Milé mamičky, oteckovia a priaznivci MCBudatko,
tí z Vás, ktorí boli u nás v Budatku vedia,aké maličké sú jeho priestory. Tí ktorí sa aktívne podieľaju na prevádzke avedení Budatka, vedia, aké problémy máme, aby sme sa udržali nad vodou a čovšetko vymýšľame, aby Budatko mohlo zaplatiť za energie.
Keďže
1. takmer všetky ostatné materské centrámajú priestory od samosprávy (čo je úplne logické, kedže napomáhajú samosprávepri zabezpečeni niektorých bodov jej sociálnej politiky)
2. všetci majú nájom na m2/ročne minimálne opolovicu nižší ako naše centrum
3. samospráva práve riešila prenájompriestorov bývalej materskej škôlky na Fedinovej a rozhodovala na aký účelposkytne budovu (sociálne služby, materská škola, súkromné jasličky, centrum pre lekárov a pod.)
4. naša zmluva s prenajímateľom nie je na dobu určitú, ale len do doby, kýmsa o priestory nebude uchádzať iný záujemca ochotný zaplatiť komerčný nájom
sme sa rozhodli, ja s podporou dvoch ďalšíchmamičiek (a našich detičiek v záväse, lebo veď kam ich máme dať), vystúpiť namiestnom zasadaní poslancov a požiadať ich, aby sa pri hlasovaní zamysleli nadpotrebou malých detí. Zároveň sme im chceli prestaviť projekt Materského centraBudatko, a požiadať aby nám vyčlenili v priestoroch bývalej MŠ na Fedinovej dvemiestnosti a sociálne zariadenie. Všetko od 60-100m2 je pre nás akceptovateľné.
Poriadne sme sa na túto zaťažkávaciu skúskunášho materinského života pripravili - napisali si projekt, urobili finančnúanalýzu, dokonca som poobháňala našu účtovnícku (a kľudne jej môžem dať honosnýtitul: manažérku finančného sektora MC Budatko), aby nám čo najrýchlejšieposkytla prehľad nášho hospodárenia za rok 2008. Urobili sme štatistikunávštevnosti za minulý rok a všetko následne prekonzultovali. Asi si vietepredstaviť, koľko práce dá zmanažovať celú tú kôpku materiálu za jeden večer,hlavne keď si Vaše dieťa zmysli, že 30 minút po zaspatí je ráno a ak má spať,tak jedine s Vami. Urobila som teda to, čo som doteraz ešte neurobila... odišlaod neho a nechala ho plačúč pri jeho oteckovi. A to všetko preto, aby sme bolipripravené aj na tie najzákernejšie otázky našich ctených poslancov mestskejčasti Petržalka. Veď je nám jasné, že len tak, pre naše krásne oči a eštekrajšie deti, by nám tie dve miestnosti nedali.
A ako prebiehal dnešný deň?
Napriek hektickému ránu sme úspešne dorazilido Budatka. V skupinke šiestich mamičiek sme si ešte porozprávali, čo všetkochceme, prečo by sme mali mať priestoryna Fedinovej a čo povieme na miestnom zhromaždení poslancov. Do pol jednej smečakali v Budatku, nakŕmili deti, najedli sa a keď už maličkí nevedeli vydržať,naložili sme ich do kočíkov a ešte kým sme opustili našu základňu naStrečnianskej, chlapci spali ako zarezaní. Pomaly hojdajúc naše deti po zlýchpetržalských chodníkoch sme prišli na Tematínsku. Zaparkovali sme kočíky sospiacimi deťmi pred budovou a zistili pri ktorom bode rokovania sú našiposlanci. Preberali bod osem, pre nás dôležitý bol bod jedenásť. Po chvíľkečakania sme odchytili jedného študenta a požiadli ho, aby nám pomohol s kočíkmi(totiž ako všetky naše slovenské budovy postavené v časoch niekdajších aj tátobola pre maminky s deťmi v kočíkoch nedobytnou pevnosťou z mnohých schodov).Okolo štvrť na tri sme boli v budove a parkovali kočíky v rokovacej sále s našimiuž zobudenými deťmi.
Danielko najskôr pokojne sledoval, kde sme ačo je okolo nás. No uvidel schody a dieťaťu, ktoré miluje behanie, skákanie ahopsanie nič viac k radosti netreba. Začal teda so svojím telocvikom - horedole po schodoch a kedže túto aktivitu ešte neovláda, jedinou možnosťou akoneprísť k úrazu je držať ho za ruku a loziť po schodoch s ním. Síce sme chodilihore dole, ale na moje prekvapenie sa správal dosť potichu. V rokovaní boltusím ešte stále bod 8. V jednom okamihu, ked sa Radko nahneval, že on chodiťnemôže, sa starosta, priblížil k mikrofónu, otočil sa na svojho tlačovéhohovorcu a nechápavo sa opýtal „Kto je tá pani s dieťatom a čo tu robia? Chcú sak niečomu vyjadriť?" Pán tlačový hovorca pohotovo odpovedal, že k bodu 11násť kFedinovej. Na to pán starosta ešte stále otočený od nás vyhlásil „ale to bude ohodinu. Pani, my tu pracujeme."
Pochopili sme... potichu sme sa zdvihli,materiál sme si nechali položený na stoloch, zobrali pod pazuchy deti aodkráčali. V tom okamihu som sa cítila akoby som bola v základnej školeneželaným dieťaťom, ktoré je treba vyhodiť. Bola som rada, že ten pociť somnemala sama. Obe sme pochopili, že ak máte dieťa sme mimo hry. Ste „tá pani sdieťaťom", ani nie „pani s dieťaťom", ktorú je hodno osloviť priamo, pretože jeto svojprávna bytosť, ale len „tá" o ktorej hovoríme v jej prítomnosti s niekýminým preto, aby sme zistili, čo tu vobec robí. A čo si to vlastne dovolila,vtrhnúť sem medzi sivých a čiernych pánov v oblekoch a počúvať o čom sa rozprávajú.A hlavne, to čo je najväčšia a najzaťažujúcejšia vec, dovolila si prísť sdieťaťom. Taká drzosť, že zato jej ani svojprávnosť neprisúdime. Počas párminút mi prebleslo hlavou veľa myšlienok a veľa pocitov. Cítila som sa vinná,zahanbená, odhodená, nevhodná, nešťastná, no potom som pocítila hnev a nakoniecsmútok. Smútok z toho, že toto je naša realita. Všetci chcú aby sme rodilideti, aby tie neskor pracovali na ich dôchodky. Ale keď máte malé deti všade sacítite ako „prašivý pes" - v obchode, v kaviarni, u lekára, na úrade. Stejednoducho na príťaž tejto spoločnosti. Počajte si tri roky doma, nevyťahujtepäty z bytu, potom dajte dieťa do školky a zas možete byť človekom. Dovtedy stelen „matkou na materskej dovolenke". Len „tá pani s tým dieťatom".
Už viem prečo sme zakladali materské cetnrum.Práve preto, aby sme nemuseli byť tri roky zavreté doma, aby sme mali možnosťsa realizovať, aby sme sa cítili svojprávne. Ak som kedykoľvek pochybovala ozaložení Budatka, tak mi pán starosta pripomenul dôležitú funkciu toho, prečosme vznikli a čo potrebujeme. Potrebujeme rešpekt, potrebujeme aby si násvšímali, aby nám prejavovali úctu, aby nám pomáhali, keď máme pred sebouprekážku v podobe schodov, pretože vykonávame tú najťažšiu a najdôležitejšiuprácu spomedzi všetkých - vychovávame naše deti a tým vytvárame budúcnosť. Veďto čo dáme deťom do troch rokov je to, čo s nimi pôjde celý život a bude im akokompas ukazovať smer.
Trpezlivo sme čakali vo vestibule pred aulou.Trpezlivo je asi veľmi nevhodný pojem pre popísanie správania našich detí,ktorým čakať v nepodnetnom prostredí niečo vyše hodiny bolo naozaj dlho. Tak dlho, že občas som mala pocit, že somzabudla prečo sme tam išli. Danielko pravidelne utekal k dverám a dožadoval saodchodu. V podstate sa mu ani nečudujem, keď ho predtým odtiaľ vyhodili. A tonepíšem o tom, že ho vyhodil ujo, ktorý ho pred pár mesiacmi držal na rukách.Deti majú výbornú pamäť a podľa toho ako reagoval, keď uvidel pána starostu apani Kimmerlingovú, viem, že si ich pamätal. Škoda, že si ho nepamätal pánstarosta. Nemusela som si o ňom až tak pokaziť mienku.
Po hodine, ktorá bola dlhšia ako celý deňstrávený v Budatku nás prišli zavolať. Práve v tej chvíli, keď mala prísťďalšia mamička, aby nás podporila. Keď mi zavolala, že stojí pod schodamivyletela som po ňu. Upachtená som sa potom vrátila do miestnosti asi minútupredtým ako som dostala konečne slovo. Pani, ktorá mi priniesla mikrofón sa sradosťou ujala Danielka (predsa Danielko je zábavnejší ako mikrofón), čo pánstarosta ironicky komentoval ako pridanú hodnotu jeho prospešnej práce prespoločnosť.
Preglgla som. Potom som začula suché „máte triminúty" z úst starostu. Raketovou rýchlosťou som sa snažila vysvetliť, kto sme,čo sme, prečo sme a čo žiadame. Dokonca som sa pokúsila dostať aj tomu, prečoby to mohlo byť výhodné pre mestskú časť Petržalka. Pripomenula som starostovi,ako nám už 2x slúbil podporu. Keď som sa s ním rozprávala prvý krát, Danielkobol ešte len v brušku. Pri druhom rozhovore si už v kancelárii pána starostunarazil hlavičku o sklenený stôl. Vtedy nám slúbil, že hneď ako bude vedieť ovoľných priestoroch dá nám vedieť. Pokiaľ budú priestory patriť mestskej častiPetržalka (Materská, Základná škola) dostali sme dokonca prísľub na korunovýnájom. Ale odvtedy už Danielko sedí, lozí, chodí, behá....
Pri časti môjho rýchleho prednesu o tom prečosme a aký máme pre spoločnosť význam, mi pán starosta taktne a sucho pripomenul„20sekúnd". Po pár slovách som už len začula „čas vypršal, vráťte prosímmikrofón" a „bolo to 5 minút". Tak som mu ho poctivo vrátila. Celá nočnápríprava, analýzy, štatistiky, projekty, všetko ostalo nepovšimnuté. Záujem omaterské centrum Budatko zaklincovali pán starosta vetou, že priestory preMaterské centrum Budatko sa budú hľadať, ale isto nie pri téme Fedinová. Namoju poznámku, že Fedinova je priam ideálne miesto, mi odpovedal, že objekt bol5 mesiacov bez majiteľa, nie je v súčasnosti vhodný k tomu, aby sa tam MCBudatko presťahovalo. Okrem toho, hovoria o 2100m2 a MC Budatko nemá financiena niekoľkomiliónové úpravy. Som si istá, že som ani raz nespomenula, že mámezáujem o celý objekt. Vyjadrila som zaújem o dve miestnosti v objekte, ktoré sisvojpomocne s Klubom Ľadových medveďov Bratislava dáme do poriadku, aby ichmohli využívať mamičky s deťmi. Tak trošku som pocítila v tom tichom hlasevýsmech. Veď čo už len môžu urobiť mamičky s deťmi! Možno to nebol výsmech,možno to bola len skrytá irónia.. No nech to bolo hocičo, zabolelo. A zabolelotiež, že našu mamičku Zuzku, hlásiacu sa o slovo si pán starosta pozerajúc sana ňu nevšimol.
Užpríliš často mi bola povedaná odpoveď, že sa to bude riešiť a že to bude...rozmýšľala som kedy to bude. Prešli dva roky, o rok a pol pôjde moje dieťa doškolky a ja do práce. Kto bude potom viesť Budatko a kto bude počúvať od pánastarostu, že budú hľadať priestory? A dokedy ich budú hľadať? A hľadajú ichvôbec? Kto je ten, kto ich hľadá, keď pre pána starostu som „tá pani"? A ktobude potom starostom? A spomenula som si, že starostu si volíme my. Veľmi,veľmi zahanbene sa mi odohralo pred očami, že terajšieho starostu som zaškrtlana tom lístku, čo sa vhadzoval do urien. V duchu som si povedala, že druhý krátto už nerurobím. Nuž, človek sa učí navlastných chybách.
Odovzdala som teda projekt, tabuľku, nášprogram a informačné letáky UMC spolu s časopisom Materské centrá paniKimmerlingovej a išla hľadať svojho syna. On je predsa dôvod, prečo materskécentrum Budatko existuje a prečo som to ešte celé nezabalila. On, jeho kamarátia kamarátky v materskom centre, mamičky, s ktorými sa možem porozprávať avymeniť si skúsenosti, nabrať pozitívnej energie do ďalšej časti dňa. Dnesvečer mi písala mama, že ma v Budatku musia asi veľmi dobre platiť, keď preneho toľko robím. S úsmevom som jej odvetila, že áno. Dobrým pocitom, upokojenim sa a šťastnými očkami mojho dieťaťa.Nie je totiž nič krajšie ako to, keď je vaše dieťa šťastné a vy ste spokojná.
Napriek negatívnemu pocitu zo záveru môjhovystúpenia sa niekoľko poslancov pristavilo pri nás opýtať sa koľko m2 a čovšetko potrebujeme. Možno to predsa nebolo také stratené. Možno sa na násusmeje šťastie a niekto nás podporí. Budatko zatiaľ funguje samostatne anezávisle od samosprávy.
Cestou domov sme si tlačiac kočíky našich detípovedali, že tento charakter si chceme aj naďalej uchovať a to aj napriek tomu,že sa vydávame po ťažškej a hrboľatej cestičke. Zuzka mi však dnes poobedepovedala, že „oni hrboľaté cestičky milujú". Radko na nich rýchlo zaspí.
Projekty MC Budatko:
Mestská časť Petržalka nás podporila v roku2007 sumou 3500Sk a v roku 2008 sumou 3000Sk a príchodom Mikuláša s darčekmipre deti.
Magistrát hlavného mesta Bratislava podporilBudatko v roku 2008 sumou 50 000Sk.
Komunitná nadácia Bratislava - Klub darcovpodporil Budatko v roku 2008 sumou 10 000Sk.
V zbierke „Ďakujem, že si mama" sme vyzbierali3127Sk.
Všetky ostatné vydavky sme uhradilivyzbieraním členského, vstupného na akcie a do herne a v posledných dvochmesiacoch roku 2008 aj spustením kurzov pre mamičky s deťmi.
Ďakujeme všetkým, ktorí Materskému centruBudatko pomohli - vecne, finančne, radou a skutom. Veríme, že od nás budeteodchádzať len s pozitívnymi pocitmi a to aj keď sa deti medzi sebou pobijú ohračku, alebo ako sa to stalo Danielkovi, iné ich pohryzú. Danielko si terazdáva pozor a nedáva pršteky do úsť iným deťom :).
Ak sa náhodou nesprávame otvorene apriateľsky, tak je možné, že máme chmúrne myšlienky z brebdenej noci (to užvieme celkom slušne zvládať), z otázky ako zaplatiť za energie (to ešte neviemezvládať) alebo sme boli na rokovaní, ktoré sa nieslo v podobnom štýle ako sompráve popísala. Možno by si to niekto ani nevšimol, možno som precitlivelá apríliš sa ma všetko dotýka. Možno je také správanie normálne, len ja som si nato ešte nezvykla. Ale ak mám byť uprimná, ja si na také správanie nechcemzvyknúť. Aj keď som na materskej dovolenke, ak keď nie som namaľovaná aupravená, aj ked nenosím kostým a topánky na opätku, aj keď robím opičky nasvoje dieťa, som dáma a mám záujem aby sa ku mne ľudia tak správali.
"
