Ruku na srdce...pre bežného Bratislavčana končí republika za Popradom, v lepšom prípade navštívil niekedy Košice. Aj pod vplyvom článkov o ľudoprázdnych krásach Východu som sa preto vybral preskúmať to na vlastnej koži. A bol som prekvapený. V dobrom i zlom.
Vyšné Ružbachy – dobre utajená perla
Prvá zastávka bola vo Vyšných Ružbachoch. Historické kúpele sú čarovné. Krásnym prostredím, riadnym nádychom histórie, ktorú nezničili ani architektonické „výdobytky“ socializmu. Čarovné Švajčiarske domčeky zasadené do zelene so sochami, ale najmä vkusne zrekonštruovaný Grand Hotel Strand s historickým (tiež s citom opraveným) termálnym kúpaliskom Izabela sú miesto, ktoré si musíte zamilovať. Úplným vrcholom je ale travertínový kráter, v ktorom sa ale neokúpete. Je to zakázané, vstup len na vlastné nebezpečie. Alebo áno...ak vás nechytia :)
Pieniny slovenské vs. Pieniny poľské
Pieniny majú dve tváre. Tú slovenskú a tú poľskú. Na slovenskej sú parkoviská (aspoň tie, ktoré som videl) ľudoprázdne, pri známom Červenom kláštore žiadne plte. Chcete kofolu v hostinci v kláštore? Darmo si sadnete a čašníčka na vás zíza v poloprázdnom podniku. A zíza 5 minút, až kým vás neprejde trpezlivosť a nepohnete sa smerom k nej, aby ste zistili, že obsluhujú len na bare... Jediná ako tak štylizovaná reštaurácia na slovenskej strane je opustená, večer i doobeda. Poľská strana? Trhovisko, skvelé grilované oštiepky, niekoľko autobusov s turistami (poľskými, nemeckými...) smerujúcich k pltiam (tých poľských je mimochodom na vode tak 80-90 %).
Keď to funguje
Depku z porovnania slovenského a poľského turizmu mi na chvíľu pomohla zažehnať návšteva Staroľubovnianskeho hradu. Slovenský parkoviskový folklór, keď vás kilometer od pamiatky skasne muž s ladvinkou v cestárskej veste a nasmeruje na hrboľatú a premočenú lúku, kde riskujete odpálenie podvozku auta. Expozícia na hrade, ale i okolie a miestna reštaurácia urobili fakt silný dojem. Dobré, pripravené, milí ľudia...
Hra na skrývačku
Najkrajšie, ale zároveň i najvyľudnenejšie námestie na Slovensku – to je Bardejov. Hľadanie otvorenej reštaurácie je skôr úloha pre Sherlocka Holmesa. A keď ju nájdete, obsluha vás neprekvapí (áno, asi ju otravujete), ale jedlo áno (výborné rizoto, pochvaľujú si aj Nemci pri vedľajšom stole). Ešte skultúrniť toalety a snáď sme na štandarde EU.
Warhol ešte stále šokuje
Smiech cez slzy. To mnou lomcovalo pri návšteve Múzea Andyho Warhola v Medzilaborciach. Zvonku budova vyzerá ako farebná „moderna“ krikľavých 90. rokov, ani vstup vás nepresvedčí o opaku. Hlavná expozícia s dielami AW je už ale iné kafe. Fakt zážitok. Výborný...vrátane obrazu hokejového idolu Waynea Gretzkeho. Priestor, inštalácia, popisky, tak by to malo vyzerať.
Duklianske paradoxy
Po kultúrnom zážitku však prišiel tvrdý návrat do reality. Monumentálnu Duklu (Dukelský priesmyk) si pamätáme nielen z televízneho kladenia vencov, ale i z česko-slovenskej 500-koruny. Veľmi som sa tešil na výhliadkovú vežu z roku 1974. Tú si treba zaslúžiť, a tak namiesto „blaváckeho“ privezenia sa priamo pod ňu, som si poctivo odšliapal dva kilometre do rezkého kopca bez značenia. Už skorodované pouličné lampy ma mohli varovať...veža bola zatvorená. Otváracie hodiny sa nezhodovali s tými na internete (na oficiálnej stránke Slovakia.travel...Good Idea Slovensko :)). Ale to je vlastne jedno, keďže celý vchod bol zastretý igelitom, takže bude evidentne zatvorené už nejakú dlhšiu dobu. Pamätník bol ale úžasný, veľkolepý, presne ako na kedysi vytúženej bankovke.
Poloniny. Krásne. A vyľudnené
O Poloninách kolujú legendy. Oáza pokoja a drevených kostolíkov. Neklamú ani náhodou. Už vstup od Stakčína vám otvorí sánku. Nádrž Starina obklopená lesom pri západe slnka je jednou z najromantickejších vecí, aké som na Slovensku videl. Proste WOW. Základný (a možno jediný) problém Polonín – zúfalý nedostatok ubytovania v sezóne. V Novej Sedlici bez šance, jedine v Uliči posledné voľné postele. A to bolo treba rezervovať aspoň pár dní vopred. Darmo som sa 40 minút snažil pomôcť mladej Maďarke a Nemcovi zohnať akékoľvek ubytovanie v Poloninách (čísla na ubytovania zvonili, ale nikto sa neunúval dvíhať). Ďalší deň pri túre po krásnych poloninských lesoch na Kremenec (trojhraničie Slovensko-Poľsko-Ukrajina) a Wielku Rawku som si pri ohromnom počte poľských turistov uvedomil veľký potenciál tohto miesta. Žiaľ, dediny v Poloninách sú na predpokladaný rastúci počet slovenských turistov absolútne nepripravené. Majiteľka hostinca s ubytovaním v Novej Sedlici je napríklad presvedčená, že tam nikto chodiť nebude a ak áno, tak príde s nakúpenými plechovkovými pivami ako českí turisti, ktorí k nej nedávno zavítali. A tak frustrovaná nenaleje inej českej skupinke vodu do fľaší (i keď si kúpili 6-pack plechovkového piva). Navyše, sezóna vraj trvá 2 mesiace, a tak je odkázaná na domácich. A preto stojí veľké čapované pivo len 80 centov.
Východniarska pomýlená hrdosť
Zlatým klincom programu mala byť návšteva Tokaja. Tiež sa veziem na vlne vinárstva, a preto som sa veľmi tešil. Najmä po pozretí fotiek z Macik Winery – krásne miesto porovnateľné napríklad s menšimi vinárstvami v Stellenboschi, ktoré som navštívil. Nenechal som sa odratiť ani dvojdňovým čakaním na potvrdenie rezervácie (telefón nedvíhali, na mail neodpovedali, p. Macíková sa ozvala až neskôr). A intro bolo fakt skvelé. Krásna, čerstvo uprataná izba, fľaša frizzante rosé na stole, požičané nové bicykle, papierovačky doriešime neskôr. Do tohto bodu dokonalé. Prvé „vrrr“ prišlo pri posmešnom komentári k oblečeniu a obutiu v zmysle, že asi nie sme športovci (keď to povie stokilový Macík niekomu, kto odbehol tri maratóny, vyšliapal na biku kopec vysoký ako Gerlach a je navyše hosť...). S priateľkou sme si užili cestu do Veľkej Tŕne ku konkurenčnému Ostrožovičovi (kde bolo tiež skvele) a namiesto gazdovských pivníc v rovnakej dedine sme sa na radu hostiteľov vybrali okolo známej vyhliadkovej veže opačným smerom. Ani po cca 12-tich kilometroch v 30-stupňovej teplote, po rozbitých cestách a do slušného kopčeka sme tam ale žiadne pivničky nenašli. Čo pivničky, ani len otvorený obchod, krčmu či človeka na ulici, ktorého by sme sa spýtali. Priateľka dala po návrate najavo svoju nespokojnosť s odporúčaniami Macíkovcov (zvýšeným hlasom, ale slušne). Potom prišiel šok. Macík nás vyhodil z ubytovania! Nepomohlo upokojovanie situácie a ospravedlnenie, hrdosť pána podnikateľa stojí vyššie ako akékoľvek esenciálne pravidlo hospitality manažmentu. A to všetko s vedomím prijatej dávky frizzante, zneužívajúc netriezvy stav (Macík cynicky podotkol, že auto má opustiť ich areál) s vedomím, že nemáme šancu si nájsť ubytovanie v Malej, či Veľkej Tŕni, keďže tie majú podobný problém ako Poloniny – akútny nedostatok ubytovania. Ak by sa vám toto stalo niekde v Kazachstane, ok. Ak sa vám to ale stane v regióne zúfalo túžiacom po bonitnejšej klientele (ktorú im kradne maďarský Tokaj a veľká vzdialenosť od ostatných regiónov Slovenska). Proste nerozumiete... Aký ale rozdiel! Premiestnili sme sa do penziónu Zlatý strapec vo Viničkách. Kým rýchlo upratali jedinú voľnú izbu, venovala sa nám (napriek dvom súbežným akciám v penzióne) príjemná majiteľka, ktorá sama pripravila komentovanú ochutnávku tokajského vína a prehliadku priestorov. Pochopila, že otvoreným srdcom dosiahne viac.
Suma sumárum...Východ (a nielen miesta, kde som bol, ale mnoho ďalších – Spiš, Slovenský kras, Slovenský raj...) je krásny a čaká na objavenie. Je tu obrovský potenciál, treba ho len správne uchytiť. Vrelo odporúčam inšpiratívnu návštevu Valašska, Terchovej, Oščadice, Liptova alebo napríklad poľských hraničných oblastí. A oprášiť kontakty na rodinu/známych/deti v Bratislave, ktorí pomôžu s eurofondami J
