problém rozoberie na viacero malých podproblémov, odhadne pravdepodobnosť každého jedného z nich a pravdepodobnosti nakoniec vynásobí. Výsledkom je lepší odhad, než aký by sme dostali, keby sme hádali len tak z brucha. V prípade Drakovej rovnice sa problém existencie vyspelých mimozemských civilizácii rozoberá na časti typu: Ako je pravdepodobné, že bude mať hviezda planetárny systém? Ako je pravdepodobné, že planéta bude mať podmienky na život? A ak má podmienky na život, nakoľko pravdepodobné je, že tam život naozaj aj vznikne? A tak ďalej.
Účastníci podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia odhadli jednotlivé dielčie pravdepodobnosti, vynásobili ich a výsledkom bolo, že v našej galaxii by malo byť niečo medzi tisícom a sto miliónom planét s civilizáciami schopnými medzihviezdnej komunikácie.
A to vedie priamo k Fermiho paradoxu, ktorý sformuloval samotný Enrico Fermi v trojslovnej otázke:
"Kde sú všetci?!"
Inak povedané, ak je naša galaxia skutočne plná vyspelých civilizácií, ako je možné, že tu ešte nie sú? A ako to, že sme nezachytili žiaden signál?
Liu Cixin má vysvetlenie úplne zodpovedajúce jeho spôsobu myslenia: Civilizácie sú ticho, pretože sa boja. Pretože ak signál zachytí nejaká silnejšia civilizácia, nešťastného pôvodcu signálu jednoducho zničí.
S iným vysvetlením prichádza roku 1996 ekonóm Robin Hanson.
Hanson načrtáva cestu ku vyspelej civilizácii:
1. Vhodný hviezdny systém (vrátane organických molekúl)
2. Niečo, čo je schopné sa reprodukovať (napr. RNA)
3. Jednoduchý (prokaryotický) jednobunkový život
4. Zložitý (archaeatický a eukaryotický) jednobunkový život
5. Sexuálna reprodukcia
6. Mnohobunkový život
7. Zvieratá s veľkým mozgom využívajúce nástroje
8. Kde sa nachádzame dnes
9. Kolonizácia vesmíru
Každý bod v tomto zozname zodpovedá jednej čiastkovej pravdepodobnosti v Drakovej rovnici.
A Hanson dodáva: Ak nám vynásobenie týchto pravdepodobností hovorí, že galaxia by mala byť plná vyspelých civilizácií a my sme zatiaľ žiadnu nevideli, znamená to, že niekde robíme chybu.
Niektorý krok na tejto ceste je menej - milióny krát menej - pravdepodobný než si myslíme.
Tomuto kroku hovoríme "veľký filter".
Veľký filter je ako nemilosrdný záhradník, ktorý pleje budúce civilizácie po celých miliónoch.
Otázkou teda zostáva, ktorý z krokov na ceste k vyspelej medzihviezdnej civilizácii je týmto veľkým filtrom?
Niekto môže zastávať názor, že ide o vznik eukaryotickej bunky, ktorá je ako energetické Porsche oproti starému, prokaryotickému bunkovému rebriňáku. Vieme napokon, že život na Zemi vznikol nie dlho po tom, čo to začalo byť vôbec fyzicky možné. Nemôže to teda byť až také ťažké. Ale na vznik eukaryotickej bunky sme museli čakať celú miliardu rokov.
Takýto ľudia sú optimisti: Veria, že veľký filter máme už za sebou. Že sme jednou z tých mála šťastných civilizácií, ktoré unikli ruke vesmírneho záhradníka.
Iní si myslia, že veľký filter sa nachádza niekde pred nami, v životnej fáze civilizácie tesne pred kolonizáciou vesmíru. Napríklad, že väčšina vyspelých civilizácií to nezvládne a vlastnoručne sa zničí v jadrovom konflikte.
A teraz, milí priatelia, vám nezostáva nič iné, než za bezsenných nocí dumať o tom, či je veľký filter, ktorý ničí civilizácie ako na bežiacom páse už za nami, alebo ho máme ešte stále pred sebou.
Nemáte začo. Rado sa stalo.
