Dnes mám synov dvoch. A môj prerod na otca bol úplne v pohode. Ženil som sa po tridsiatke. Nebol som už pubertiak. Nebol som žiadny divoch, ale ani svätý som určite nebol. To nie som ostatne ani teraz. Nad tým, že niekedy sa ožením a budem mať deti som sa až tak veľmi nezamýšlal. Keď som sa oženil, nič sa veľmi nezmenilo. Sprvu sa nám nedarilo mať deti. No neskôr sa nám zadarilo. Manželka bola tehotná a ja som si začal uvedomovať, že asi budem otcom. Bože, ale veď ja ani neviem či to vôbec zvládnem!? Nehovorím, že moja manželka bola na tom oveľa lepšie, ale predsa len na úlohu matky bola geneticky lepšie pripravená. Naštudovali sme si odbornú literatúru, spovedali sme sa známych, ale i tak som si nebol úplne istý, či to zvládnem.
Blížil sa čas pôrodu. Nervozita stúpala, taška s vecami bola zbalená. Na stene bola zavesená športka, kde sme si odškrtávali dni do pôrodu. 14 dní pred plánovaným pôrodom nás navštívil bratranec s rodinou. Keď bratrancova manželka zbadala športku, tak sa schuti zasmiala. Dostali sme ponaučenie o termínoch pôrodu, a celkom príjemne sme sa zabavili. Keď odišli, tak to prišlo. Manželka mi naznačila, že by som mal zaniesť tašku do auta. Ona zatiaľ volala do Topoľčian, primárovi v porodnici, kde sme boli dohodnutí, že budeme rodiť. Ten nám potvrdil, že je naozaj čas prísť. A tak sme zhruba po polnoci dorazili do Topoľčian, a presunuli sa do porodnice. Cesta tam bola v podstate kľudná, žiaden pôrod v aute sa nekonal, len ja som kľudný nebol. Pôvodne som sa mal zúčastniť pôrodu. Riško sa narodil cisárskym rezom, takže jeho pôrodu som sa nezúčastnil. Nakoniec som však videl 3 iné pôrody. Ale i tak som videl prvýkrát môjho syna, Už bol umytý, a sestrička ho prenášala na izbu zakrytého plienkou. Keď išla okolo mňa, tak mi dovolila nahliadnuť. A ja som uvidel prvýkrát svojho syna. Vyzeral ako každé iné bábo, ale aj tak to bol v tej chvíli ten najkrajší človek na svete. Malé klbko, ktoré zmenilo môj život. Ja som o štvrtej ráno, vyšťavený, vystúpil z auta v Bratislave. Myslel som si, že zaľahnem do postele a proste sa vyspím. No trvalo mi hodiny, než sa mi to podarilo. Táto noc ma zmenila, túto noc som sa stal otcom.
Manželku aj Riška som poctivo navštevoval v pôrodnici. Všetko bolo OK, aj ja som si ich po týždni doviezol domov. Postupne som sa naučil ako to malé klbko chytiť do rúk. Najprv len s obrovským strachom, neskôr sebavedomejšie. Riško pekne rástol a my sme si s ním užívali všetky tie rodičovské radosti i starosti. To najdôležitejšie som sa naučil čoskoro. Nielen my vychovávame svoje dieťa, ale i ono si vychováva nás. Keď mal Riško 2 roky, manželka mi prezradila novinu. K nášmu Riškovi mal pribudnúť ďalší člen našej rodiny. Teraz už sme odbornú literatúru nemuseli študovať. Aj druhý syn, Robko sa nám nakoniec narodil v Topoľčanoch. Ja som si sprvu myslel, že už som otcom a ja predsa viem ako to funguje. Ale môj mladší syn ma naučil ďalšie pravidlo a to: Každé dieťa je osobnosť už od narodenia a každé je iné.
Dnes má starší syn 5 rokov a ten mladší bude mať 3. Viem, že sme len na začiatku dlhej cesty. Ja sa na ňu strašne teším. Viem, že nebude ľahká, ale určite bude zaujímavá.
