Citát, ktorý som si vybrala, ma zaujal už dávnejšie, ale až teraz som nabrala odvahu. Odvahu na jeho napísanie.
Mám pocit, že sa týka všetkých nás, bez rozdielu. Myslenie nám umožňuje vytvárať si myšlienky, názory. Tie často bývajú predmetom obhajob, ktorými si chránime niečo vlastné, nami stvorené. Tieto myšlienky sa nám v mozgu rodia a premietnutím do rozprávania, či písania sa stanú slovami. Nie nadarmo sa vraví "vyrieknuteho slova nevezmeš spät ani čiarku".
Toto múdre čínske príslovie pochádza z obdobia dávnych čias, kedy sa ľudia medzi sebou často rozprávali. Veľakrát povieme, čo si myslíme, bez toho, aby sme sa čo i len nad tým zamysleli. Nerozmýšľame nad tým, čo to s tým druhým človekom spraví. Veru tak, slová majú silu, ktorá dokáže človeku aj ublížiť.
Myslím si, že nie všetko by sa malo interpretovať za horúca. Myšlienky majú vtedy doslova explozívnu silu. Slová, výtvory ľudských úst a hlasu, svojím tónom dokážu mnoho vykresliť. Vyjadriť atmosféru, ktorá sa v nás odohráva. Matematika jazyka a reči je schopná premeniť slová na činy.
Činy, sú umeleckými dielami našej osobnosti, ktoré dokážu odohrať krásne duševné divadlo. Tvorcom tohto predstavenia je ľudská duša a scenárom sú slová. Činy sú skutky, ktorými druhým pomáhame. Ale žiaľ, nezriedka sa stanú nástrojom neprajnosti a zla. Činy nás majú napĺňať krásou, aby sme sa tešili. Nie nás zahlcovať zlobou, ktorú žiaľ dnes tak veľmi pociťujeme.
Keď sa stane niečo, čo robí zlobu zvykom, je to ohrozenie. Je to hrozba nielen pre človeka samotného, ale aj spoločnosti. Denne sme svedkami zločinov, ktoré sa v spoločnosti dejú. Žiaľ, spustila ich ľudská myseľ. Nanešťastie, veľakrát im predchádzajú ťažké situácie, ktoré človek nevie zvládať. Až má z toho človek pocit, že sa to stalo zvykom.
Dnešná doba je veľmi náročná, ktorá nás niekedy zatláča až na samý okraj. Existujú skupiny ľudí, ktorí sú doslova vytlačení zo spoločnosti. Vplyvom množstva práce a iných úloh, sa nám rozpadávajú rodiny, partnerstvá. Šťastie sa nám rozpadá ako puzzle, ktoré sme skladali veľmi dlho.
Zvyk - slovo viažuce sa na tradície, obohacuje človeka a ľudskú spoločnosť. Niektoré počiny sa stali obyčajami. Stalo sa nám prirodzené neslušne vyjadrovanie či riešenie situácie prostredníctvom násilia. Pocity sme si zvykli nielen voči druhým prejavovať virtuálne. Mnoho ľudí vedie vzťahy len cez internet, niektorí sa nikdy nestretnú. Je nám to akosi ľahšie. Áno, doba internetu nám túto možnosť dáva, ale je to cesta v kruhu, z ktorého sa východisko ťažko hľadá. Ľahko sa jej oddávame ako neresti.
Veď nerestiam je tak ťažko odolať. Nie nadarmo sa používa, že " zvyk je železná košeľa". Táto košeľa je naša každodenná. Pre niekoho to však znamená, ubližovať druhým ľuďom. Veľakrát násilne. Násilie, slovo evokujúce v nás strach, obavy. Avšak u tých, ktorí ho páchajú budí radosť, nehu. Až sa u niektorých stanú charakterom.
Charakter, duševné vlastníctvo, ktoré v nás blízki a rodičia budujú od detstva. Charakter, tvorí osobnosť, ktorá bude raz zodpovedná sama za seba. Tieto činy nám tvoria karty osudu. Osud, ktorý nás sprevádza životom ako rieka. Osud je ten, ktorý nas pevne zviera. Iba na nás záleží, ako sa k nemu postavíme. Akú stranu si zvolíme - či stranu láskavého dobra alebo stranu zla, ktorého cesta je veľmi trpká a kľukatá.
Na záver by som už len dodala, že sme ľudia a je to náš charakter, ktorý tvorí spätný obraz na náš život. Neostáva mi iné iba:
Buď človekom. Je to v tvojich rukách.
