Tak nejako to vyzeralo na poli za našimi domami 6. apríla - na Veľkonočný pondelok. No Veľkonočný pondelok znamená voľno a to je možné využiť na túlanie sa niekde vonku. V našom prípade, keďže autíčku neslúžilo zdravie a našim psom už dlhšie nie, ďaleko nezájdu, nám bolo umožnené túlať sa len kúsok od obydlia.
Bolo studené ráno a krajina na prvý pohľad pustá a bez farieb. Len veľké smetisko za sídliskom nás svojou prítomnosťou uisťovalo o tom, že tu nie sme sami, je to tu obývané aj inými bytosťami z vrcholu potravinového reťazca na našej planéte.
Boli sme však odhodlaní nenechať sa znechutiť chladom, ani šedivosťou. Psi si onedlho našli zábavu - mláky. Zistili, že sú pokryté ľadom, ktorý možno krásne pokaziť na kúsky a úprimne ich to nadchlo. Spomenula som si, ako som si v detskom veku tiež vystačila s mlákami a pridala som sa k hre. No namiesto brodenia v nich som sa zabávala obdivovaním ľadovej štruktúry, hier svetla, farieb, stôp po živote, detailov v nich.
Povedala som si, že okamihy sú také, aké si ich spravíme, aký im dáme zmysel, ako sa na ne pozeráme, ako ich vnímame a prežívame, my si tvoríme svoje dni a svoj svet. Svet nám dáva k dispozícii niečo ako kocky lega - ktoré si skladáme do ľubovoľnej podoby.
V podstate - ako si poskladáme naše dni, je celkom kreatívna činnosť. Plynú nám nejaké minúty a hodiny a my ich niečím zapĺňame - niekedy aj niečím takýmto - úplne nezmyselnými a nepraktickými milými zbytočnosťami, ktoré - iba pohladia dušu, nič viac. Ale často nič viac vlastne v tej chvíli ani nepotrebujeme.
Deň, ktorý začína svoju existenciu ako prázdna nádoba, zapĺňame zážitkami, vnemami, farbami, peknými, i nepeknými, dobrými, i menej dobrými myšlienkami a skutkami, a v noci sa ukladá na spánok do našej minulosti už ako zrelá bytosť, ktorú možno nejako charakterizovať. A aj keď ho v tej chvíli strácame a opúšťame, odkladáme si naň zopár spomienok - aj na pocity, farby, vône, niečo nám z neho vždy zostáva.
Napokon sme v ten deň neľutovali, že sme sa nedostali niekam ďalej, na nejaké krajšie a zaujímavejšie miesto. Niekedy je najlepšou možnosťou prijať veci, aké sú - a snažiť sa v nich nájsť to pozitívne. Nie vždy treba cestovať po exotických krajinách, aby sme mali pocit, že svet je zaujímavé miesto, niekedy sa stačí iba pozerať okolo seba - a žiť naplno, vnímať naplno prítomný okamih.
Nové svety možno objavovať všade. Aj nad svojou hlavou, keď pozorujeme hviezdy, či oblaky. Aj pod nohami, keď si sadneme do trávy a objavujeme život v nej. A tiež sami v sebe, ale to je už iná kapitola. :-) No, či sa už pozeráme na oceán, alebo iba na hru svetla na zamrznutých mlákach, môžeme vnímať nádhernú rozmanitosť a nevšednosť sveta, nevšednosť aj tých najvšednejších vecí a chvíľ.
Také odlesky by na poriadnych fotografiách iste byť nemali, ale mne ide skôr o dokumentovanie toho, na čo sa pozerám - a tie hry svetla s ľadom ma bavili. :-)
Bublinky - radi by sa pridali k príbuzným v plynnom skupenstve kúsok nad nimi a nepustia ich. Možno až za chvíľu, keď sa slniečko rozhodne vyslobodiť ich.
A narážame na stopy života. Niečo sa snaží vyrásť v tejto nehostinnej krajine. Mravčeky - tie nemali práve dobrý nápad postaviť minimravenisko v priehlbine.
A zase stopy našej civilizácie. Aj traktorové koľaje vyzerajú celkom poeticky, keď ich pohládza nesmelé ranné svetlo.
V mlákach sú aj pusté ostrovy....
Všetky veci vyzerajú ináč, keď sa na ne pozrieme z iného uhla, z inej strany.
A pomaly sa topí...Aj za výdatnej pomoci našich dvoch výtržníkov. Mláčky odkrývajú svoju podstatu. Sú to minisvety so svojou minigeológiou a určite aj plné miniživota, ten by nám však ukázali iba pod mikroskopom.
Nie, mláky nie sú nudné. Niektoré sa aj dosť výstredne obliekajú :-)
Hoci boli mláky zamrznuté, vtáky už sľubovali jar. Zväčša ich už bolo vidno v pároch. Skaliariky sivé určite nie sú veľmi nadšené tým, ako im meníme krajinu na jednoliate polia, pretože majú radi medze a násypy. Tieto sa snažia vyriešiť svoju bytovú otázku usídlením sa v neporiadku na novostavbe, to je asi podľa ich vkusu. Mesto tu postupuje ďalej k lesu.
